Bedľa červenejúca: Podrobný sprievodca a riziko zámeny

Hubárska sezóna je v plnom prúde a s ňou aj rast obľúbených bedlí. Slovensko je hubársky raj, kde rastie približne 150 druhov jedlých húb. Pre laikov často bedle predstavujú huby, ktoré si nemožno pomýliť, lenže opak je pravdou. Nesprávna identifikácia húb už spôsobila nejeden tráviaci problém, pričom Národné toxikologické informačné centrum zaznamenalo prudký nárast telefonátov súvisiaci s intoxikáciami.

Riziká zámeny: Pozor na smrteľne jedovaté bedličky

„To naozaj ešte niekto nevie, ako vyzerá muchotrávka zelená?“, čudoval sa jeden z čitateľov. Ten istý jed ako muchotrávka zelená či biela, tzv. amatoxín, však obsahuje aj bedlička ostrošupinatá, ktorú si neskúsení hubári môžu pomýliť s bedľou vysokou alebo iným druhom jedlej bedle.

• Smrteľne jedovatá bedlička ostrošupinatá: Táto huba je smrteľne jedovatá a obsahuje rovnaký jed - amanitín (amatoxín) - ako všeobecne omnoho viac známa muchotrávka zelená alebo biela.
• „Aj pri zbere bedlí treba byť opatrný,“ upozorňuje vedúca Národného toxikologického informačného centra (NTIC) PharmDr. Silvia Plačková, PhD. „Bedľu možno totiž ľahko zameniť napríklad so smrteľne jedovatou bedličkou ostrošupinatou.“
• „Nechápem ľudí, ktorí jedovatú bedličku zjedia, veď tie rozlišovacie znaky sú očividné,“ konštatuje skúsený hubár. „Dobrá rada je aj to, nech ľudia zbierajú len bedle vysoké, tie ťažko za niečo zameniť.“

Rozdiely medzi bedľami (Macrolepiota) a bedličkami (Lepiota)

Nie príliš skúsení hubári sú nedôverčiví voči bedliam (rod Macrolepiota) menšieho vzrastu, majú strach z toho, že ide o bedličky (rod Lepiota), ktorých je viacero jedovatých druhov. Tento strach však nie je vždy opodstatnený, pokiaľ poznáme kľúčové rozlišovacie znaky:

• Jedlé bedle (Macrolepiota): U jedlých bedlí je prstenec vlastne obruba z klobúka, ktorá na hlúbiku zostane, keď sa klobúk roztvorí. Najdôležitejší poznávací znak je pohyblivý prsteň na hlúbiku, ktorý sa dá posúvať hore dole.
• Bedličky (Lepiota): Majú prsteň prirastený a nedá sa posunúť ani oddeliť bez zdeformovania. Klobúky majú priemer len vzácne väčší ako desať centimetrov.

Bedľa vysoká (Macrolepiota procera)

Bedľa vysoká je typickým predstaviteľom jedlých bedlí. Jej klobúk môže dorásť v priemere až do 30 cm. Mladé huby sú celé hnedasté. Uprostred klobúku je nápadný tmavý hrboľ. Posiaty je hrubšími, hnedými šupinami, ktoré odstávajú. V mladosti jej klobúk pripomína tvar vajca, postupne prechádza do zvonu a v dospelosti sa rozprestrie, pričom šírka môže mať až 25 cm. Noha je dutá a biela, má príjemnú chuť i vôňu, dorásť môže až do 35 cm. Ak ju prerežete alebo otlačíte, farbu nezmení. Bedľu vysokú najčastejšie nájdete v presvetlených smrekových lesoch a na ich okrajoch, kde rastie vo väčších skupinách.

Červenajúce bedle (rod Chlorophyllum)

Červenajúce bedle, teda bedle s červenajúcou dužinou po narezaní alebo pri poranení plodnice, sa donedávna spoločne uvádzali v jednom rode Macrolepiota. Potenciálne rizikové sú tie, ktoré červenejú na reze. Následujúci text článku sa zaoberá predovšetkým bedľou červenejúcou v užšom zmysle, ktorá je dnes známa ako bedľa červenejúca (Chlorophyllum rhacodes).

Nomenklatúra a taxonomické poznámky

Bedľa červenejúca (staršie: bedľa červenajúca, bedľa červenkastá; lat. Chlorophyllum rhacodes, do roku 2017 písané aj ako rachodes, do roku 2002: Macrolepiota rhacodes alebo rachodes) je predmetom dlhoročných taxonomických sporov. Dlhé roky panoval spor, či sa má v názve tohto taxónu zachovať pôvodné písanie rachodes (podľa Vittad. 1835), alebo či sa má toto slovo upraviť na jazykovo správnejší tvar rhacodes. Staršie sa do bedle červenejúcej (v širšom zmysle) obyčajne zahŕňali aj viaceré dnes samostatné druhy. Dnes sa názov Chlorophyllum rhacodes vzťahuje na bedľu červenejúcu v užšom zmysle, ako ju poníma väčšina súčasných textov.

Charakteristika bedle červenejúcej (Chlorophyllum rhacodes)

Rastie od konca júna do polovice novembra. Obvykle rastie jednotlivo aj v skupinách, v listnatých aj ihličnatých lesoch, v krovinách, sadoch, parkoch a na ďalších podobných miestach.

• Klobúk: Šírka klobúka je 60 - 120 (až 180) mm. Na vrchnej strane klobúka sú šupiny a medzi nimi plôšky bez šupín. Šupiny sú väčšinou usporiadané pravidelne v koncentrických radoch, sú červenkastohnedé až sivohnedé, plôšky medzi nimi sú väčšinou biele či krémové. Klobúk je políčkovito rozpukaný s kontrastnou bielou dužinou medzi políčkami.
• Lupene: Lupene sú 8-16 mm vysoké, odsedlé, dosť husté, tenké, vláčne, belavé až belavo krémové, po poranení rýchlo červenejúce.
• Hlúbik: Je 50-200 x 10-30 mm veľký, valcovitý, hladký, dutý, od klobúka ľahko oddeliteľný, sprvu belavý, neskôr belavo hnedý až sivohnedý, s výraznou hlízou a neprehliadnuteľným, kožovitým, pohyblivým, hore belavým, naspodu hnedým prstencom s dvojitým ostrím. Hlúbik je zvyčajne kratší ako priemer klobúka, s kyjakovitým zakončením.
• Dužina: Dužina je biela až belavá, na reze trochu červenie. Na reze alebo pri poškriabaní najprv zoranžovie, neskôr sčervená. Posledne červená až červenohnedne, neskôr tmavo hnedne. Má miernu hubovú vôňu a chuť.

Rozlíšenie od podobných druhov červenajúcich bedlí

Aj medzi červenajúcimi bedľami existujú druhy, ktoré sú buď jedovaté, alebo môžu spôsobovať problémy:

• Bedľa záhradná (Chlorophyllum brunneum / Chlorophyllum hortensis): Je záhradná ruderálna červenajúca bedľa s odsadenou (výrazne obrúbenou) hľuzou, často s trsovitým rastom. Rastie typicky na narušených miestach v lesoch aj mimo nich (pri kŕmidlách, senníkoch, posedoch, na komposte, v záhradách, v parkoch, na trávnikoch aj v skleníkoch). Má typicky krátky hrubý hlúbik s odsadenou hľuzou. Od bedle červenejúcej sa dá bezpečne odlíšiť tvarom cheilocystíd - u bedle červenejúcej sú kyjovité, u bedle záhradnej sú guľaté a so stopkou. Často (ale nie vždy) sa dá od bedle záhradnej odlíšiť aj šupinami na vrchnej strane klobúka - u bedle červenejúcej sú skôr pravidelne rozmiestnené a vyvýšené, u bedle záhradnej sú skôr usporiadané nepravidelne a sú nevyvýšené. Bedľa záhradná je (mierne) jedovatá, resp. podľa iných názorov je jedlá, ale u niektorých ľudí môže spôsobovať vážne alergické reakcie.
• Bedľa Olivierova (Chlorophyllum olivieri): Je červenajúca bedľa so špinavým sivohnedým tmavým klobúkom. Ide o klasickú tmavú lesnú červenajúcu bedľu, ktorá patrí medzi najbežnejšie. Jej hlúbik je dlhší ako priemer klobúka. V niektorých systémoch sa naďalej považuje za súčasť bedle červenejúcej v užšom zmysle.
• Bedľa česká (Chlorophyllum bohemicum): V minulosti zaraďovaná ako varieta bedle červenejúcej českej (Macrolepiota rachodes var. bohemica). Bedľa česká je (mierne) jedovatá.
• Bedľa jedovatá (Macrolepiota venenata / Chlorophyllum venenatum): Táto bedľa je jednoznačne jedovatá. Na rozdiel od iných červenajúcich bedlí s koncentricky usporiadanými šupinami na klobúku má lúčovito (diagonálne) usporiadané veľké tmavé šupiny. Dnes sa bedľa jedovatá niekedy považuje za synonymum bedle záhradnej.
• V texte sa ďalej spomínajú jedovatá bedľa Bresadolova (väčšieho vzrastu) a bedľa klamlivá či bedlička fialovkastá, čo len podčiarkuje komplexnosť a riziko zámeny v tejto skupine húb.

Potenciálna toxicita bedle červenejúcej (Chlorophyllum rhacodes)

V minulosti sa bedľa červenejúca v literatúre mylne uvádzala ako jedlá bezproblémová huba. Skutočnosť je taká, že hoci v nej neboli objavené žiadne toxické látky, u niektorých ľudí vyvoláva alergické reakcie, ktoré majú často príznaky pravých otráv (žalúdočné problémy, opuchliny, problémy s dýchaním, sčervenanie pokožky, vyrážky). „Táto bedla síce žiadne toxické látky neobsahuje, ale u citlivejších jedincov vyvoláva alergické reakcie, ktoré majú mnohokrát príznaky pravých otráv. Postihnutý človek trpí žalúdočnými problémami a môžu sa u neho objavovať opuchy, dýchavičnosť, sčervenanie pokožky a rôzne vyrážky.“

Kožné prejavy možno pozorovať najmä u ľudí, ktorí túto bedľu konzumujú spolu s alkoholom. Niekedy sa problémy s touto hubou mylne pripisujú tomu, že dotyčný v skutočnosti skonzumoval podobný druh bedľa záhradná (resp. česká), čo je problematickejšia (možno jedovatá) bedľa, ktorá sa vyskytuje väčšinou mimo lesa, alebo sa mylne pripisujú tomu, že konzumovaný jedinec bedle červenejúcej rástol (podobne ako bedľa záhradná) mimo lesa, napríklad na mieste starej skládky, ktorá hubu kontaminovala. V skutočnosti však zdravotné problémy u niektorých ľudí spôsobujú aj bedle červenejúce pochádzajúce z normálneho čistého lesa.

Reakcie na niektoré látky v bedlách s červenajúcou dužninou bývajú niekedy pomerne vážne, a preto je treba na túto skutočnosť všetkými možnými spôsobmi upozorňovať. „Nie je jedovatá, ale môže spôsobiť silné tráviace ťažkosti a potenie,“ radí Tereza Tejklová, ako túto bedľu bezpečne určiť.

Otrava hubami: Prvé príznaky a "fáza úľavy"

Prvé príznaky nastávajú niekoľko hodín po konzumácii jedovatej huby. Začínajú sa nevoľnosťou, opakovaným vracaním a hnačkami. To vedie k masívnej dehydratácii a vyčerpaniu organizmu. Dehydratácia spôsobí metabolický rozvrat a zlyhanie obličiek, ktoré sa prejavia zastavením močenia.

Na otrave amatoxínom v muchotrávke zelenej, bielej či v bedličke ostrošupinatej je nebezpečné to, že po sérii nevoľností a vracania príde pocit úľavy a otrávení ľudia tak nevyhľadajú lekára. Včasné vyhľadanie lekárskej pomoci je kľúčové.

Zásady zberu húb

Predtým, než dáte nejakú hubu do košíka, dôkladne si ju obhliadnite, pretože základným predpokladom dobrého hubára je vedieť spoľahlivo rozlíšiť jedlé, nejedlé a jedovaté huby:

• Najskôr huby spoznávajte a potom zbierajte.
• Ak si nie ste istí, radšej hubu nechajte v lese.
• Zbierajte huby do košíka, huby sa nesmú zapariť, nikdy nepoužívajte mikroténové vrecká.
• Neničte huby, ktoré nechcete zozbierať - aj jedovaté majú v prírode svoj význam.
• Plodnice vykrúťte tak, aby sa nepoškodilo podhubie.
• Plodnicu očistite.
• Nazbierané huby čo najskôr spracujte.

Možnosti spracovania bedlí

Z bedlí si môžete po vysušení rozmixovaním urobiť aj prášok. Bežne sa bedle sušia, po usušení sa rozpadnú na prášok, keď ich rozdrobíte, stačí aj dlaňami. Mnohí ľudia si však napríklad od známych zoberú už iba bedľový prášok z usušených bedlí alebo už vypražené bedľové klobúky.

tags: #jedla #bedla #cervenkasta