Kontext spoločenskej seba deštrukcie
Metafora „píliť si pod sebou konár“ v politickom a spoločenskom diskurze predstavuje stav, kedy subjekt svojimi vlastnými rozhodnutiami a nezodpovedným správaním ohrozuje vlastnú existenciu alebo stabilitu celku, v ktorom pôsobí. V slovenskom kontexte sa táto téma často otvára v súvislosti s politickými ambíciami a programovými vyhláseniami.
Vláda si vpísala do Programového vyhlásenia, že „chce prekonať deliace čiary 90. rokov“ a že nastáva čas „historického kompromisu pravice a ľavice“. V deväťdesiatych rokoch viedla deliaca čiara medzi zástancami a protivníkmi novembra 1989, medzi tými, čo chceli slušný spoločný štát a tými, čo chceli rozkrádať samostatný štát, medzi predstaviteľmi liberálnej demokracie a mečiarovsky iliberálnej „tyranie väčšiny“, medzi nacionalistami a občanmi, medzi tými, čo by utopili menšiny v lyžičke vody a tými, čo s nimi hľadali zmier, medzi prívržencami a odporcami vstupu Slovenska do NATO a EÚ.
Kríza hodnôt a mocenská spupnosť
Znamenalo by to však najmä celospoločenský konsenzus v tom, čo je vzdelaná, zdravá a kultúrna spoločnosť, aké sú zásady jej budovania a politické záruky jej kontinuity. Zatiaľ však vidíme konsenzus politických elít len v niečom inom. Bez ohľadu na to, či ide o „neoliberálov“ alebo „neomarxistov“, spája ich hybris, mocenská spupnosť skorumpovanej praxe zabalenej do vzletných slov. Tie prekrývajú slovenskú voľnosť výkladu, približnosť významov a laxnosť správania.
Za tým všetkým sa skrýva nezodpovednosť a cynizmus. Navráva nám, že všetci sú darebáci, tak prečo by sme mali byť iní, aj tak všetci patríme do čeľade triplov trojtvárnych a kriplov pamäti. Cítime jedným jazykom, myslíme druhým a hovoríme tretím. V takomto svete možno potom tvrdiť, že liberálna demokracia vedie do stredoveku a je rovnako totalitná ako komunizmus a nacizmus. Že Brusel je rovnaký ako Moskva. Že naše miesto je niekde uprostred medzi Ruskom a Ukrajinou. Že Američania sú horší ako Rusi.
Politika dezinformácií
Dôsledky straty pamäti a morálky
Táto propaganda najprv zruší všetky rozdiely, a potom prevráti všetky významy. Vytvára atmosféru ľahostajnosti, v ktorej je všetko jedno a s ňou pôdu pre odmietnutie slobodného sveta. Súčasťou Programového vyhlásenia vlády by mali byť konkrétne kroky, ako tejto sebarozkladnej implózii zabrániť.
Porekadlo „píliť si pod sebou konár“ sa v tomto svetle javí ako varovanie pred stratou morálneho kompasu. Ako hovoria nadčasové múdrosti:
- Kto pochybuje, je múdry.
- Častejšie používaj uši ako jazyk.
- Jedno pokolenie neodpustí druhému iba svoje vlastné chyby.
- Ľudia sa niekedy priblížia pravde skôr prostredníctvom povery, než svojimi vedomosťami.
- Láska k moci a láska k slobode si večne odporujú.
Ak sa spoločnosť prestane riadiť týmito princípmi a namiesto budovania zvolí cestu cynizmu, nevedomky sa podieľa na vlastnom úpadku, podobne ako ten, kto sedí na konári a ignoruje zvuk píly, ktorú drží v ruke.