Problém zvyšovania úrodnosti pôdy má v dejinách poľnohospodárskych vied dôležité miesto. Spôsoby na udržovanie úrodnosti a skvalitňovanie pôdy poznali už v staroveku, keď na základe pozorovaní a skúsenosti používali na hnojenie popri maštaľnom hnoji a fekáliách sadru, slieň a popol. Toto obdobie v dejinách zúrodňovania pôdy znamená začiatok uvedomelého boja človeka s prírodou, keď človek dlhodobé praktické skúsenosti začína už vedome uplatňovať a používa také náhradné materiály, ktoré sa ukázali užitočnými.
Na odbornú analýzu základných poľnohospodárskych problémov bolo však treba ešte dlho čakať. Až v druhej polovici 18. storočia začala sa analýza a odborné rozpracúvanie systematického zúrodňovania pôdy. Začala sa tiež hľadať odpoveď na otázku, čo treba rozumieť pod pojmom úrodnosť pôdy, ktoré faktory rozhodujú o kvalite pôdy a pod. Začala sa skúšať účinnosť maštaľného hnoja a hľadala sa odpoveď na to, prečo dáva pôda po dlhoročnom pestovaní rovnakej plodiny na tej istej pôde stále menšiu úrodu. Práca vyžadovala pomerne dlhý čas a prvé objavy trvalej vedeckej hodnoty sa ukázali až v tridsiatych rokoch 19. storočia. Svedčili o tom, že nestačí študovať len vonkajšiu a vnútornú stavbu rastlín, ale bezpodmienečne treba skúmať aj hmoty prispievajúce k rastu rastliny, ako aj zmeny, ktoré nastávajú v rastlinách počas ich rastu. Uvedené problémy svojím charakterom už nepatrili do oblasti botaniky, ale do chémie. Hoci je chemické pozorovanie biológov staršieho dáta, za začiatok sústavného zbližovania uvedených dvoch vedných disciplín považujeme tridsiate roky 19. storočia.
Počiatky výskumu výživy rastlín a minerálnych látok
Keďže európski učenci na prelome 18. a 19. storočia vedeli ešte málo o výžive rastlín a o úlohe minerálnych látok v tomto procese, berlínska Akadémia vied vypísala roku 1800 konkurz na riešenie problému, či rastliny dostávajú minerálne látky z pôdy, alebo si ich samy vytvárajú. Nadhodeným problémom sa začalo zaoberať niekoľko vedcov a výsledkom ich skúmaní bola séria štúdií uverejnených v rokoch 1819-1840. Prevažná väčšina týchto prác dokazuje, že rastliny dostávajú minerálne látky prirodzeným spôsobom z pôdy.
Thaërova teória a rozvoj pedológie
Medzitým v kruhu hospodáriacich roľníkov začal kolovať poznatok, že na zvyšovanie úrodnosti pôdy stačí vyšší obsah humusu. V skúmanom období každý roľník vedel, že tmavšia, na humus bohatšia pôda dáva najväčšiu úrodu a že maštaľný hnoj sa v pôde premieňa na humus. Táto zdanlivo jednoduchá teória, ktorú odborne rozpracoval Albrecht Thaër (tzv. Thaërova teória), naučila roľníkov oceňovať maštaľný hnoj a dokazovala potrebu systematicky ho dorábať. Na väčších majetkoch postupne zanechávali úhorovanie a prechádzali na pestovanie krmovín, čo znamenalo prechod od trojpoľnej sústavy na voľný spôsob hospodárenia. Thaërovi prívrženci sa delili do dvoch skupín. Prvá skupina skúmala zloženie maštaľného hnoja, druhá zloženie pôdy, čím sa založili základy novej vednej disciplíny - pedológie.
Liebigova éra a vznik agrochémie
Thaërova teória znamenala začiatok spolupráce chemikov a botanikov a roku 1840 vyšlo prvé dielo analyzujúce súvislosť medzi botanikou a organickou chémiou. Autorom tejto práce bol známy a uznávaný nemecký chemik Justus Liebig. Výsledky jeho výskumu otvárali novú etapu v dejinách poľnohospodárskej vedy a založili základy novej disciplíny skúmajúcej možnosť nahradiť pôde výživné látky, ktoré z nej plodiny počas vegetácie odčerpali.
Liebigova práca mala nevšedný ohlas a vyvolala rušnú výmenu názorov medzi vedcami, čo zasa prispievalo k rozvoju poľnohospodárskeho výskumu. V dôsledku Liebigových presvedčivých dôkazov a jeho jasného a zrozumiteľného systému vydobyla si agrochémia vážne miesto v rade poľnohospodárskych vedných disciplín. Liebigova teória nenahraditeľnosti prvkov a zákon minima sa stali základom uvedomelého poľnohospodárstva a sám Liebig prvým hlásateľom potreby hnojiť priemyselnými hnojivami. Jeho prvé priemyselné hnojivo však nemalo úspech. Príčina neúspechu nespočívala v samej teórii, ale v skutočnosti, že prvé priemyselné hnojivo vytvoril Liebig len na základe teoretických poznatkov, ktoré si v praxi neoveril. Po tomto neúspechu spájal už Liebig vlastné pokusy s praxou. Nová metóda mu pomohla revidovať predchádzajúci odmietavý postoj k dusíkatým hnojivám a roku 1862 priznal dusíku rozhodujúci význam pri hnojení.
Priemyselné hnojenie v Uhorsku: od propagácie k praxi
V päťdesiatych rokoch minulého storočia v uhorskom poľnohospodárstve čoraz častejšie začínali zdôrazňovať potrebu prejsť na vyššiu formu hospodárenia. Súdobá odborná literatúra venovala pomerne veľa miesta problému zvyšovania kvality pôdy a pri výskume účinnosti maštaľného hnoja a hnojenia zelenou hmotou nachádzame v tlači zo šesťdesiatych rokov už niekoľko propagačných článkov o výsledkoch používania priemyselných hnojív v cudzine. Systematickú propagáciu tohto účinného faktora v poľnohospodárstve možno sledovať až začiatkom osemdesiatych rokov.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia potreba sanácie uhorského poľnohospodárstva stávala sa nanajvýš naliehavou, pretože Uhorsko vykazovalo v tomto období najnižšie priemerné úrody v Európe. V súdobej tlači sa v súvislosti s týmto stavom konštatovalo, že „orná pôda východne od Uhorska (v Rusku) je ešte nevyužitá, čiže v dobrom stave, a západne od Uhorska (v západnej Európe) už prešli na intenzívne hospodárenie". Pretože pôda v Uhorsku bola vyčerpaná, jediným východiskom z krízy bol prechod na intenzívne hospodárenie. Veľkostatky, predovšetkým cukrovarnícke majetky pestujúce vo veľkom cukrovú repu, ktoré vzápätí začali používať rozličné druhy priemyselných hnojív, dosiahli pomerne dobré výsledky, a to aj v prípade iných poľnohospodárskych plodín. Naproti tomu stredné a malé roľnícke hospodárstva pracovali naďalej prastarými metódami a pestovali prevažne len klasické poľnohospodárske plodiny. V súčasnej odbornej tlači sa prejavuje snaha získať aj široké vrstvy roľníkov pre nové formy hospodárenia.
Systematický výskum a zapájanie roľníkov
Systematický výskum s rozličnými druhmi priemyselných hnojív začala organizovať roku 1885 Poľnohospodárska akadémia v Magyaróvári, na území dnešného severozápadného Maďarska. Profesori tejto známej vysokej školy sa obrátili na poľnohospodárov v Uhorsku s výzvou, aby sa zapájali do systematických výskumných prác, poslali jej svoje prihlášky a neskôr aj výsledky vlastných výskumov. Výzvu uverejnili v časopise Mezógazdasági Szemle (Poľnohospodárske pohľady), ktorý však čítali len odborníci a zámožnejší poľnohospodári. Táto skutočnosť determinovala aj okruh záujemcov.
K systematickému presvedčovaniu stredných a malých roľníkov a k vypracovaniu metód hnojenia priemyselnými hnojivami pre ich potreby došlo až na prelome 19. a 20. storočia. Podnikavejší maloroľníci začali skúšať účinnosť hnojenia priemyselnými hnojivami aj skôr. No neúspechy vyplývajúce z nesprávnej metódy alebo nevhodnej voľby druhu priemyselného hnojiva odradili ich od ďalších, finančne dosť nákladných pokusov.
Informovanosť slovenských roľníkov a podpora Ministerstva
Slovenskí roľníci sa mohli o účinnosti hnojenia priemyselnými hnojivami dočítať v slovenskom poľnohospodárskom časopise Obzor až od konca sedemdesiatych rokov minulého storočia. Boli to kratšie poučné články alebo stručné správy o dosiahnutých výsledkoch, o používanej metóde a o druhu priemyselných hnojív. Pozoruhodné je, ako rýchlo a pohotovo reagovali redaktori a dopisovatelia časopisu na skúmanú problematiku. Sú prípady, keď informácie a rady o možnostiach používania priemyselných hnojív napr. pri pestovaní zemiakov predchádzali podobné správy v maďarskej odbornej tlači. Uvedené správy svedčia o tom, že slovenským roľníkom koncom 19. storočia nebola už cudzia otázka používania priemyselných hnojív, hoci ich z hmotných dôvodov nemohli prakticky používať ešte ani v posledných predvojnových rokoch.
Ministerstvo poľnohospodárstva podporovalo predaj priemyselných hnojív za pomoci Hornouhorskej expozitúry a umožňovalo záujemcom výhodný nákup. V jeseni 1909 sprostredkovala Hornouhorská expozitúra pestovateľom slovenských stolíc celkove 39 vagónov priemyselného hnojiva a očakávala, že jeho odber sa v nasledujúcom roku zvýši. Možno predpokladať, že odberateľmi priemyselného hnojiva boli predovšetkým veľkostatkári.
Domnienku, že roľníci v slovenských severných stoliciach v uvedenom období sotva hnojili priemyselným hnojivom, potvrdzujú len nepriame dôkazy. Je známe, že koncom prvého desaťročia 20. storočia prešla na priemyselné hnojenie v hospodársky vyspelejších, úrodnejších a tak aj zámožnejších južnoslovenských stoliciach len tá časť roľníkov, ktorá pestovala cukrovú repu a väčšina z nich sa pri vlastnej neochote používať priemyselné hnojivo odvolávala na nevhodné klimatické podmienky. Na vyvrátenie ich predsudkov bolo potrebných ďalších desať rokov.
Vývoj výroby a zameranie na hlavné živiny
V druhej polovici minulého storočia sa výrobcovia zameriavali na výrobu priemyselných hnojív obsahujúcich dusík, fosfor a draslík. Ich výrobná činnosť závisela teda od výsledkov súdobého vedeckého bádania, ktoré dokazovalo, že dodávanie uvedených živín do pôdy účinne podporuje rast poľnohospodárskych plodín.
Zvyšovanie kvality a kvantity obilnín
Je všeobecne známe, že Uhorsko v druhej polovici minulého storočia patrilo do skupiny štátov pestujúcich kvalitné obilniny. Otázka zvyšovať kvalitu a kvantitu obilnín, predovšetkým pšenice, dostávala sa do popredia záujmu výskumných pracovníkov, ktorých cieľom bolo ustáliť maximum a minimum potrebného množstva priemyselného hnojiva. Výskumom určili metódu používania priemyselných hnojív, najlepšie druhy a najvhodnejší čas na ich rozhodenie.
Za najúčinnejší druh priemyselného hnojiva určili superfosfát, ktorý podľa kvality pôdy odporúčali miešať aj s inými živinami. Všeobecne hlásali teóriu, že pôda pri pestovaní pšenice stráca veľké množstvo fosforu a v superfosfáte videli vrcholne účinný prostriedok na zvyšovanie a skvalitňovanie pestovanej pšenice. Vyzdvihovali prednosť superfosfátu natoľko, že hodnotnú Thomasovu múčku odsúvali až na druhé miesto. Na otázku, v ktorom ročnom období používať priemyselné hnojivo, dávali jednoznačnú odpoveď, že bezpodmienečne po jesennej orbe, a to aj vtedy, keď ide o jarnú sejbu.
Príklady úspešného hnojenia na veľkostatkoch
V súdobej odbornej literatúre a tlači sa uverejňovali výsledky pestovateľov pšenice. Z územia dnešného Slovenska sú to výsledky z veľkostatkov, kde pokusy robili na pomerne veľkej rozlohe.
Kravany pri Dunaji
V Kravanoch pri Dunaji (bývalá Ostrihomská stolica) sa roku 1905 priemyselné hnojenie pšenice používalo už vo veľkom a podarilo sa zvýšiť úrodu pšenice priemerne o 3,12 q na katastrálnom jutre.
Majetok ostrihomského arcibiskupa v Kvetnej
Na majetku ostrihomského arcibiskupa v Kvetnej priniesli prvé výskumy hnojenia pšenice priemyselnými hnojivami pomerne dobré výsledky. Prieskum vykonali na 12 parcelách v rozlohe po 600 siah². Na prvej parcele použili maštaľný hnoj, druhú nepohnojili a na ostatných desiatich rozhodili rozličné druhy priemyselného hnojiva. Najlepšie sa uplatnili kombinácie so superfosfátom. Kostná múčka nemala účinnosť. Draselná soľ zvýšila síce úrodnosť o 30 %, ale pestovanie pšenice s draselnou soľou sa ukázalo nerentabilným, pretože vysoká cena draselnej soli prevýšila hodnotu zvýšenej úrody pšenice. Preto odborníci uvedeného veľkostatku rozhodli, že v budúcnosti budú na celom majetku používať superfosfát.
Želiezovský veľkostatok grófa Breunnera
Na želiezovskom veľkostatku grófa Breunnera (Tekovská stolica) začali hnojiť pšenicu priemyselným hnojivom už roku 1886. Pokusy z rokov 1886-87 uverejnili s poznámkou, že získané výsledky im poslúžia ako základ pri zavádzaní hnojenia pšenice priemyselnými hnojivami vo veľkom. Skúmali účinnosť jednotlivých druhov priemyselného hnojiva a prišli k záveru, že v ich klimatických podmienkach sa najlepšie osvedčuje superfosfát rozhodený po jesennej orbe. Touto metódou zvýšili úrodnosť pšenice priemerne až o 30-40 %.
Pohronské hospodárstva v okolí Levíc
Pohronské hospodárstva v okolí Levíc dosiahli v pestovaní pšenice pekné výsledky aj bez používania priemyselných hnojív. Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia mala tamojšia pôda ešte potrebnú zásobu dusíka. No aj tu začali sa už prejavovať dôsledky jednostranného pestovania obilnín vo forme nedostatku fosforu v pôde. Podnikaví a skúsení roľníci začali používať superfosfát. Výsledky boli také uspokojivé, že sa rozhodli systematicky používať superfosfát.
Propagácia priemyselného hnojenia v Tekovskej stolici
V propagácii účinnosti používania priemyselných hnojív medzi roľníkmi Tekovskej stolice sa pokračovalo aj v prvom desaťročí nášho storočia. Iniciátorom propagačných akcií sa stal Hospodársky spolok Tekovskej stolice. Nevyhnutnosť prejsť na systematické priemyselné hnojenie v stolici stala sa naliehavou otázkou dňa, pretože živočíšna výroba mala klesajúcu tendenciu. Od roku 1900 sa znížil stav oviec o 10 %, ošípaných o 15 % a hovädzieho dobytka až o 23 %. Roku 1910 rozdelili medzi záujemcov spomedzi maloroľníkov 500 korunovú podporu Ministerstva poľnohospodárstva na nákup superfosfátu. Podpora sa viazala na nasledujúce podmienky: každý uchádzač bol povinný zasiať pšenicu na pôde dvoch katastrálnych jutár. Na prvé jutro sa malo rozhodiť 200 kg superfosfátu, druhé malo zostať nepohnojené. Výsledky boli sľubné, pretože sa zvýšila hektolitrová váha pšenice, čiže vzrástla kvalita obilnín a úroda z katastrálneho jutra sa pohybovala medzi 14,5 až 15,75 q a v jednom prípade hlásili úrodu až 25,55 q.
Používanie priemyselných hnojív stálymi pestovateľmi cukrovej repy v južnej časti Tekovskej stolice stávalo sa začiatkom nášho storočia už všeobecným. Na základe dlhoročných skúseností odporúčali odborníci použiť na katastrálne jutro pšenice 75-100 kg superfosfátu pri dodržiavaní špeciálnych osevných postupov vypracovaných pre menšie hospodárstva.
Priemyselné hnojivá na veľkostatkoch Nitrianskej a Bratislavskej stolice
Z veľkostatkov Nitrianskej stolice si vyslúžil prvenstvo komplex majetkov barónov Stummerovcov, kde sa v rokoch 1887-1890 udomácnil voľný spôsob hospodárenia. V tejto veľkej poľnohospodárskej premene našli odborníci veľkostatku veľmi vážnu pomoc v rozličných druhoch priemyselných hnojív. Priemerné päťročné úrody pšenice pestovanej ešte bez priemyselných hnojív (v rokoch 1877-1881) boli 8,33 q z katastrálneho jutra. Tieto úrody zvýšili pomocou priemyselných hnojív, predovšetkým superfosfátu, v nasledujúcom päťročnom období (1882 až 1886) na 9,65 q, v rokoch 1887-1891 na 10,25 q, v rokoch 1892-1896 na 11,91 q a v ďalších piatich rokoch (1897-1901) až na 13,91 q.
Prvenstvo medzi veľkostatkami v Bratislavskej stolici patrí nesporne panstvu gr. Michala Esztertuázyho v Galante (majetky v Bernolákove, v Tomášove, vo Vozokanoch a v Jatove) a veľkostatku bratov Kuffnerovcov v Sládkovičove.
Spomenutý majetok gr. Eszterházyho sa dostal roku 1894 do rúk skúseného a v Uhorsku už dobre známeho poľnohospodárskeho odborníka Fridricha Rovaru. Nový riaditeľ majetku začal po nástupe rozsiahle výskumy s hnojením priemyselnými hnojivami. Rozloha výskumných pozemkov bola pomerne veľká a prevažná väčšina z nich dosahovala až 30 jutrov. Výskumy začal Rovara dôkladnou analýzou pôdy a štúdiom klimatických podmienok.
Definícia a klasifikácia hnojenia
Hnojenie je agrotechnický úkon, ktorým sa do pôdy i rastlinám dodávajú rôzne živiny a organické látky vo forme hnojív s cieľom zabezpečiť rastlinám dostatok minerálnych živín, a zvýšiť tak úrodu a kvalitu poľnohospodárskych plodín a regulovať obsah uhlíka a humusu v poľnohospodárskych pôdach.
Hnojenie sa rozdeľuje podľa:
- použitých hnojív: hnojenie organickými hnojivami (napr. maštaľným hnojom, hnojovicou, zelené hnojenie), hnojenie priemyselnými hnojivami.
- použitej techniky: hnojenie pozemnými strojmi, hnojenie letecky.
- účelu a veľkosti dávky hnojív: predzásobné hnojenie na obdobie 2 - 3 rokov, základné hnojenie pred sejbou plodiny, zúrodňovacie a melioračné hnojenie a regeneračné, produkčné i kvalitatívne prihnojovanie, ktoré slúži na dodávanie pohotových živín počas vegetácie.
- spôsobu zapracovania: napr. hnojenie do riadkov, lokálne hnojenie, hnojenie do hniezd, hĺbkové a plošné hnojenie.
- konzistencie hnojív: hnojenie tuhými hnojivami (napr. maštaľným hnojom a kompostmi), hnojenie kvapalnými hnojivami (napr. močovkou a DAM 390), zriedkavo plynnými hnojivami.
Najčastejším spôsobom hnojenia je hnojenie naširoko, pri ktorom sa hnojivo rozmetadlom rovnomerne rozhadzuje po poli a následne sa zapravuje do pôdy (napr. orbou, plytkým prekyprením pôdy, bránením).
Plánovanie hnojenia a agrochemické skúšanie pôd
Hnojenie sa realizuje podľa dlhodobého plánu hnojenia, ktorého úlohou je racionálne použitie organických a priemyselných hnojív vzhľadom na pôdne, klimatické a ekonomické podmienky poľnohospodárskeho podniku. Plán hnojenia organickými hnojivami sa zostavuje podľa produkcie maštaľného hnoja (vrátane hnojovice a kompostu) za rok. Ak výroba maštaľného hnoja nezaručuje v osevnom postupe priemernú dávku 7 ton na 1 ha ornej pôdy, plánuje sa napr. zelené hnojenie, hnojenie kompostmi, slamou ap.
Plán hnojenia priemyselnými hnojivami vychádza zo zásady, že fosforom, draslíkom, vápnikom, horčíkom a ostatnými živinami sa pôda hnojí do zásoby s cieľom vytvoriť v nej optimálnu hladinu (obsah) živín, dávky dusíka sa spresňujú každoročne pre konkrétne plodiny.
Cieľom progresívnej sústavy hnojenia je maximálne využitie ekologických podmienok prostredia a biologického potenciálu rastlín na dosiahnutie optimálnych a kvalitných úrod za ekologicky priaznivých podmienok. Výrobné dávky jednotlivých živín (množstvo živín, ktoré je potrebné každoročne dodať na 1 ha pôdy v osevnom postupe na dosiahnutie plánovaných úrod), ako aj potreba vápnenia sa stanovujú na podklade výsledkov agrochemického skúšania pôd, dávky dusíka sa stanovujú pre jednotlivé plodiny na základe ich osobitnej potreby.
Agrochemické skúšanie pôd je pravidelné zisťovanie ich základných chemických vlastností súvisiacich s pôdnou úrodnosťou (pôdna reakcia, potreba vápnenia, obsah prijateľného fosforu, draslíka, horčíka, prípadne mikroelementov). Jeho cieľom je regulovať používanie hnojív tak, aby sa dosiahla alebo udržala trvalá produkčná schopnosť pôdy a vylúčilo sa jej znečistenie.
Systémy hnojenia a ekonomická efektívnosť
Systém hnojenia je určitý model, ktorý sa v rámci daného osevného postupu môže periodicky opakovať (vychádza z vypracovaného plánu hnojenia a rieši techniku hnojenia). Z jednotlivých systémov hnojenia pôdy sa v poľnohospodárstve uplatňujú napr. zúrodňovací, progresívny a racionálny.
Ekonomická efektívnosť hnojenia vyjadruje pomer nákladov na hnojenie k realizovanej vyššej úrode hlavného produktu.
Vývoj spôsobov hnojenia
Spôsoby hnojenia sú úzko späté s vývojom poľnohospodárstva. Kvalita hnojenia závisela od existujúceho poľnohospodárskeho systému, účelu a polohy pozemku i od druhu použitého hnojiva. Najstarším spôsobom bolo hnojenie popolom zo spálených porastov (žiarové hospodárenie), neskôr sa rozšírilo i košarovanie. Už v rímskej agrárnej kultúre bolo známe využívanie hnoja. Extenzívny chov dobytka a nedostatok kvalitného steliva spôsobovali nedostatok hnoja, ktorý čiastočne odstránil striedavý spôsob pestovania poľnohospodárskych plodín a maštaľný chov dobytka. Hnoj sústredený na hnojisku sa od neskorej jesene do jari vyvážal na vozoch alebo na upravených saniach na pole. Na ťažko dostupné miesta sa vynášal v drevených putniach (kastičky), košoch alebo v plachtách. Priemerne sa hnojilo v trojročných, vzdialenejšie pozemky až v šesťročných intervaloch. Nedostatok hnoja sa kompenzoval zaorávaním zelených úhorov (napr. po ďateline).
Priemyselné hnojivá sa začali na roľníckych hospodárstvach používať až začiatkom 20. stor.
Legislatíva a certifikácia hnojív v Slovenskej republike
Ministerstvo poľnohospodárstva Slovenskej republiky podľa § 17 písm. b) zákona č. 136/2000 Z. z. o hnojivách v znení zákona č. 555/2004 Z. z. stanovuje typy hnojív, pôdnych pomocných látok a pestovateľských substrátov podliehajúcich certifikácii hnojív, ktoré sú uvedené v prílohe č. (1). Požadované hodnoty ukazovateľov kvality hnojív, pôdnych pomocných látok a pestovateľských substrátov podliehajúcich certifikácii hnojív sú uvedené v prílohe č. (2).
Rizikové prvky a látky v hnojivách
Rizikové prvky, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvniť vlastnosti pôdy alebo kvalitu produkcie, alebo potravinový reťazec, sú kadmium (Cd), olovo (Pb), arzén (As), ortuť (Hg), chróm (Cr), nikel (Ni), zinok (Zn), meď (Cu) a selén (Se); ich limitné hodnoty sú uvedené v prílohe č. (3). Rizikové látky, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvniť vlastnosti pôdy alebo kvalitu produkcie, alebo potravinový reťazec, sú polyaromatické uhľovodíky (16 zlúčenín), benzo(a)pyrén, minerálne oleje - NEL (C5 - C40), polychlórované bifenyly - PCB (kongenéry: 28, 52, 101, 118, 138, 153, 180) a fluorované dioxíny; ich limitné hodnoty sú uvedené v prílohe č. (4).
Odber a analýza vzoriek
Humánne patogénne organizmy zahŕňajú koliformné baktérie, Streptococcus, Salmonella Sp. Ak sú údaje uvedené ako maximálne alebo minimálne alebo ak je uvedené ich rozmedzie, odchýlky nie sú povolené. Čiastkové vzorky sa odoberajú náhodne z celého vzorkovacieho celku. Z čiastkových vzoriek odobraných z jedného vzorkovacieho celku sa vytvorí jedna súhrnná vzorka. Ak súhrnná vzorka obsahuje zhluky, roztlačia sa a opäť sa spoja so súhrnnou vzorkou. Konečné vzorky uchováva v čistých, suchých, vodotesných, vzduchotesných a uzavierateľných obaloch vyrobených z materiálov, ktoré neovplyvnia ich kvalitu, Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky (ďalej len „kontrolný ústav“) šesť mesiacov od vyhotovenia protokolu o odbere vzorky. Chemické rozbory výrobkov sa vykonávajú postupmi, ktoré ustanovuje osobitný predpis, a postupmi, ktoré sú uvedené v prílohe č.
tags: #tabulka #hnojenie #priemyselnymi #hnojivami