Dejiny mnohých miest a obcí sú často pretkané legendami a povesťami, ktoré dodávajú miestam osobitý charakter a tajomno. Či už ide o stredoveké hrady s krutými osudmi alebo vinárske regióny s legendami o víne, tieto príbehy sú neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva. Ponorme sa do sveta starých povestí, ktoré rozprávajú o hradoch, odvahe, krutosti a dokonca aj o víne.
Tajomstvá Egerského Hradu a Legenda o Býčej Krvi
Maďarský Eger ponúka legendy o hrdinstve a vďaka svojmu regiónu je preslávený nielen vínom, ale aj chýrnymi termálnymi prameňmi. Za zrodom najslávnejšieho maďarského červeného vína stojí legenda. V polovici šestnásteho storočia zaútočili na Eger Turci, ktorí chceli zničiť hrad a vylúpiť mohutnú kresťanskú katedrálu za jeho hradbami.
Povesť hovorí, že Maďari sa pri boji s dvadsaťnásobnou presilou posilňovali hustým mokom, ktoré im do červena zafarbilo fúzy a brady. Turci sa zľakli. Mysleli si, že obrancovia pevnosti pijú býčiu krv a spred bášt Egru vraj doslova utekali.
Minaret po Turkoch a Údolie Krásnych Žien
Osmanská ríša vtedy ale nepovedala posledné slovo. Turci sa do Egru vrátili po necelom polstoročí a tento raz ho dobyli. V meste ostali takmer sto rokov a metropolu si prerobili na svoj obraz. Najnápadnejšou pamiatkou na ich prítomnosť dnes ostávajú kúpele a štyridsať metrov vysoký minaret.
Všade pod ním sú však kaviarne a vinárne, do ktorých dnes lákajú na Egri Bikavér. Býčia krv, ťažké, korenisté a ohnivé víno, ale najlepšie chutí v Údolí krásnych žien, dolinke na okraji mesta. Je v nej viac ako štyridsať pivníc, ktoré egerskí vinári vyryli do tufu. A prečo taký názov? Stačí si vraj dať dúšok vína a všetky dámy opeknejú!
Podľa kódexu, ktorý Maďari vypracovali, sa egerská býčia krv musí vyrábať ako cuvé najmenej z troch odrôd červeného hrozna. Kým sa dostane k zákazníkom, mala by v dubových sudoch zrieť aspoň dva-tri roky.
Kruté Pověsti Hradu Nový Herštejn
Asi päť kilometrov od mesta Kdyně sa v lesoch nachádza romantická zrúcanina hradu Nový Herštejn. Do dnešných dní sa dochovali zvyšky hradieb, obytnej veže a bášt. Hrad bol pravdepodobne založený pred rokom 1350 Buškem II. z Velhartic. V pohraničnej vojne s Bavormi roku 1475 bol dobytý, vypálený a poborený. K hradu sa viažu zaujímavé povesti.
Legenda o Panenskej veži a tajomnom poklade
Prvá z nich sa vzťahuje k zvyšku veže, zvanej Panenská. Ako už to tak bohužiaľ býva, došlo tu k veľkej tragédii, a to v roku 1472. Vtedy rytier Jindřich Výrek spoločne s ďalšími šľachticmi zahájili ozbrojený spor s kniežaťom Albrechtom Bavorským. Zapojil sa vtedy aj hradný pán, ktorý mal v držaní hrad Herštejn.
Písala sa jeseň roku 1474, keď bavorské vojsko dorazilo k hradu, kde zajali pána z Herštejna. Ten bol neskôr prepustený z väzenia, avšak opäť začal ohrozovať Bavory lúpeživými nájazdmi. Okolo Hromníc roku 1475 dorazilo bavorské vojsko k hradu znovu. Vtedy hradný pán poznal, že ide do tuhého - a nechal v jednej časti hradu - dnes nazývanej Panenská bašta - zazdiť všetky svoje poklady a svoje tri dcéry. Jedenkrát do roka sa tu však zjavujú, a to na tajomnú Kvetnú nedeľu.
Vyslobodiť ich môže iba mladík, ktorý tú noc objaví poklad nešťastného rytiera. Mnoho ľudí sa pokúšalo poklad nájsť, ale boli nájdené iba ľudské kosti. To by mohlo znamenať, že na tejto povesti je snáď aj niečo pravdy.
Mystický Rýzmberk a Duch Krutej Apoleny
Tiež blízky hrad Rýzmberk, založený v 14. storočí, pôsobí zvláštnym, mystickým dojmom. Jeho pozostatky nájdeme nad mestom Kdyně. Až do dnešných dní sa tu zjavuje prízrak. Je ním duch istej Apoleny, dcéry vtedajšieho hradného pána.
Krutá Apolena a jablko osudu
Apolena sa vraj správala skôr ako krutý muž a rada sa zúčastňovala lúpeživých výprav do okolia. Podľa legendy sa jedného dňa na hrade objavil akýsi mládenec a netušiac nič zlého, odtrhol si tu jablko. To uvidela prísna Apolena, ktorá za ním poslala ozbrojencov a nechala ho vsadiť do väzenia, kde mládenec zomrel hladom. Tento čin jej iste nepriniesol šťastie. Pokoj však táto krutá dievka nenašla ani po smrti. Vypráva sa, že raz za rok vstáva z hrobu a drží v ruke rudé jablko. Takto blúdi zlá Apolena hradom a hľadá mládenca, ktorý si od nej jablko vezme - a tým ju vyslobodí. Táto povesť má niekoľko verzií.
RÝZMBERK
Skrytý poklad a dračí strážca
Z hradu má viesť aj podzemná chodba, ktorá údajne vedie pod blízky vrch. Na Rýzmberku mal byť vraj tiež ukrytý poklad, ktorý si tu uschoval jeden z hradných pánov. Neskôr však padol v akejkoľvek vojne a nestihol si svoj majetok vyzdvihnúť. Od tej doby poklad údajne stráži rytier, zakliaty čarodejníkom do dračej podoby. V zuboch má držať zlatý kľúč od truhlice.
Počiatky a Pověsti Chtelnice: Od osídlenia k mestečku
Počiatky histórie Chtelnice, rovnako ako väčšiny našich miest a dedín, nie sú presne určené rokom, ale sú ukryté v povestiach. Starí Chtelničania poznajú povesť o otcovi, ktorý delil majetok medzi troch synov, z ktorých najmladší si nevedel vybrať, preto mu zostala Chtelnica. Vznik obcí sa prevažne nedatuje rokom, z ktorého pochádza najstaršia písomná správa - s výnimkou zakladajúcej listiny.
Historický kontext a prvé zmienky
Pri skúmaní počiatkov treba zohľadniť veľa súvislostí a skutočností, ako praveké osídlenie, osídlenie okolitých dedín a historické správy o susedných dedinách. V 11. - 12. storočí chotár Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto územie bolo často dejiskom vojenských konfliktov.
Dôkazom osídlenia blízkeho okolia je napríklad románsky kostolík na cintoríne v Dechticiach, datovaný rokom 1172. Samotná obec je písomne doložená až v polovici 13. storočia. V ranofeudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú úlohu obchodné cesty. Neďaleko Chtelnice viedla trasa najdôležitejšej z nich, tzv. česká cesta, označovaná aj ako via magna - veľká cesta.
Doteraz najstaršia písomná správa o Chtelnici je z rokov 1208 - 1209. Názov obce uvádza donačná listina uhorského panovníka Ondreja II., ktorý daroval svojmu služobníkovi komitátnemu hodnostárovi Sebešovi majetok terra Costulan (dnes Veľké Kostoľany). Majetok hraničil okrem iného s územím obce Wytelnize, čo je dnešná Chtelnica. Hranicou s chotárom Chtelnica bola určitá cesta. Termín villa v ranom feudalizme označoval vyššie organizované obce, ktoré jestvovali dávnejšie, medzi ne patrila i Chtelnica.
Názov Wytelnize má pravdepodobne slovanský (slovenský) pôvod, spojený možno s názvom prameňa a potoka Vítek. V druhej polovici 13. storočia vlastnili chotár Chtelnice magister Aba a Mikuláš. Výstavba hradu Dobrá Voda sa datuje do druhej polovice 13. storočia a bol kráľovským majetkom. Koncom 13. a na začiatku 14. storočia ovládal západné Slovensko oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, zaiste mu patrilo aj krátko predtým utvorené panstvo Dobrovodského hradu s Chtelnicou.
Rozvoj mestečka a cirkevná organizácia
Po Matúšovej smrti roku 1321 panstvo znova prešlo do vlastníctva uhorských panovníkov. Chtelnica sa vtedy rozvíjala rýchlejšie ako okolité dediny vďaka pomerne výhodnej polohe v blízkosti vtedajších obchodných ciest, ktoré napomáhali rozvoju miestnych trhových vzťahov. Preto sa od začiatku stala obec najvýznamnejšou v rámci dobrovodského panstva.
Záznamy o vyberaní cirkevných poplatkov na začiatku 14. storočia dokazujú v Chtelnici dobre fungujúcu cirkevnú organizáciu, teda existenciu fary aj kostola s patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Prvýkrát sa fara spomína v roku 1332 a v rokoch 1332 - 37. V nej pôsobil farár Henricus. Základ stredovekej dediny sa vtedy nachádzal pod návrším okolo terajšieho horného kostola, pri ktorom stála spomínaná fara. Návršie okolo kostola poskytovalo ochranu obyvateľom v čase vojnového nebezpečenstva, preto ho neskoršie (17. storočie) opevnili kamenným múrom.
Názov alebo titul mestečka dostávali v období feudalizmu dediny, ktoré spĺňali niektoré podmienky, ako vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, rozvinuté remeslo, trhy, jarmoky a výhodnú polohu. Chtelnica (Wythenche) tieto podmienky spĺňala a v listinných správach z roku 1394 sa menuje oppidum - mestečko. V darovacej listine panovníka Žigmunda vojvodovi Stiborovi I. zo Stiboríc a Beckova na panstvo hradu Dobrá Voda sa Chtelnica uvádza ako mestečko. Medzi výsady oppida patrilo aj odovzdávanie renty richtárom za celú obec.
Listina z roku 1423, v súčasnosti stratená, nazýva obec „maior Wittence oppidum“, teda väčšie či staršie mestečko. Zaručovala majetkové práva miestnej fary a kostola tým, že Stibor I. im daroval mlyn na potoku pod kostolom sv. Jána Krstiteľa. Mestečku listina zaručovala právo konať trhy a jarmok na sviatok sv. Jána Krstiteľa. Po smrti veľmoža Stibora I. a jeho syna Stibora III. daroval panovník Žigmund dobrovodské panstvo zemepánovi Michalovi Orságovi z Gútu, ktorý vlastnil panstvo aj s Chtelnicou.