Román Oheň (Le Feu, Journal d'une escouade) od francúzskeho spisovateľa Henriho Barbussea je prelomovým dielom vojnovej literatúry, ktoré autenticky zachytáva hrôzy prvej svetovej vojny. Toto dielo, napísané na základe vlastných zážitkov autora ako dobrovoľníka, predstavuje silný protivojnový manifest a analýzu ľudského utrpenia v extrémnych podmienkach.
O autorovi: Henri Barbusse
Henri Barbusse bol priekopníkom vojnového románu. Do jeho života prevratne zasiahla 1. svetová vojna, do ktorej sa prihlásil ako dobrovoľník. Narodil sa v roku 1873 v Asnières. Jeho otec bol málo známy novinár a matka, rodená Angličanka, zomrela, keď mal 3 roky. Už ako študent písal lyrické, melancholicky ladené verše, za ktoré dostával školské ceny. Roku 1892 poslal svoje verše do súťaže, v ktorej vyhral prvú cenu. Vďaka tomuto úspechu sa dostal do spoločnosti dekadentných básnikov. Bol spolupracovníkom rôznych buržoáznych novín. V roku 1895 vydal svoje básnické prvotiny Plačky a roku 1908 dielo Peklo. V roku 1914 narukoval ako dobrovoľník do armády počas 1. svetovej vojny.
Ešte na fronte začal písať svoj ďalší román Jasno, ktorý bol vydaný roku 1919. Po vojne sa Barbusse angažoval aj politicky: v roku 1926 zakladá spoločne s Romainom Rollandom Medzinárodný výbor proti fašizmu. V roku 1928 organizuje Kongres priateľov SSSR a v tomto roku tiež zakladá týždenník Monde. Henri Barbusse zomiera 30. augusta 1935 v Rusku.
Kontext vzniku románu Oheň
Román Oheň vznikol na základe listov, ktoré Henri Barbusse posielal svojej žene z frontu. Už v týchto listoch sa ukázalo, že ilúzie o spravodlivom, heroickom boji a pokrokových cieľoch vojny sa stratili. Barbusse v diele ako radový vojak dobrovoľník autenticky zachytil zážitky z prvej svetovej vojny v zákopoch francúzsko-nemeckého frontu. Román je venovaný „pamiatke kamarátov, ktorí padli vedľa mňa na Crouy a na kóte 119“, čo zdôrazňuje jeho hlboko osobný a pietny charakter.
Román Oheň: Charakteristika a kompozícia
Oheň je protivojnový román, ktorého podtitul znie Denník bojového družstva. Dej je nejednotný a kapitoly na seba vôbec nenadväzujú, ale vždy sa týkajú tej istej skupiny vojakov a opisujú ich každodenný život na fronte, ich myšlienky, zvyky a celkový pohľad na vojnu zo strany obyčajného vojaka, ktorý rozmýšľa len zo dňa na deň, pretože nikdy nevie, čo bude o týždeň a či sa toho vôbec dožije. Dielo je písané ako denník, čo podčiarkuje jeho autentickosť a bezprostrednosť.
Kompozícia diela pozostáva z postupne spájaných príbehov, ktoré sa odohrávajú v zákopoch, na bojisku, ale aj počas dovolenky v zázemí, rozdelených do 24 kapitol. Román nemá hlavného hrdinu, ani fabulu v tradičnom zmysle. Dielo začalo vychádzať časopisecky na pokračovanie roku 1916 a na konci tohto roka vyšlo knižne.
Priebeh PRVEJ SVETOVEJ VOJNY
Témy a hlavné myšlienky
Základná myšlienka diela je nezmyselnosť vojny, zabíjania a utrpenia. Je to protest, vzbura a výpoveď o vojne vytrhnutá z denníka prostého vojaka, účastníka vojnových hrôz. Barbusse veľmi realisticky, až naturalisticky, zachytáva skutočnosť. Kľúčovou myšlienkou je, že „Prostý nemecký vojak nie je nepriateľ, ale rovnaká obeť ako vojak francúzsky.“
Autor podrobne opisuje svoje pocity pri bombardovaní a v kapitole Dovolená porovnáva život na fronte a mimo neho. Postupne vojaci strácajú ilúzie o spravodlivej vojne Francúzska, z čoho sa rodí túžba odstrániť vojny a odsúdiť tých, ktorí ich vyvolávajú. Ideové vyvrcholenie románu je zároveň vyznaním autora, ktorý sa v mene spolubojovníkov rozhodne organizovať medzinárodnú solidaritu proti vojne.
Otrasné skutočnosti vojny, v ktorých autor často vychádza z vlastných skúseností, sú zobrazené v dvoch líniách:
- Bojové udalosti: Ovzdušie zákopov, reakcie ľudí tvárou v tvár smrti.
- Všedné dni: Prestávky medzi bojmi, nálady a rozhovory medzi vojakmi, pocity sklamania a rozhorčenia na dovolenke pri stretnutiach s obdivovateľmi vojny, aj v zákopoch pri návštevách vojnových „turistov“.
Postavy a prostredie
V románe Oheň nie je žiadna ústredná postava - príbehy hovoria o celom bojovom družstve, čím sa stáva kolektívnym hrdinom. Vojaci sú z radov obyčajných ľudí; väčšinu vojenského pluku tvoria robotníci a roľníci, teda prostí ľudia. V súvislosti s postavami sa niekedy uvádza, že román nemá výrazné ústredné postavy a množstvo mien vojakov môže pre čitateľa sťažiť orientáciu.
Autor veľmi presne opisuje prostredie, v ktorom vojaci žili v zákopoch. Bojovníci žili vo veľmi zlých podmienkach, boli často hladní, premočení a bola im zima. Nemysleli na ďalší deň, pretože ten, ktorý žili, mohol byť ich posledný. Smrť na nich číhala na každom kroku a žili s ňou. Nechceli zabíjať; nemeckí vojaci dokonca pomohli Francúzovi dostať sa do ich pásma za manželkou, čo podčiarkuje myšlienku vzájomnej ľudskosti nad nepriateľstvom.
Román ukazuje, že cez rozdiely veku, pôvodu, vzdelania, spoločenského postavenia a všetkého, čo bolo predtým, cez priepasti, ktoré nás kedysi delili, sme v jadre rovnakí. Pod rovnako hrubým povrchom skrývame a ukazujeme rovnaké mravy, rovnaké zvyky, rovnako zjednodušenú povahu ľudí, ktorí sa vrátili k primitívnemu stavu.
Kľúčové scény a epizódy
Celé dielo sa začína zdanlivo kontrastne - v luxusnom sanatóriu, odkiaľ sa príbeh prenáša do drsnej reality frontu. Najukrutnejšou časťou celého diela je kapitola Oheň a nasledujúce Obväzište, kde tí, čo prežili a nie sú ranení, nosia svojich priateľov do lazaretov. Ku koncu knihy sa musia všetci vrátiť na front a kopať zákop. Pritom ich začnú ostreľovať a v tom narazia na prameň. Voda zaplaví zákopy a veľa mužov sa utopí, pretože po stenách z blata sa nedá vyliezť, čo je jedna z najtragickejších scén.
Príkladom autentického zobrazenia vojnového utrpenia je úryvok, kde vojaci nachádzajú raneného kamaráta:
„Jeden tieň má zafačovanú hlavu ako veľkú bielu guľu. „Jeden je ranený! Je to Volpatte!“ Bežíme im oproti. Naše podrážky čvachtajú a zabárajú sa do blata a náboje sa nám otriasajú v sumkách. Zastavili sa a čakajú na nás. Keď sme sa priblížili na dosluch, kričí Volpatte: „To je dosť, že idete!“, „Si ranený, kamarát?“ Nepočuje cez hrubé obväzy, ktorými je ovinutá jeho hlava. Musíme kričať, aby hlas prenikol až k jeho ušiam. Pristupujeme k nemu a kričíme. Potom až odpovedá: To nič nie je… Prichádzame z diery, do ktorej nás vo štvrtok poslal piaty prápor.“ „To ste tam boli odvtedy?“ reve na neho Farfadet, ktorého ostrý a akoby ženský hlas dobre preniká upchávkami, ktoré chránia Volpattove uši. „To sa vie, že sme tam zostali,“ odpovedá Fouillade, „krucinál fagot! Snáď si nemyslíš, že sme mohli uletieť alebo odliezť bez rozkazu.“ Ale obaja už klesajú na zem a sadajú si.
Prijatie diela a jeho význam
Román Oheň je dielo, ktoré presvedčivo vykresľuje atmosféru zákopovej vojny a predstavuje reakcie ľudí tvárou v tvár smrti. Veľkú pozornosť venuje všedným dňom vojny, náladám i rozhovorom medzi vojakmi. Vojaci prežívajú pocity sklamania a rozhorčenia pri stretnutí s naivnými obdivovateľmi vojny. Vrcholom románu sú drsné bojové scény, obrazy ľudského utrpenia a smrť z fyzického vyčerpania a duševného rozkladu.
Kniha bola čitateľmi vnímaná ako čtivá, hoci niektoré pasáže boli naozaj drsné, čo sa dá od nej očakávať. Jej autenticita je často vyzdvihovaná, pretože dielo zachytáva skutočnosť tak, ako sa vtedy odohrávala. Dielo je celkovo hodnotené kladne a odporúča sa všetkým, ktorí sa zaujímajú o prvú svetovú vojnu.