Kosenie trávy patrí odpradávna k vidieku a tradičným spôsobom života. Postava kosca s kosou sa objavuje v mnohých literárnych dielach, čo svedčí o hlbokom zakorenení tohto remesla v našej kultúre. Na začiatku 21. storočia znovu objavujeme to, čo ľudia poznajú už 2500 rokov. Stále viac ľudí zavrhuje hlučné a neekologické motorové kosačky a siahajú po tradičnom nástroji - ručnej kose.
Prečo (znovu) kosiť kosou?
Hoci sa zdá, že kosenie trávy kosou v konkurencii s modernými kosačkami, traktormi, vyžínačmi a robotmi stráca svoj význam a patrí už len do skanzenov, opak je pravdou. Čoraz viac ľudí objavuje čaro a výhody ručného kosenia. Starostlivo udržiavané trávniky sa pretvárajú na kvetinové lúky a ľudia hľadajú uspokojenie v manuálnej práci a spojení s prírodou.
Kosenie kosou má oproti motorovým kosačkám určité výhody, ako uvádza Miroslav Šobr: „Ak má niekto len malý pozemok zarastený trávou, tak je kosa ideálna. Kvôli malej záhrade sa neoplatí štartovať hlučnú motorovú kosačku. Zároveň nič nenahradí zážitok z letného rána, keď človek v rannej rose kosí kosou záhradu.“
- Zvyšuje biodiverzitu: Kosenie trávy kosou zvyšuje biodiverzitu. Ak vyhradíte aspoň malú časť svojho pozemku kvetinovej lúke, stačí ju 2-3x ročne pokosiť kosou. Zistilo sa, že 70% živočíchov, ktoré stoja v ceste motorovej kosačke, zahynie.
- Tiché a meditatívne: Kosenie kosou je tiché a meditatívne, umožňuje človeku počuť svišťať kosu aj cvrlikať hmyz v tráve.
- Posilňuje telo: Ručné kosenie trávy posilňuje celé telo a formuje postavu. Samotné ručné kosenie je svojho druhu fyzioterapeutické cvičenie, ktoré vám môže odporučiť aj lekár pri pohybových ťažkostiach. Na rozdiel od pasívneho tlačenia elektrickej kosačky sa pri kosení precvičujú svaly celého tela.
- Šetrí peniaze: Tradičná kosa šetrí peniaze - žiadne náklady na benzín ani elektrinu.
- Kvalita trávy a sena: Zachováva sa kvalita trávy, pretože kosa je čistý a ostrý kov bez oleja. Tráva sa tiež rýchlejšie zotavuje, pretože odrezanie je najcitlivejšie zo všetkých možností - ide o taký chirurgický rez. Trávnik, ktorý je novo zasiaty, by mal byť pokosený prvýkrát ručne.
Odborníci upozorňujú na skutočnosti, ktoré naši predkovia dávno poznali. Pre udržanie prírody v zdravej rovnováhe je totiž potrebné nechať pri kosení časť porastu (napríklad až pätinu) nepokosenú, aby zostalo útočisko bezstavovcom. Keď totiž z trávnika zostane len nízke strnisko bez jediného stebla, nielenže mnoho užitočného hmyzu zbytočne zahynie, ale navyše postupne nad kvitnúcimi bylinami, ktoré hmyz tak potrebuje, prevládnu trávy. Ak uvažujete o založení kvetnatej lúky, naučte sa rovno aj pracovať s kosou. Kosačkou totiž kvetnatej lúke skôr uškodíte.
Kosa ako nástroj: Súčasti a výber
Kosa je tradičný nástroj zložený z drevenej násady (kosiska) a samotnej čepele kosy. Má charakteristický tvar, ktorý pozná každý. Kosisko sa delí ešte na samotné kosisko a jednu alebo dve zahnuté rúčky, v závislosti od kraja. Na Slovensku sa používa väčšinou kosisko s jednou rúčkou, v zvyšku Európy s dvoma.
Tradične sa na výrobu kosiska používa javor, brest, buk alebo agát. Rúčky sa môžu vyrobiť z toho istého materiálu, ak ide o zbíjané rúčky z dvoch dielov. V niektorých krajoch sa na kosu nasadzovala rúčka z prírodných ohnutých samorastov, najlepšie drieňových. V modernej dobe sa však už používa aj hliník či dural, a na Slovensku sú firmy, ktoré ponúkajú aj kosisko z kompozitov.
Samotné ostrie kosy sa vyrába z ocele. Existuje veľké množstvo typov a veľkostí, od 60 do 130 centimetrov. Najbežnejšie sa používajú „deväťdesiatky“. Šesťdesiatky sú skôr pre začiatočníkov, prípadne do úzkych priestorov. Stotridsiatky sú zas pretekárske špeciály na súťaže.
Ostrie je s kosiskom spojené pomocou obrúčky a klina. Na modernejších kosách sa namiesto klina používajú skrutky. Pre prácu na záhrade je obrúčka so skrutkou praktickejšia, ale pre kosenie na horskej lúke je lepšie použiť staršiu obrúčku s klinom, pretože na uvoľnenie kosy stačí kladivo, ktorým sa bude aj naklepávať.
Miroslav Šobr odporúča pozrieť sa najprv doma na povalu: „Ak niekto nájde starú kosu, odporúčam začať s ňou, aj keď sa mu možno zdá vysečená a slabá. Tieto staré kosy, ktoré sa kedysi dovážali z Rakúska alebo zo Slovinska, sú totiž veľmi kvalitné.“ Ak by ale niekto chcel investovať do kvalitnej novej kosy, najlepšie je vyraziť kúsok za juhočeské hranice s Rakúskom, kde sa v malej dedinke pod Lincem uchovala posledná ručná výroba.
Výbava na kosenie: čo budete potrebovať
Aby ste mohli kosiť rýchlo, pohodlne, zdravo, vytrvalo a pre radosť, je potrebné mať prvotriedne vybavenie:
- Kosisko: Vyberte si veľkosť podľa popisu kosiska pre svoju postavu. Je vyskúšané, že ľudia neradi menia nastavenie rúčok.
- Kosa (oceľová čepeľ s ostrím): Vybrať si môžete podľa popisu tovaru alebo podľa video lekcie, ktorá je zdarma súčasťou online kurzu Kosenie pre život. Ak nemáte kosu po starom otcovi, hotové kosisko sa dá kúpiť za cca 8,5 eura, kosa za 22 eur.
- Krk s imbusovým kľúčom (objímka pre uchytenie kosy ku kosisku): Je súčasťou dodávaných kosisk.
- Brúsok (doostrovací/obťahovací kameň): Hodí sa mať viac hrubostí. Minimálne jeden hrubší (napr. pieskovec). Ak budete klepať jemné ostrie, dlhšie vydrží s použitím jemnejšieho brúska (Rozsutec alebo najjemnejší modrá bridlica). Po perfektnom naklepaní sa začína používať najjemnejší brúsok. Kvalitnú osličku (brúsok) kúpite za cca 2,50 €.
- Tulec (vodotesné puzdro na nosenie brúsika): Brúsok je potrebné pri kosení mať vo vode, aby dobre brúsil a aby sa neopotreboval. Oselník (púzdro na brúsok) stojí cca 1,70 €.
Celá výbava na kosenie vás môže vyjsť na menej ako 35 eur a môže vás prežiť, ak nebudete kosiť extrémne lány. Na začiatok vám bude stačiť aj kratšia kosa, napr. 60 alebo 75 centimetrová. Ak nájdete niekde hrdzavú kosu, neznamená to, že je odrovnaná. Práve naopak. Ušetríte väčšinu rozpočtu. Kedysi sa kosy úmyselne namáčali do močovky, prípadne do hnoja, aby sa zhrdzavením stenčili a ešte lepšie kosili.
Príprava kosy a údržba
Kosa sa pred kosením naklepáva. Pre väčšie pohodlie kosci pred naklepávaním oddeľujú kosu od kosiska, ale nerobilo sa to vždy a všade. Rozobratie spočíva len v povolení obrúčky. Potom sa stačí posadiť k pníku (do ktorého si predtým nabil babku) a klepať.
Babky, čiže podložky na klepanie kosy, sú dvoch typov - široké a úzke. V prípade, že používate širokú babku, bijete po kose tenkou stranou kladiva. V prípade úzkej babky udierate širokou stranou. Cieľom je roztĺcť okraj kosy na čo najtenší plech. Je dôležité neprehnať to, aby sa okraj nezačal vlniť, prípadne nepraskol. Kosy sú rôznej kvality a materiálov. Do niektorých treba biť dlhšie, kým sú naklepané, ale potom zas dlhšie vydržia. Iné sú mäkšie - ľahšie sa nakovajú, ale nevydržia. Niekto po naklepaní kosu neprebieha brúskom, iní to robia. Pri dobrom naklepaní môžu vznikať drobné „pliešky“, ktoré sa nabrúsením „zrazia“ z ostria. Inak sa len ohnú a nakovaná kosa sa tvári ako tupá.
Po naklepaní sa kosa opäť nasadí. Pri kose dlhej 90 cm sa odporúča nasadiť ju voči kosisku v takom uhle, aby kosec dočiahol hrot kosy, ak si kosisko založí vedľa tela a upaží ruku smerom ku koncu kosy. Pred prvým kosením sa odporúča upraviť kosu tak, aby sa čepeľ pohybovala aspoň centimeter nad zemou. Keď sa mierne rozkročíte a chytíte kosu, mala by sa chrbtom ostria opierať o zem a brit by mal byť zdvihnutý o ten spomenutý centimeter, prípadne centimeter a pol. Ak máte autogén alebo vyhňu, môžete to riešiť ohnutím krku kosy, ak nie, zvoľte radšej kratšie kosisko. Rovnako je dobré mierne si ohnúť hrot kosy nahor.
Kosa sa pri práci musí priebežne brúsiť, aby zostala stále ostrá a dobre kosila. Hrana kosy sa brúskom jemne a s citom prechádza sem a tam, aby sa ostrie vyrovnalo a vybrúsilo. Pri kosení tuhej trávy potrebuje kosa brúsiť častejšie, než pri kosení mäkkých tráv. Ak kosa už „neberie“ (alebo kosec nevládze), treba kosu trochu prebrúsiť. Preto sa nosí za pásom zavesená oslička v plechovom puzdre - oselníku naplnenom vodou. Prírodnú osličku si držte namočenú celú sezónu, aj keď práve nekosíte. Voda s úlomkami brúsneho kameňa vytvára brúsnu emulziu, ktorú potrebujete na brúsenie. Brúsok je potrebné pri kosení mať vo vode, aby dobre brúsil a aby sa neopotreboval. Nevyrážajte nikdy kosiť bez brúsika a tulca.
Kosa sa používaním a obťahovaním brúskom obrúsi a uhol ostria sa tupí. Preto raz za čas (po 3-6 hodinách čistého kosenia) je dobré ostrie stenčiť. Toto vyžaduje cvik a zručnosť, ale ponúka najkvalitnejšie naklepanie. Naklepávacia úzka babka (ekonomická alebo nový model naklepávacej babky ViaNatura) je vhodná pre upevnenie do kozlíka. Brúsna hubka (voliteľné) odstraňuje nečistoty a koróziu na kose, kladive i babke. Po naklepaní na naklepávači obtiahnite ostrie jeden raz hrubým brúskom. Nepoužívajte ho v priebehu kosenia.
Technika kosenia a ergonómia
Správnu techniku kosenia si musí nájsť každý sám. Napriek tomu existuje niekoľko všeobecne platných tipov. Kosu veďte skôr pätou než špičkou. Jednotlivý kosecký pohyb smeruje plynule sprava doľava (a späť do východiskového bodu), na to je tiež väčšina kos stavaná - teda pre pravákov. Zásadné je dosiahnuť natoľko pohodlného pohybu, aby ste vydržali kosiť dlho, bez toho, aby ste sa sedreli.
Niekto odporúča, aby bol kosec vystretý, ale nie je to univerzálne pravidlo. Horehronská kosecká škola je založená na vzpriamenom postoji. Kosci si nato aj prispôsobili sklon kosy ku kosisku, tzv. „dávali kosu pod koreň“, čím sa otvoril uhol medzi listom kosy a jazýčkom päty kosy, ktorým je kosa uchopená o kosisko. Ak je uhol ostrý, rúčka musí byť nízko, aby kosa utínala steblá trávy kolmo. Ale keď sa uhol otvorí, rúčka môže byť strmšie a kosec môže byť vzpriamenejší, netrpí mu chrbát v predklone a môže dlhšie kosiť.
Do ničoho nechoďte prílišnou silou. Kosa by sa mala kĺzať po povrchu a zahrýzať sa do trávy. Robte polkruhové pohyby. Žiadne ťahanie rukami. Pohyb musí vychádzať z bokov. Ak budete mať svalovicu v oblasti krížov a spodnej časti brucha, je to správne. Ak budete mať na druhý deň po kosení odrovnané ruky, je to zle. Rovnako je zle, keď zapichnete hrot do zeme. Držte ju zľahka a snažte sa skôr držať pri zemi koniec kosiska. Nečakajte, že na prvý pokus budete majster. Kosenie, rovnako ako všetky staré remeslá a zručnosti, je umenie, ktoré sa budete učiť celý život.
Biomechanika pohybu a dýchanie
V apríli 2004 oslovili organizátori sympózia o kosách Dr. Helgu a Otta Fleissa (zo Štajerského inštitútu pre výskum chrbtice), aby zdokumentovali pohyby vykonávané pri ručnom kosení a analyzovali ich účinky na telo. Ich závery potvrdili presvedčenie, že v ideálnom prípade používanie kosy nespôsobuje chrbtici žiadny stres a skutočne sa dá považovať za telesnú terapiu.
Z ergonomického hľadiska by sa „konvenčná“ technika kosenia dala zlepšiť. Napríklad, použitím sily nôh, t.j. čiastočným pohonom čepele presúvaním váhy tela zo strany na stranu, sa výrazne znižuje zaťaženie rúk a tie sa takmer tak rýchlo neunavia. Ramenám a krku sa tiež darí zostať uvoľnenejšími a pohyb pôsobí „vyváženejšie“.
Kompletný pohyb pozostáva z dvoch fáz: rezného ťahu (čepeľ sa pohybuje dopredu) a spätného ťahu (čepeľ sa vracia do východiskovej polohy). Na začiatku pohybu je väčšina váhy na jednej nohe, ktorá je aj ohnutá. Mierne sa kosec nakláňa, pričom čepeľ spočíva na zemi. Keď sa čepeľ pohybuje dopredu, noha sa postupne narovnáva a druhá sa začína ohýbať. Trup sa otáča, sledujúc „cestu čepele“, pričom brušné svaly napomáhajú rotačnému pohybu. V bode, keď je rezný ťah ukončený, váha je na druhej nohe, ktorá je teraz ohnutá. Noha, zbavená váhy, sa potom posunie dopredu o vzdialenosť rovnajúcu sa posunu jedného ťahu, t.j. 10-20 cm.
Lifting celej čepele z povrchu pri spätnom ťahu je normou v niektorých tradičných štýloch. Predpokladá sa, že to vytvára väčšiu rýchlosť pre rezanie. Hoci to môže byť pravda, vynaložená energia prevyšuje prínos, ak je cieľom kosca terapeutický pohyb. Hodina kosenia lúky zahŕňa 1200 až 1500 ťahov a priemerná kosa váži približne 1,5 až 1,8 kg - čo sa premieta do zbytočného zdvíhania viac ako dvoch ton. „Presun váhy tela“ je dostatočný ako hnacia sila a z ergonomického hľadiska lepší.
Každá polovica „kompletného pohybu“ zahŕňa čiastočné otočenie tela, ktoré má účinok podobný stlačeniu vinutej pružiny: hybná sila kinetickej energie sa hromadí a dočasne ukladá vo svaloch a šľachách. Pohyb v opačnom smere potom efektívne využíva túto energiu na pohon čepele bez nezdravého zaťaženia tela. Samotné krútenie je vynikajúci spôsob, ako uvoľniť chrbticu a prispieva k celkovým zdravotným výhodám kosenia. Pohyb sa začína v mysli, potom nasleduje noha, vždy tá, ktorá je pevne položená na zemi. Ak je myseľ dostatočne sústredená, možno energiu „dýchať“ cez chodidlá a pomáhať poháňať bočný posun. Keď je myseľ „inde“, kosec sa spolieha výlučne na svaly a unaví sa skôr.
Pri akejkoľvek namáhavej rytmickej aktivite je prirodzené načasovať dýchanie v súlade s pohybmi. Kosec pri tlačení vydychuje a pri spätnom ťahu vdychuje. Čiastočne do tohto štýlu kosenia je začlenený aj koncept, ktorý dlho zdôrazňuje orientálna medicína - že čím pomalšie a hlbšie je dýchanie, tým väčší bude terapeutický účinok. Predpokladom je, že dych je aj nositeľom „čchi“. Tradičné zábery sa pohybujú medzi 1,5 m a 2,2 m. Tým, že sa bočným posunom zväčší šírka pokoseného záberu na 2,8 m - 2,9 m, je možné dýchať o niečo hlbšie. V závislosti od podmienok kosenia môže výdych (rezný ťah) trvať 1,1 až 1,3 sekundy a nádych (spätný ťah) 1,3 až 1,5 sekundy.
Prispôsobenie kosiska postave
„Dobrý kosec dokáže kosiť s akoukoľvek kosou a zlý nedokáže kosiť so žiadnou,“ hovorí Tony Beeler, švajčiarsky farmár a bývalý majster v kosení. Hoci je to pravda, pre najlepšie výsledky by kosisko malo mať špecifické rozmery určené veľkosťou človeka, ako aj povahou terénu, ktorý sa má kosiť.
Seriózny kosec, ktorý používa kosu na rôzne úlohy, by bol lepšie vybavený aspoň dvoma kosami špecifickými pre daný účel:
- Poľná kosa: S dlhšou čepeľou a dlhším kosiskom je lepšia pre prácu v oblastiach, ktoré nepredstavujú obmedzenia šírky záberu (priestranný sad alebo trávnik). Pre štýl pohybu s hlbším a meditatívnejším dýchaním je to preferovaná verzia.
- Trimovacia kosa: Je vhodnejšia, keď prekážky alebo povaha terénu obmedzujú šírku kosenia a vyžadujú alternatívny alebo neustále sa meniaci vzor ťahu. Táto by mala mať v porovnaní s poľnou kosou kratšiu čepeľ a kratšie kosisko.
Kľúčovým referenčným bodom pri meraní kosiska na mieru je bedrový kĺb, okolo ktorého sa trup otáča počas kosenia. Bez ohľadu na variácie týkajúce sa individuálnych telesných proporcií by rukoväť pre pravú ruku (dolná) na trimovacom kosisku mala dosahovať k bedrovému kĺbu osoby, keď je kosisko s namontovanou čepeľou postavené vedľa kosca - a aspoň o 5 cm nad týmto bodom pre poľnú kosu. Meranie sa vykonáva v obuvi používanej na kosenie. Vzdialenosť medzi spodnou rukoväťou kosiska a koncom jednotky sa označuje ako „A1“ pre trimovaciu prácu a „A2“ pre poľnú prácu. Vzdialenosť medzi rukoväťami sa nazýva „B1“ a „B2“. B1 by mala byť vzdialenosť od lakťa kosca po najvzdialenejší konček natiahnutej ruky, tiež nazývaná „lakťová mierka“. B2 by mala byť o 5-10 cm dlhšia.
Kedy a kde kosiť?
„Za rána, za rosy najlepšie sa kosí.“ Naozaj treba začať ráno, pretože nasucho to nejde. Ráno sa kosí dobre aj z toho dôvodu, že peľ je ešte viazaný v rose. Ideálne je kosiť po daždi alebo ráno, kým je rosa. Mokrá tráva sa kosí ľahšie. Navyše po rannom kosení má pokosená tráva celý deň na to, aby preschla a bolo z nej kvalitné seno.
Kosenie trávy, to je kampaň. Kosí sa hlavne v období okolo Jána. Kedysi sa kosilo už pred Jánom a potom sa tráva zhrabala, sušila a dávala na kopy. Keď už sa ovce nespásli lúku a je po nej pochodené, tak sa kosí, aby nová tráva mohla rásť. Kosí sa aj, keď sú ovce vo dvore.
Kedy viete, že už treba lúku pokosiť? Tráva by mala byť určite hustá, nestačí, že je vysoká. Sú trávy, ktoré vyrastú neskôr, a iné zas skôr. A až keď sa tieto trávy „dobehnú“ a lúka je naozaj trávnatá, vtedy je vhodná na kosenie. Doslova sa chodilo pozerať na lúky, že či už treba kosiť, alebo nie. A keď veľa pršalo, tak tráva ľahla a to bolo veľmi ťažké pokosiť. Pri takej tráve treba kosiť inak ako bežne a je to komplikovanejšie. A zas, keď tráva vyrastie privysoko, že sa nestihla pokosiť načas, tak tá sa potom musela rezať na sečku - narezať na menšie kúsky, aby hoviadkam lepšie chutila.
Dalo by sa začať aj o štvrtej a skončiť o ôsmej ráno. Kým neexistovali letné a zimné časy, kosci chodievali o tretej ráno. Vtedy sa brieždilo, bolo pekne vidno na chodník, po ktorom sa šlo. Bola rosa a veľmi chladno, niekedy len šesť stupňov.
Bezpečnosť a zranenia pri kosení
Pravda je taká, že kosenie samotné je pre kosca najbezpečnejšie. Kosec by si mal dávať pozor hlavne pri ostrení a utieraní kosy od trávy. Vtedy sa môže porezať alebo si aj horšie ublížiť, ale pri kosení je kosec bezpečne ďaleko od kosy vďaka kosisku, čiže vďaka tomu drevenému nástavcu. Keď je tráva mokrá od rosy, zvykne sa lepiť na kosu a vtedy si ju kosci utierajú hrsťou trávy. „Treba sa deväťkrát porezať, aby si mohol povedať, že si dobrý kosec,“ hovorí Lukáš Janoška, ktorý si v mladosti pri kosení porezal ruku. Vážne úrazy však nie sú také bežné.
Kosenie ako filozofia a spôsob života
Miroslav Šobr sa učil kosiť od dedka a otca. „Asi od mojich dvanástich rokov mi požičiavali kosu a posielali ma pokosiť kúsok žihľavy a podobne. Samozrejme, ako každý začínajúci kosec, som prvýkrát zlomil berličku.“ Mal to šťastie, že niekoľko rokov mohol kosiť v zámockých parkoch. Lukáš Janoška sa v minulosti venoval koseniu profesionálne a kosil aj v bratislavských záhradách ako študent a neskôr aj ako vysokoškolský učiteľ. Rád na to spomína, lebo to boli 70. roky, a to ešte žili ľudia, čo si pamätali prvú republiku.
„Pravdupovediac, s vekom na mňa prišlo, že používam aj motorovú kosačku. Nie som už taký silný. Do 55. roku som kosil len ručne, ale potom mi kamaráti povedali, že by som to mal skúsiť.“ Hoci sa kosenie javí ako fyzicky náročná práca, človek sa pri ňom udržiava v kondícii. Hlavne chrbát kosca je veľmi silný. Teraz mnohí ľudia, čo pracujú len sediac pri počítači, majú zdravotné problémy, bolia ich kríže i celý chrbát. Naopak, kosci bývali mocní, ohybní a šľachovití. Kosec môže oveľa dokonalejšie vnímať prírodu. V minulosti bol pri kosení často bosý a všetkými zmyslami vnímal, čo sa okolo neho dialo. „Najsilnejší podnet som osobne zacítil pri závane arómy pokosenej trávy.“
Spomína sa aj filozofia kosca: vzdať úctu tráve pred začatím a poďakovať Bohu alebo vôbec, že bolo dobré počasie, lebo ak by nebolo, nebolo by trávy. Poriadne ju vykosiť, aby hrabačky potom mali menej roboty, lebo keď je dobre pokosené pri zemi, lepšie sa hrabe. A pokosiť všetko, čo sa dá a prispieť tým na gazdovstvo pre zvieratá. Dokonca som videl, že trávu, ktorú nešlo pokosiť, tak jeden muž odtrhol aj rukami, len aby mali zvieratá čo jesť. Aj tá hrsť trávy mala pre neho hodnotu. Filozofia je teda vzdať úctu, nízko pokosiť, usušiť to, brániť to pred dažďom a potom zaviezť do šopy, do stodôl, aby sa udržala kvalita. Potom boli spokojné zvieratá, otelili sa, bola istota v rodine.
Kosenie v minulosti bolo taktiež spojené s obrovskou motiváciou. Chlapi vstávali skoro ráno a podávali nadľudské výkony, pričom pre nich to bolo prirodzené. Do toho totiž vstupovalo presvedčenie, že to robia pre zvieratá, pre seba, že im potom v zime bude lepšie, rodina bude spokojná, lúka obriadená. Lukáš Janoška poukazuje, že „lepšie ako nájsť hrudu zlata je si vziať za muža dobrého kosca.“ Boli takí kosci, čo za deň skosili aj hektár. To boli páni kosci ako dnes top manažéri. Kto vie kosiť, vie napríklad hrať aj tenis, keďže využíva podobné svaly a pohyby.
Takéto otázky by sa dali položiť v rôznych odboroch. Napríklad historickí šermiari. Je to hlavne relax a návrat do minulosti. Lukáš Janoška je za to, aby sa kosilo čímkoľvek. Slovensko je veľmi zanedbaná krajina v oblasti životného prostredia a udržiavania lúk ako máloktorá. Predchádzajúci systém bol chorý a ušlo mu, že sa treba starať a udržiavať životné prostredie. Pomaly sa vraciame k prírodným veciam a materiálom, napríklad chalupy z dreva sa stávajú populárne namiesto betónových domov, kupujeme bioprodukty. Hoci sa hovorí o tom, že sa treba starať o prírodu, veľmi málo sa robí niečo poriadne pre to, aby sa životné prostredie zlepšilo. Chýba úcta k prírode.
Súťaže a tradície
Miroslav Šobr sa zúčastňuje na mnohých koseckých súťažiach, napríklad na Šumave. Organizujú sa aj rôzne súťaže v kosení, kde ide o to, kto najrýchlejšie pokosí 10-krát 5 metrov. Potom prídu hrabačky a ukáže sa aj kvalita kosenia, kto ako nízko pokosil. Ten, kto je rýchly a precízny, vyhrá. Lukáš Janoška je osemnásobný majster v Pohorelej.
Po celom Slovensku bývajú takéto súťaže, hlavne na dedinách. Ustanovujúci zlet Slovenského koseckého spolku bol v Pohorelej a Lukáša Janošku zvolili za prvého staršinu - náčelníka. Jeho predstavu koseb stvárňujú na Horehronských slávnostiach koscov a hrabačiek. Veľkosť ducha, ktorým kosci oplývali, si pripomínajú v úvode akcie. Prítomný farár sa pomodlí a poďakuje za trávu a vyzdvihne pracovitosť ľudí zúčastnených na kosbách. Na pätnásťmetrový máj vztýčia slovenskú zástavu a spieva sa hymna naživo s cimbalovou hudbou. Mnohí sú odetí v krojoch. Po pretekoch si spievajú do neskorej noci.
Kosia už aj malé deti s malými kosami. Prvá kategória sú dadovčatá - deti do 10 rokov, potom idú nosiči vody do osemnásť rokov. Hlavná kategória je do šesťdesiat rokov a potom je nad šesťdesiat a nad sedemdesiat, ale tam sú už upravené pravidlá. Záleží na tom, ako uložia trávu do zákosu, aký majú kroj a majú povedať aj nejakú koseckú príhodu. Ani malým deťom sa ešte nič nestalo, sem-tam nejaké malé poranenie, ale inak nič.