Na rozdiel od ľahkej piesčitej pôdy patrí hlinatá pôda k „ťažkým pôdam“, ktoré neprepúšťajú vodu a dajú sa len ťažko obrábať. Namiesto kremenca alebo úlomkov hornín sa ílovité pôdy skladajú prevažne z jemnozrnných ílových minerálov. Tieto minerály majú schopnosť nasať vodu a napučať. Sušenie pôdy potom trvá pomerne dlho, a minerály sa zmenšujú len postupne. Nezostáva tak miesto pre čerstvý kyslík, čím sa zvyšuje riziko zabahnenia a premokrenia. Napriek tomu, že pôda má dobrú schopnosť zadržiavať vodu a vysoký obsah živín, rastlinám veľmi neprospieva. Drobné ílové častice viažu vodu a živiny tak efektívne, že sú pre rastliny len ťažko dostupné. Čisto ílovitá pôda sa preto ťažko obrába, korene rastlín len ťažko prenikajú hustou pôdou a prevzdušnenie má od ideálu ďaleko. Z týchto dôvodov sa mnohé mikroorganizmy a rastliny v ťažkej ílovitej pôde necítia dobre.
Pri sprašovo-ílovitej pôde je situácia o niečo priaznivejšia, pretože prítomnosť spraše zabezpečuje určitú priepustnosť a môže tak ťažkú pôdu trochu prekypriť.
Charakteristika ílovitej pôdy
Ílovité čiastočky sa nachádzajú v každom type pôdy v rôznom zastúpení. Ílovitá pôda je úrodná, no s rastúcim množstvom ílovitých častíc je často veľmi ťažká a náchylná na zamokrenie. Vzhľadom na veľmi pomalé prehrievanie, najmä v jari, je ílovitá pôda pomerne studená, nepriepustná a tým menej vhodná pre väčšinu rastlín. Je zhutnená a ťažko sa obrába; po daždi je premočená, na povrchu sa tvoria mláky; v suchom období je hlboko rozpraskaná a pevná ako betón. Vedeli ste, že v porovnaní s piesočnatým materiálom je íl stabilnejší vo svahu a nevysychá tak rýchlo?
Prečo sa rastlinám v ílovitej pôde nedarí?
Ak sa ílovité častice v pôde stretnú s vodou, zväčšia svoj objem, čím sa zníži obsah vzduchu v pôde. Ak chceme, aby bola pôda viac prevzdušnená, pridáme do nej piesok. Aby mala pôda vyšší obsah živín, pridáme do nej kompost.
Pri polievaní sa vám voda stráca v pôde príliš rýchlo? Potom máte pravdepodobne piesočnatú pôdu. Tá je vzdušná a priepustná väčšmi, ako treba. Zatiaľ čo málo priepustná pôda je príčinou jej povrchového zamokrenia, veľmi priepustná znamená často nedostatok vlahy a živín pre mikroorganizmy a rastliny. Pri daždi alebo zálievke sa totiž ľahko splavujú do spodných vrstiev, kde sú už neprístupné pre korene. Preto je primeraná priepustnosť taká dôležitá. Táto schopnosť pôdy súvisí s jej zrnitosťou, štruktúrou a vlhkosťou. Ideálne štruktúrna pôda má medzi jednotlivými časticami aj v ich vnútri dostatok prázdneho priestoru pre vodu a vzduch. Iba v pôde s množstvom jemných koloidných a ílovitých častíc je menej pórov a dutín, vďaka čomu sú tu oveľa nepriaznivejšie podmienky na prúdenie vzduchu a vody.
Hrubozrnné pôdy
Piesočnaté, štrkovité a kamenisté pôdy sa vyznačujú veľmi veľkou priepustnosťou. Súvisí to nielen s veľkými prázdnymi priestormi medzi jednotlivými časticami, ale aj nízkou schopnosťou udržať vodu. Tieto vlastnosti substrátov sú vítané len v skalke, kamennom záhone a imitácii púštnej krajiny. Veľká prevzdušnenosť pôdy vyhovuje skalničkám a sukulentom. Pre okrasnú záhradu a najmä úžitkové hriadky je to však veľký nedostatok.
Ílovité pôdy
Suché ílovité pôdy sa vyznačujú veľkou priepustnosťou vody a vzduchu. Do trhlín a puklín, často širokých 10 cm a hlbokých pol až jeden meter, preniká ľahko nielen vzduch, ale aj voda. Najmä vsakovanie dažďovej vody po dlhšom suchom období je veľmi rýchle a do veľkej hĺbky. Horúci vzduch v lete však za týchto podmienok ílovitú pôdu rýchlo a hlboko presuší. Pritom straty vody z trhlín môžu byť až dvojnásobné v porovnaní s množstvom vody odpareným z povrchu pôdy. Takto je to najmä v kyslých ílovitých pôdach na Východoslovenskej nížine.
Navlhčovanie a zamokrenie ílovitých pôd je úzko späté s ich napučiavaním, teda zväčšovaním objemu pevných častíc a zmenšovaním prázdnych priestorov. Voda nemôže vsakovať do pôdy ani ňou presakovať. Výmena vzduchu medzi pôdou a atmosférou sa takmer zastavuje, v dôsledku čoho dochádza v pôde k nedostatku kyslíka a zároveň k vysokej koncentrácii oxidu uhličitého. To je veľmi škodlivé pre mikroorganizmy a korene rastlín. Extrémne nízka priepustnosť ílovitej pôdy je teda nebezpečnejšia ako vysoká priepustnosť, preto je také dôležité upraviť jej priepustnosť.
Zlepšenie ílovitej pôdy pre pestovanie
Aby sa rastlinám v ílovitej pôde darilo, je potrebné ju upraviť. Existuje niekoľko osvedčených metód, ako zlepšiť jej štruktúru, priepustnosť a prevzdušnenie.
Pridávanie organických látok
Zvyšovanie obsahu organických látok zmierňuje priepustnosť suchej ílovitej pôdy. Dosahuje sa zarýľovaním až 20 cm hrubej vrstvy surového kompostu s úlomkami bylí slnečnice a kukurice, ako aj odrezkami tenkých konárikov do hĺbky 40 cm. Plošné hĺbkové prevzdušnenie, a tým narušenie tvorby trhlín, vydrží 4 až 5 rokov. Potom treba zásah opakovať. Trhliny a silné presakovanie vody do suchých ílovitých pôd obmedzuje aj častejšie zelené hnojenie a hnojenie kompostom.
Zapracovanie piesku a štrku
Pri ílovitých pôdach sa okrem pridania organických zložiek zvykne pre zlepšenie priepustnosti a prevzdušnenie pôdy zapracovať hrubozrnný riečny piesok. Keďže má väčšie zrnká, rozbije hutnú štruktúru ílu. Postup je nasledovný: mierne vlhkú pôdu dobre prekyprite, na povrch rozhoďte približne 5- až 10-centimetrovú vrstvu riečneho piesku a rovnaké množstvo kompostu alebo vyzretého maštaľného hnoja. Po premiešaní povrch zarovnajte a nechajte niekoľko týždňov „odpočívať“, aby sa zložky spojili a štruktúra sa stabilizovala. Takto upravená pôda bude ľahšia, priepustnejšia a lepšie pripravená na výsadbu.
V minulosti sa odporúčalo zľahčovať ílovité pôdy pieskom. Ten však spolu s ílom vytvára hmotu, ktorá po navlhčení a následnom vysušení sa vyrovná betónu. Preto je dôležité použiť hrubozrnný riečny piesok. Na zlepšenie kyslých ílovitých pôd použite karbonátový štrkopiesok. Hrubšie pôdne častice pôsobia pozitívne nielen na zvýšenie priepustnosti vlhkej a mokrej, ale aj na zmiernenie tvorby trhlín, a teda zníženie priepustnosti suchej ílovitej pôdy.
Drenáž
Drenáž v hlbšej vrstve pôdy zložená z hrubších kameňov, piesku a štrku môže zabrániť premokreniu.
Zelené hnojenie
Prevzdušniť pôdu pomáha tiež vhodné zelené hnojenie.
Vhodné rastliny pre ílovitú pôdu
Napriek svojim výzvam, ílovitá pôda môže byť vhodná pre pestovanie mnohých rastlín, ak sa správne upraví. V stredne ťažkej, sprašovej alebo hlinito-ílovej pôde s obsahom ílu od 25 do 45 % môžu dobre rásť rôzne rastliny, napríklad ovocné stromy, trvalky či zelenina. Keďže je však pôda na jar často ešte veľmi chladná, skorý výsev sa neodporúča. Väčšina semien má totiž radšej teplo a vlhko než chlad a vlhko.
Ovocné stromy a kríky
Pawpaw (Asimina) je rastlina, ktorá je našej klíme prispôsobená, nenáročná a veľmi odolná. Pri výbere stanovišťa treba brať ohľad na kvalitu pôdy (hĺbku a priepustnosť možno vylepšiť pridaním štandardného záhradníckeho substrátu) a na oslnenie v priebehu dňa (vhodné je slnečné, v teplých oblastiach mierne zatienené miesto). Čím chránenejšie stanovište proti vetru, hlavne v zimnom období, tým lepšie. Z dôvodov cudzoopelivosti sa musia pestovať 2 rôzne odrody. Opelenie zabezpečujú najmä muchy a vietor. Je nevyhnutné, aby obidve rastliny boli vzdialené max. 9 m od seba. Mrazuvzdornosť je udávaná minimálne do -25°C. Pawpaw kvitne relatívne neskoro a dlho. Kvitnutie nastáva pred úplným olistením, podľa charakteru počasia koncom apríla až mája a trvá až 3 týždne, takže prípadné jarné mrazíky by nemali poškodiť celú úrodu. Citlivosť nových výhonkov k mrazíkom stúpa s ich veľkosťou. V prípade skutočne veľkých jarných mrazov pawpaw regeneruje cca v júni, ale už bez kvitnutia. Je vhodné minimálne prvý rok po výsadbe rastlinu na zimu mierne chrániť. V ďalších rokoch sa taktiež nič nepokazí. Nevyhnutná sa javí ochrana proti devastujúcemu vplyvu zimného slnka na slnečných stanovištiach. Postačí jednoduchý chránič. Postačí bežné hnojenie s obsahom stopových prvkov. Škodcami pawpaw prakticky netrpí, rastlina je insekticídna. Prípadné hubové choroby na veľkých listoch pri vlhkom počasí je možné odstrániť bežnými fungicídmi.
Pawpaw rastie v pomerne prísnom pyramidálnom tvare a kvitne na minuloročných letorastoch. Plody dozrievajú v septembri až októbri. Zrelosť sa pozná podľa ľahkého zmäknutia plodov a zmeny farby do žlta, po prípade je najlepším indikátorom zrelosti intenzívna exotická ovocná vôňa. Ak do príchodu mrazov nestihnú plody dozrieť na rastline, dozrejú v izbovej teplote po pridaní zrelých jabĺk cca do 14 dní. Pri konzumácii sa plody rozkroja, vyberú sa semená, ktoré sú jedovaté (iba pri rozkúsaní) a je sa obsah žlto-oranžovej farby, príjemnej vône, pudingovej konzistencie a exkluzívnej chuti.
Rakytník je nenáročná drevina, dobre zvláda akékoľvek podmienky. Dobre odoláva suchu aj teplu, darí sa mu aj vo vlhkom, nie trvalom podmáčanom prostredí. Dobre sa pestuje aj v íle. Vysádza sa na jar od konca marca do polovice novembra do vopred pripravenej pôdy. Pôda by mala byť priepustná a môžete do nej pridať kompost. No aj bez neho sa bude rakytníku dariť. Rozostupy medzi jednotlivými drevinami by mali byť dodržané na 2 m. V bežnej záhrade stačí jedna samčia a 2 samičie dreviny. Dosahujú výšku 2-4 m. Stačí mu slnko a zálievka tesne po výsadbe, kým sa zakorení. Rakytník rastie pomerne rýchlo a v krátkom čase dosiahnete veľký ker. Rez nie je podmienkou kvalitnej úrody, plodil by aj bez rezu, avšak udržať sa bez rezu nedá vzhľadom na jeho veľkosť. Už pri oberaní plodov oceníte, ak orežete celý konár a tak plody získate. Plody sú drobné, kyslé, ale plné vitamínov. Nevýhodou je, že sa zle oberajú. Majú krátke stopky, po silnejšom stačení sa rozpučia a šťava vytečie. Preto sa nechávajú prejsť mrazom a pod ker natiahnete veľkú plachtu a plody strasiete. Kry majú aj ostré tŕne aj kvôli tomu je manipulácia s plodmi ťažšia. No stojí to zato. Rakytník často vyrastá aj od koreňa ďalšími výhonkami, teda môže sa správať aj invazívne. Preto okolie pravidelne udržiavajte a kľudne aj pokoste.
Ako vylepšiť ílovité pôdy pre záhradkárčenie.
Trvalky
K výhodám ílovitej zeminy, kým nie je až príliš hutná, patrí uchovávanie vlhkosti a prospešných látok. Rýchlo sa ochladzuje a pomaly prehrieva, v tomto zmysle nie je prívetivá k úžitkovým rastlinám. Proti neúnosne ťažkej pôde sa dá zakročiť prostredníctvom zapracovania piesku a štrku. Potešujúco veľa trvaliek vyznáva práve takéto základné životné podmienky, čiže dostatok slnečného svitu v kombinácii s ílovinou.
- Flox metlinatý (Phlox paniculata): Osvedčený zástupca, ktorý odolá aj mínus 34 stupňom. Pochádza z vlhkých lúk a lužných lesíkov východnej časti Severnej Ameriky, neznáša však podmáčanie. V závislosti od odrody siaha nad kolená, ale aj povyše pása. Farebne ponúka biele, ružové, červené i fialové verzie. Na štvorcový meter pojmete 8 - 10 kusov. Odporúčaný spon neradno podceniť, lebo prehustenie zabraňujúce prúdeniu vzduchu zvyšuje riziko výskytu múčnatky.
- Hélénium (Helenium): Robustné, mrazuvzdorné a celkovo na opateru značne nenáročné, z čeľade astrovitých. Dosť pripomína echinaceu či rudbekiu, opticky sa k nim hodí. Veľkými prednosťami sú jednoduché rozmnožovanie a rýchly rast: vitalita a expanzívnosť občas býva až na príťaž. Hélénium sa tlačí do pozornosti aj zásluhou rozmanitosti desiatok odrôd podľa vzrastu, termínu kvitnutia a zafarbenia súkvetí na hojne olistených vzpriamených trsoch. Od prenikavo žltých cez ohnivo oranžové a tehlovo červenkasté až po striedmo mahagónové varianty sa môžete prepracovať k hybridným mixom.
- Slnečníčka drsná (Heliopsis helianthoides): Tiež sa jej darí v ílovitej zemine mimo tieňa. Alternatívnymi názvami tejto roztomilo a majestátne pôsobiacej trvalky sú janeba alebo falošná slnečnica. Charakterizujú ju žiarivo žlté margarétovité kvietky na bohato rozkonárených stonkách nad sýto zelenými dekoratívnymi listami. Pri niektorých kultivaroch má olistenie atraktívny bordový nádych.
Zelenina a iné rastliny
Pri ílovitých pôdach je nevyhnutné, aby sa pôda pred výsadbou dôkladne pripravila. Okrem organických látok a piesku je dôležité dbať aj na správne zavlažovanie a prevzdušnenie.
Typy pôd a ich úprava
Pôda resp. zemina je základným prvkom pre správny rast rastlín. Drží vodu a postupne uvoľňuje živiny tak, aby ich rastliny mohli prijímať. Ak poznáte druh Vašej pôdy, za pomoci rôznych opatrení si viete skvalitniť pôdu.
Ako určiť typ pôdy?
- Ak sa vám zeminu nepodarí vyformovať do pevnej gule, teda rozdrobi sa, tak ide o piesočnatú pôdu.
- Z hlinité pôdy vyformujete valček, ale v prípade, ak ho budete chcieť ohnúť do kruhu, tak sa v strede začne rozpadať.
- Ílovitú pôdu môžete formovať do rôznych tvarov či ohýbať a zemina Vám bude držať pevne pokope.
Charakteristika pôdnych typov
- Piesočnatá pôda je ľahká, dobre prepúšťa vodu, rýchlo vysychá, avšak má slabé schopnosti zadržiavania vody a ukladania živín.
- Hlinitá pôda je ideálna na pestovanie rastlín. V tejto zemine sa rastlinám dobre darí. Pôda sa skladá z jednej tretiny piesku, spraše a ílu. Má dobré schopnosti zhromažďovania vody a ukladania živín.
- Ílovitá pôda je ťažká, z pomedzi všetkých druhov pôdy má najvyšší potenciál zhromažďovania vody a ukladania živín, veľmi ľahko sa utláča, avšak predstavuje väčšie riziko trvalého zamokrenia.
Pôda sa skladá z rozložených organických látok ako humus, piesok, íl či spraš. Lepšiu štruktúru pôdy, zhromažďovanie vody a ukladanie žívín docielite vyšším podielom humusu v pôdy.
Príprava pôdy pred výsadbou
Na to, aby sa rastlinám v pôde darilo a bol zabezpečený ich optimálny rast, tak pôda musí spĺňať určité požiadavky. Požiadavky jednotlivých rastlín na kvalitu pôdy sa posudzujú individuálne. Najvhodnejšou je piesočnato-hlinitá až hlinitá zemina bez kompaktných hrud, s dostatočnou humóznosťou, priepustnosťou a vysokou schopnosťou uchovávať dostatok vlahy, s obsahom ílovej zložky od 20 do 45%. Takéto zloženie pôdy má optimálne rastové podmienky pre väčšinu rastlín.
Vyvýšené hriadky
Podľa viacerých štúdií sú základom úspechu vyvýšené hriadky, ktoré sa po sezóne neupravujú, ale na začiatku novej sezóny, ak klesli, tak sa dosypú zeminou. Hriadky by mali byť široké približne 75 centimetrov, vysoké okolo 20 cm s medzerami 45 cm medzi jednotlivými hriadkami. Takýmto odsadením docielite jednoduché prechody medzi hriadkami a aj manipuláciu v nich z oboch strán. Trvalé hriadky sú oproti klasickej obrábanej pôde úrodnejšie a môžete si v nich dovoliť hustejšiu výsadbu zeleniny bez vplyvu na kvalitu pestovaných rastlín.
Úprava klasickej pôdy
Ak preferujete viac klasickú obrábanú pôdu, tak je potrebné vykonať taktiež viacero krokov na dosiahnutie čo najlepšej úrody počas sezóny. Pôda sa musí prekypriť buď za pomoci záhradného kultivátora, či zrýľovať alebo okopať ručným náradím.
Dodanie živín
Prvým krokom je dodanie živín do pôdy. To dosiahnete buď pridaním vhodného substrátu (podľa druhov rastlín) alebo kompostu, ktorý získate svojpomocne zo záhradného kompostéra. Kompost má bohatý obsah živín vďaka minerálom z rozložených rastlín. Pri kompostovaní treba dbať na to, aby bol kompostér umiestnený na správnom mieste a aby boli dodržané zásady správneho kompostovania.
Kultivácia pôdy
Následne druhým krokom je kultivácia pôdy. Prevzdušnenie pôdy pred vysádzaním predstavuje dôležitý krok, nakoľko počas roka na pôdu pôsobí dážď, gravitácia a podobne, čím sa postupne pôda zhutňuje. Prevzdušnením umožníte koreňom rastlín jednoduchšie zakorenenie. Zemina by sa mala len zľahka narušiť za pomoci ryľovacích vidlí, bez jej premiešavania. Počas prevzdušňovania je dobré, aby bola pôda kyprá. V prípade premočenej pôdy je vhodné počkať po dobu, kým trochu preschne. Už prekyprenú pôdu jemne zarovnajte hrablami, aby ste si pripravili terén na výsadbu.
Hnojenie pôdy
Tretím dôležitým krokom je zahnojenie pôdy. V prípade, že máte kvalitný kompost, tak tento krok môžete úplne preskočiť. Vo väčšine prípadov však kompost nemá dostatočnú kvalitu či je ho málo. Prírodným hnojivom Humac® Agro s obsahom minimálne 62% humínových kyselín dodáte rastlinám potrebné živiny.