Tis obyčajný (Taxus baccata L.) je vzácna pôvodná ihličnatá drevina lesov Európy. Je to dlhoveký, pomaly rastúci, dvojdomý, vždyzelený strom či ker bez živicových kanálikov.
Charakteristika a popis
Tis obyčajný je ihličnatý ker alebo strom, ktorý môže dosiahnuť výšku až 10-20 metrov, avšak v poraste dorastá do výšky cca 5m pri strome a 0,5-1m pri kríku. Často je viackmenný, rozložito rozkonárený, s priemerom kmeňa 0,75-1,3 m, často viackmenné, so zrastajúcimi kmienkami. Koruna je široko kužeľovitá až guľovitá.
Borka je tenká, sivohnedá a rozpraskaná, alebo hnedočervená a v dospelosti sa odlupuje v tenkých šupinách. Púčiky sú malé, oválne a tupé. Výhonky sú zelenkasté, holé, neskôr hnednú.
Ihličie
Ihličie Taxus baccata je úzke, ploché a tmavozelené s lesklým povrchom. Má tmavozelené, lesklé a jemne pílkované ihličie. Ihličie je usporiadané v dvojradových strapcoch na koncoch vetiev a má dĺžku približne 1-3 cm. Na konárikoch je usporiadané v dvoch radoch, na vzpriamených výhonoch radiálne. Je mäkké na dotyk a má špecifickú vôňu.
Kvety a plody
Tis je dvojdomý, čo znamená, že jeden jedinec má vždy buď len samčie, alebo len samičie kvety. Samčie šištice sú krátke, žlté a guľovité. Samičie kvety sú púčikovité, drobné a zelené, podobné listovým púčikom. Vytvárajú sa na dolných častiach vlaňajších konárikov. Kvitne v marci až apríli, prípadne v apríli až máji. Solitéry kvitnú od 20. až 30. rokov, dreviny v poraste od 60. roku.
Plodom je červený, pohárikovitý miešok - arillus (epimatium), ktorý ukrýva jedno semeno. Koncom leta býva krvavo červený. Tieto plody sú jedlé pre vtáky, ale pre človeka sú jedovaté. Plody dozrievajú na jeseň a majú priemer asi 1-1,5 cm.
Celá rastlina, okrem mieška, je jedovatá, pretože obsahuje alkaloid taxín. Jedovaté semená sú obalené v oválnom, dužinatome červenom miešku. Napriek tomu, že tis je veľmi jedovatý strom, konáre a ihly je možné kompostovať. Obsiahnutý taxín sa rozkladá baktériami, takže nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Rezné zvyšky by sa mali čo najskôr skartovať, aby proces rozkladu prebiehal rýchlejšie.
Koreňová sústava a rast
Koreňová sústava je srdcovitá, bohato rozvinutá. Semenáčik má dva jasnozelené, protistojné klíčne listy. Tis je pomaly rastúca drevina, ktorá vytvára dlhoveké, vždyzelené stromy alebo kry.
Výskyt a stanovište
Taxus baccata rastie prevažne v miernom pásme Európy, Ázie a severnej Afriky. Pôvodom rastlinný druh pochádza z podhorských oblastí Európy v dosahu oceánskej klímy. Na severe zasahuje do južnej Škandinávie, na východe zasahuje na Krym a Kaukaz. Areál je veľmi disjunktívny. Je to drevina atlantického podnebia, ktorej skôr vyhovujú mierne zimy a vyššia relatívna vlhkosť vzduchu v lete.
Uprednostňuje vápenaté pôdy a polotienisté alebo tienisté stanovištia. Vyhovujú mu vlhké, živné hlinito-piesočnaté až hlinité pôdy s vysokým obsahom vápnika, menej často rastie na kyslých alebo silikátových podkladoch. Je to najtieňomilnejšia ihličnatá drevina, ktorá optimálne rastie na úživných, hlinitopiesočnatých až hlinitých pôdach, dostatočne vlhkých a prevzdušnených. Toleruje aj znečistené ovzdušie.
Najväčšia zachovaná lokalita v strednej Európe je na Slovensku, v Harmaneckej doline, konkrétne v NPR Harmanecká tisina.
Toxicita a jej využitie
Jedovaté zložky
Jedovatými zložkami tisu sú diterpenoidy: taxín, izotaxín B, taxikatín, taxogenín a milosín. Ich obsah sa pohybuje v rozmedzí 1 až 2 percent. Koncentrácia týchto prírodných látok sa mení podľa ročných období. Zmes týchto alkaloidov spôsobuje podráždenie tráviacich orgánov, sťahy maternice, zástavu dýchania a činnosti srdca.
Historické záznamy o jedovatosti
Jedovaté účinky tisa boli už v minulosti veľmi dobre známe. Významný rímsky vojvodca a politik Gaius Julius Caesar vo svojom literárnom diele Commentariorum belli Galici libri VII zaznamenal samovraždu náčelníka germánskeho kmeňa Eburónov po prehratom povstaní proti Rimanom práve šťavou z tisu. Za vlády cisára Gaiusa Juliusa Augusta spáchali odbojní Kantaberci hromadnú samovraždu jedom z tisu.
Jed získaný z ihličia tisu, prípadne z iných častí stromu, sa využíval na napúšťanie šípov a často sa zneužíval aj pri vraždách a rituálnych samovraždách. Jedovaté účinky tisa neupadli do zabudnutia ani v stredoveku - vtedy sa tiež vyskytli otravy touto jedovatou rastlinou. William Shakespeare opisuje v divadelnej hre o Macbethovi práve prípravu jedu z tisu.
Vo vedeckom časopise Lancet opísal smrteľnú otravu jedom z tisu prvýkrát v roku 1836 britský lekár Samuel Hurt. Išlo o trojročné dieťa, ktoré zjedlo jeho plody. Známy je aj prípad Napoleonovej armády, ktorá prišla o veľký počet koní, pretože pojedli ihličie z tisu.
Pomalým zvyšovaním dávok si zvieratá na požieranie tisu zvykajú, čím im potom aj väčšie dávky menej škodia. Platí to najmä o kravách. Králiky a kozy sú voči jedu z tisu celkom imúnne.
Moderné liečebné využitie
V 90. rokoch minulého storočia sa izoloval komponent taxol (paklitaxel). Ide o látku brániacu bunkovému deleniu, ktorá sa získava hlavne z kôry tisa tichomorského. Prírodná látka je v súčasnosti povolená na liečenie metastáz rakoviny prsníka a vaječníkov, ako aj niektorých karcinómov priedušiek.
Kôra tohto druhu tisa bola dlhé roky jediným východiskovým materiálom, z ktorého sa získaval taxol. Na získanie 1 kg liečebne aktívnej látky bolo treba vyrúbať až tisíc stromov, to znamená priemerne tri stromy na ošetrenie jedného pacienta. Devastácia prirodzených biotopov spôsobila, že sa aj v Severnej Amerike denzita jedincov týchto drevín rapídne znížila.
Napriek tomu, že toxické účinky tisa boli už dávno známe, je známe, že sa tis aplikoval od najstarších dôb ako prostriedok proti črevným parazitom, po uhryznutí besným zvieraťom, hadom a ako abortívum (teda slúžil i na vyvolanie potratu). V liečiteľskej praxi tis využívala aj ajurvéda, tibetská medicína a homeopatia. Lieky z neho sa začali používať v modernej medicíne až okolo roku 1960.
Kultúrny a symbolický význam
Popri praktickom a racionálnom využití sa tis od staroveku objavuje vo všetkých náboženstvách a kultúrach ako strom smrti alebo života. V starom Grécku boli s tisom spojené veľmi mocné bohyne Erinye (v rímskej mytológii Fúrie), služobníčky boha podsvetia Háda a jeho manželky Persefony. Sú zodpovedné za inštitút krvnej pomsty. Príkladom ich pôsobenia je legenda o Orestovi, ktorého po matkovražde prenasledovali a privádzali jeho myseľ do šialenstva. Erinye sú od čias archaického staroveku zosobnením ľudského svedomia.
Inou bohyňou, s ktorou sa tento strom spájal, bola Hekaté, podsvetné božstvo prízrakov a kúziel, učiteľka a ochrankyňa čarodejníc. V antike bol tis stromom smútku a ozdoboval cestu mŕtvych do podsvetia. Najviac tisov je vysadených práve na cintorínoch a ďalších pietnych miestach.
V niektorých krajinách sa traduje, že tis vysiela svoje korene ku každému pochovanému. Okrem iného má drevina tú vlastnosť, že keď jej hlavný kmeň spráchnivie, vyráža bočné vetvy, z ktorých sa jedna vždy zakorení a mení sa na hlavný kmeň. Pripomína to kolobeh života. Na jednej strane sa v tomto procese zračí nevyhnutnosť smrti - spráchnivenie hlavného kmeňa -, na druhej znovuzrodenie.
Michael Dunning - Posvätný tis
Využitie dreva a okrasné vlastnosti
Drevo taxusu je veľmi pevné a odolné, používa sa na výrobu drobných umeleckých predmetov či hudobných nástrojov. V minulosti si tis cenili pre jeho pružné, kvalitné, tvrdé a trvanlivé drevo. Veľmi tvrdé, ťažké a pružné drevo má červenohnedé jadro, svetlejšiu beľ, balzamové kanáliky mu chýbajú.
Často sa vysádza ako okrasný ker v záhradách alebo ako živý plot. Vie byť krásnym solitérom aj stálezeleným živým plotom do parkov aj záhrad, keďže veľmi dobre znáša rez. Tis je dokonale prispôsobený miestnym poveternostným a pôdnym podmienkam.
Tis červený 'Dovastoniana' (Taxus baccata 'Dovastoniana') je menší strom, ktorý môže dosahovať výšku 3 až 5 metrov, pričom sa neraz vyvíja s viacerými vzpriamenými hlavnými výhonmi. Kostrové postranné konáre sú vodorovne rozložené a ich konce smerujú kolmo nadol. Rovnako aj menšie bočné konáre a vetvičky sú zvisle visiace, čo vytvára široký kužeľovitý habitus stromu. Kôra je hnedočervená a v dospelosti sa odlupuje v tenkých šupinách. Veľmi tmavozelené ihličie s dĺžkou 2 až 3,5 cm krásne kontrastuje so starou kôrou. Strom je primárne samčí, ale občas môže vytvoriť samičiu vetvu, ktorú spoľahlivo rozoznáte podľa prítomnosti plodov.
Pestovanie a starostlivosť
Stanovište a pôda
Tis je najtieňomilnejším ihličnanom, takže sa môže pestovať aj na tienistom a polotienistom mieste, znesie však aj plné osvetlenie. Nie je náročný ani na kvalitu a úrodnosť pôdy, vyhovujú mu však vlhkejšie a na minerálne látky bohatšie vápenaté stanovištia. Dobre sa mu darí aj v tieni. Vyhovujú mu vlhké, živné hlinito-piesočnaté až hlinité pôdy, s vysokým obsahom vápnika.
Hnojenie
Tis vychádza dobre s malým množstvom živín. Hnojenie preto nie je absolútne nevyhnutné. Odporúča sa iba v prípade, že chcete urýchliť rast.
Rozmnožovanie
Tis môžeme množiť koncom leta, ideálne v júli až auguste, prostredníctvom 0,1 m odrezku odobratého zo zdravej rastliny. Odrezky sa však môžu odoberať až do neskorej jesene. Vyberáme dobre vyzreté výhonky z vrcholových konárov. Na báze odrezka sa nechá malá pätka starého dreva a nad ňou v dĺžke 20 mm opatrne odstránime ihličie. Počas zakoreňovania výhonky umiestnime na tienisté miesto a zabezpečíme im dostatočnú pôdnu aj vzdušnú vlhkosť. Ideálne je, ak ich umiestnime do pareniska alebo fóliovníka. Mladé rastlinky sa zakoreňujú veľmi dlho, môže to trvať až 24 týždňov. Po zakorenení mladé rastlinky otužujte vetraním.
Na tvorbu šišiek musí byť v dostatočnej vzdialenosti (70-250 m) od samičieho stromu aj samčí strom.
Ochrana
Mladé rastliny bývajú citlivé na nízke teploty, preto ich prvé roky po výsadbe chráňte v zimnom období nástielkou z lístia alebo čečiny. Správny čas na výsadbu stromu je mimo vegetačné obdobie.
Ochrana druhu
Vďaka výnimočným mechanickým vlastnostiam svojho dreva sa v stredovekých vojnách stal doslova strategickou surovinou. Zámernou ľudskou činnosťou spojenou s devastáciou pôvodných stanovíšť tisa obyčajného sa jeho výskyt v prírode znížil natoľko, že bolo nutné zapísať ho do zoznamu chránených drevín. V súčasnosti je tis u nás úplne chránenou drevinou, rovnako ako aj v Česku, Poľsku a Srbsku. V dôsledku masívneho výrubu tisa obyčajného pre jeho kvalitné hnedočervené jadrové drevo je v súčasnosti jeho výskyt skôr vzácny. Dnes sa s týmto rastlinným druhom stretneme skôr v parkoch a na cintorínoch. Tis obyčajný je považovaný za drevinu s veľmi úzkou ekologickou a sociologickou väzbou na dreviny pôvodných lesných ekosystémov, predovšetkým na buk a javor.