Vláda Márie Terézie, uhorskej a českej kráľovnej a rakúskej arcivojvodkyne z rodu Habsburgovcov, trvala od 20. októbra 1740 do 29. novembra 1780. Počas svojej éry sa pričinila o rozsiahle ekonomické a školské reformy, podporovala obchod a významne prispela k rozvoju poľnohospodárstva, pričom jej nariadenia mali dlhodobý dopad na pestovanie plodín v celej monarchii. Mária Terézia, ktorá nastúpila na trón v čase, keď bola krajina nejednotná, zaostalá, ekonomicky a vojensky slabá, si rýchlo uvedomila potrebu zmien, vrátane posilnenia poľnohospodárskej produkcie.
Zemiaky: Nová strategická plodina
Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie plodiny na svete, a to tak z hľadiska výživy, ako aj z hľadiska ich historického vplyvu na svetové populácie. Sú nielen nepostrádateľnou surovinou v mnohých svetových kuchyniach, ale v minulosti zachránili mnoho ľudí pred hladomormi.
Pôvod a rozšírenie zemiakov v Európe
Predpokladá sa, že zemiaky pochádzajú z peruánskych Ánd, kde ich Inkovia pestovali už medzi rokmi 8000 až 5000 pred Kristom. Indiáni ich poznali a využívali ako základnú plodinu už viac než 5000 rokov, pričom dnešní potomkovia Inkov poznajú až tisíc rôznych výrazov pre zemiaky. Boli to španielski dobyvatelia, ktorí ich na prelome 15. a 16. storočia objavili pre Európu v Ekvádore na zemiakových trhoch. Veľmi skoro sa stali potravinou na lodiach - námorníci, ktorí ich jedli, netrpeli chorobami.
Do Európy sa zemiaky dostali v rokoch 1565-1570, najskôr ako kuriozita do záhrad zámožných Španielov. Veľmi dlho trvalo, kým sa zemiaky z Južnej Ameriky udomácnili v Európe. Na túto napohľad nie veľmi príťažlivú plodinu sa na starom kontinente dlho pozerali s nedôverou. Keď ich doviezli prvýkrát do Talianska a Francúzska, ľudia ich odmietli, pretože vyzerali vraj odpudzujúco a mali trpkú príchuť. Do Anglicka dorazili prvé zemiaky 28. júla 1586 z Kolumbie. Sir Francis Drake a jeho posádka sa na návrate z cesty z Karibiku zastavili v kolumbijskej Kartagéne, aby si nabrali zásoby, medzi ktorými boli aj zemiaky. Sir Walter Raleigh ich na svojich panstvách v Írsku neďaleko Corku začal aj pestovať. Ako dar ich poslal kráľovnej Alžbete I., no jej kuchári vôbec nevedeli, čo sa so zemiakmi robí, zahodili hľuzy a uvarili namiesto nich listy a stonky. Celá kráľovská rodina veľmi vážne ochorela a zemiaky sa stali na storočie zakázanou potravinou. Napriek tomu sa hľuzy postupne stávali populárnymi.
Zavedenie a rozšírenie zemiakov v Habsburskej monarchii
Zemiaky sa dostali do Európy v hodine dvanástej. Ľudí bolo mnoho, v mnohých krajinách bol hlad, choroby a chudoba. Zemiaky sa presadzovali medzi zemepánmi, ktorí v nich videli riešenie na obohatenie panstva aj záchranu poddaného ľudu, čím mali čo pestovať a čo jesť. Začala rýchlo vznikať pestrá škála rôznych pokrmov. Pruský vládca Frederik Veľký svojich poddaných dokonca nútil, aby ich pestovali a vyhli sa tak hladomorom. Vo Francúzsku presadil zemiaky mladý poľnohospodár Antoine Augustin Permentier, ktorý o ich užitočnosti presvedčil kráľovskú rodinu. Kráľovná Mária Antoinetta si na verejnom vystúpení dala do vlasov kvet zo zemiaku, čím sa stali hitom.
Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku 1654. Prvýkrát sa o nich zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v „Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši“ z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej, odkiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“.
V polovici 18. storočia sa začali zemiaky pestovať pokusne aj na Liptove. No až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín, medzi ktoré patrili okrem zemiakov aj kukurica, tabak a ďatelina. K rozsiahlemu rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Rozmach pestovania zemiakov nastal však predovšetkým na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“.
Tajomstvo DVOJNÁSOBNEJ ÚRODY Zemiakov! 🥔 Urobte TOTO pred sadením a budete šokovaní!
Ovocinárstvo: Tradičná súčasť hospodárstva
Historický kontext ovocinárstva na Slovensku
Pestovanie ovocia má na území Slovenska dlhú tradíciu, siahajúcu až do raného stredoveku. Archeologické nálezy a názvy osád ako Jablonica, Hrušov či Višňové svedčia o cieľavedomom pestovaní ovocných drevín. Pôvodne sa ovocné stromy pestovali jednotlivo, neskôr v záhradách, viniciach a sadoch, najmä v panských záhradách. Vplyv na rozvoj ovocinárstva mali aj vinice v južnejších oblastiach a odlesnené stráne vo vrchovinách. Od 15. storočia nasledovalo podnikavé meštianstvo príklad feudálnych panstiev a zakladalo vlastné ovocné záhrady a sady. Ovocinárstvo prinieslo nové poddanské povinnosti, ale zároveň aj prenos skúseností do gazdovstiev.
Informácie o ovocinárstve ľudových vrstiev do 18. storočia sú obmedzené, no existujú doklady o využívaní pozemkov vyradených z trojpoľného hospodárenia a raste poddanského ovocia na trhu. Počas vojenských udalostí v 16. a 17. storočí ovocinárstvo upadlo.
Obnova ovocinárstva za Márie Terézie
Zásadný obrat v ovocinárstve priniesli nariadenia Márie Terézie a Jozefa II., ktoré prispeli k jeho obnove prostredníctvom výučby a osvety. Panovníčka si uvedomovala potenciál ovocia ako dôležitej súčasti stravy a hospodárstva. Významnú úlohu v šírení osvety zohrali kňazi a učitelia, ako aj vznikajúce ovocinárske spolky, ktoré propagovali efektívne metódy pestovania a spracovania.
Významné ovocinárske regióny a využitie ovocia
Medzi významné ovocinárske regióny patrili najmä podhorské oblasti. Horná Nitra bola už v 17. storočí známym ovocinárskym centrom. Gemer bol opisovaný ako súvislá kvitnúca záhrada. V Trenčianskej župe sa ovocinárstvo stalo v priebehu 19. storočia prvoradým zdrojom príjmov. Medzi najväčšie ovocinárske oblasti patrili Trenčianska, Hontianska, Bratislavská a Novohradská župa. Ovocie bolo dôležitou súčasťou ľudovej stravy a zdrojom rodinných príjmov. V vegetačnom období sa konzumovalo v surovom stave. Keďže skladovanie čerstvého ovocia bolo náročné, gazdiné ho konzervovali rôznymi spôsobmi: sušením, varením na lekvár, odšťavovaním či destilovaním na výrobu alkoholických nápojov. Sušené ovocie sa využívalo do koláčov, plniek, polievok či na prípravu osviežujúcich nápojov. Opadané a nekonzumovateľné ovocie slúžilo na prikŕmenie dobytka a ošípaných.
tags: #maria #terazia #pestovanie #plodin