Košikárstvo, jedno z najstarších remesiel, prežilo v nezmenenej forme až do súčasnosti. Je nielen relaxačné, ale umožňuje vytvárať výrobky dennej potreby a štýlové dekorácie. Remeselný základ pre vlastnú tvorbu môže získať dizajnér, výtvarník, i bežný čitateľ.
História Košikárstva
Archeologické nálezy dokumentujú a potvrdzujú košikárstvo súčasne s počiatkami poľnohospodárstva a chovu zvierat už v mladšej kamennej dobe. Používanie prútia dokladajú napríklad odtlačky na hlinených nádobách a hlinených omietkach príbytkov. Prútené predmety oddávna slúžili človeku počas celého roka na najrôznejšie účely: na transport, prípravu pokrmov a uskladnenie potravín. Univerzálnosť využitia košikárskych výrobkov viedla k všeobecnému rozšíreniu pletenia.
Vývoj Košikárstva na Slovensku
Väčšina vidieckeho obyvateľstva na celom území Slovenska si predmety z prútia zhotovovala sama. Pletením sa zaoberali najmä roľníci, ale aj príslušníci iných profesií či spoločenských skupín, napríklad rómski košikári. Košikárske výrobky v minulosti bežne slúžili na uskladnenie a transport rôznych materiálov a potravín. Boli dôležitou súčasťou vybavenia každého roľníckeho hospodárstva, používali ich aj remeselníci, obchodníci a nechýbali ani v mestských domácnostiach. Pletenie košov bolo aj v nasledujúcich storočiach všeobecne rozšírené a koše boli do 20. storočia súčasťou vybavenia každého roľníckeho hospodárstva.
V priebehu storočí košikárstvo prerástlo rámec výroby pre vlastnú potrebu, stalo sa domáckou výrobou a ojedinele sa rozvinulo i do remeselnej výroby. Túto úroveň dosiahlo výhradne pri spracovaní vŕbového prútia. Jediný známy cech košikárov na Slovensku uvádza literatúra v 17. storočí v Pukanci. Patrónom košikárov bol sv. Anton Pustovník, ktorý žil na prelome 3. a 4. storočia.
Rozmach a Pokles Košikárstva v 19. a 20. Storočí
Košikárstvo sa rozvinulo najmä na prelome 19. a 20. storočia. Na Slovensku vtedy bolo asi 270 kvalifikovaných a vyše 1 000 domáckych košikárov. Koše sa predávali na trhoch, jarmokoch, podomovým obchodom a cez priekupníkov.
V poslednej tretine 19. storočia vzniklo v bývalom Uhorsku silné hnutie smerujúce k rozvoju jednotlivých výrobných odvetví založených na domáckej práci. Dôraz sa kládol na hospodársky význam takýchto podujatí, pretože ich prvotným cieľom bolo rozšírenie výrobnej bázy a pracovných príležitostí. Sociálny aspekt možno vidieť v tom, že zveľaďovacie akcie sa často vykonávali alebo mali vykonať v oblastiach hospodársky najslabších a najneproduktívnejších.
Podujatia na podchytenie a zveľadenie košikárstva v bývalom Uhorsku zahŕňali v prevažnej miere priestor Slovenska. Impulz na ne vychádzal z ústredných miest v Budapešti, ale zodpovednosť za realizáciu priamych akcií niesli jednotlivé župné sídla. Akcie smerujúce k zveľadeniu košikárstva a jeho organizovanej výrobe vychádzali z dvoch centier: Ministerstvo pôdohospodárstva malo na starosti košikársku výrobu ako domácku prácu (hoci systém nie veľmi fungoval) a ministerstvo obchodu sa staralo o rozvoj košikárstva umeleckého charakteru.
Z košikárskych materiálov bola aj v minulosti najväčšia pozornosť venovaná košikárskej vŕbe. V rokoch 1872 - 1877 sa zaradilo do osnov vyšších tried ľudových škôl praktické vyučovanie košikárstva. Okrem toho sa vykonali zásahy na rozšírenie a zveľadenie košikárskej výroby priamo v jednotlivých obciach usporadúvaním kurzov. Pravdepodobne najstaršia košikárska dielňa bola v Šamoríne, udržiavaná Krajinskou živnostenskou jednotou. Roku 1877 dielňa presídlila do Trnavy. Roku 1893 bola založená košikárska škola a dielňa v Beluši, roku 1912 pokusná košikárska dielňa a škola v Humennom, ktorá usporadúvala kurzy pre vedúcich košikárskych dielní. Z absolventov školy v Beluši sa regrutovali prví košikári.
Popri tom sa v niektorých oblastiach Slovenska rozvinula výroba a predaj košíkov ako zdroj vedľajšieho príjmu obyvateľov, keď sa košikárstvu venovala veľká časť obyvateľstva danej obce. Dostatočné množstvo prútia poskytovalo povodie riek Váh a Hron (známe tu bolo napríklad košikárske stredisko v Orlovom), na východnom Slovensku predovšetkým regióny Spiša (Lacková, Nižné Ružbachy) a Šariša (najmä Bardejov a okolie).
Od 30. rokov minulého storočia však rozsah košikárskej výroby v jednotlivých strediskách postupne ochaboval. Na príčine bolo niekoľko činiteľov: nové pracovné príležitosti v priemyselných podnikoch, strata surovinovej základne (napríklad reguláciou riek a s tým spojeným výrubom vŕb na ich brehoch) či výroba transportných predmetov z iných materiálov. V roku 1958 v súvislosti s úpravou Váhu bol vyrúbaný vŕbový porast takmer v celom katastri obce Orlové, čím sa značne zreštriktovala surovinová základňa.
Typy Vŕb a Zber Prútia
Košikárstvo sa delí na výrobu z nešľachteného (nelúpaného) a šľachteného (vareného, lúpaného alebo štiepaného) prútia. Väčšina ľudí sa domnieva, že na výrobu košov sa používa prútie smútočnej vŕby. K tomuto omylu ich pravdepodobne zvádzajú jej dlhé konáre, ktoré siahajú až po zem. Na pletenie sa však používa hlavne prút vŕby bielej, ktorý rastie výlučne zo zeme alebo z kra.
Vhodné Druhy Vŕb
Hoci sa vŕby medzi sebou krížia a dá sa nájsť veľké množstvo variácií v slovenskej prírode, pestovalo sa viacero druhov vŕb. K najlepším patrili druhy ľudovo nazývané amerikana, viminálka a konopina. Medzi najvhodnejšie na pletenie patria:
- Vŕba košikárska (Salix viminalis L.): Nazývaná aj viminalka alebo konopina. Je veľmi rozšírená, dorastá okolo 3 - 4 m a farba kôry je tmavozelená. Najčastejšie rastie v povodí potokov a riek, v piesočnatých, ílovitých a hlinitých pôdach.
- Vŕba biela (Salix alba L.): Veľmi častá vŕba, ktorá ako 25 m strom je vidieť blízko vodných tokov a hodí sa na hrubšie košikárske práce.
- Vŕba mandľová (Salix amygdalina): Nazývaná aj mandľovka, je ďalší druh vŕby s vynikajúcimi vlastnosťami. Jej prúty sú zelenohnedé alebo zelenožlté. Drevo je húževnaté a neláme sa.
- Vŕba purpurová (Salix purpurea) a rakyta (Salix caprea): Prútie oboch druhov má zelenožltú až červenohnedú farbu, je tenké, hladké, pomerne tvrdé a málo sa rozvetvuje.
Vegetačný Cyklus a Zber Prútia
Vŕba, tak ako iné dreviny, podlieha vegetačnému cyklu. Na jar prútím začne prúdiť miazga, púčiky sa rozvinú a začnú rásť nové konáriky alebo prútiky. Počas celého vegetačného obdobia naberajú na dĺžke a hrúbke a na záver, koncom leta, miazga prúdiť prestáva a prúty už iba vyzrievajú. Nakoniec koncom októbra opadne lístie a vŕba je pripravená na zimný spánok.
Po odpadnutí lístia z vŕby môžete začať zbierať prútie. K zberu sa hodia iba jednoročné výhonky. Ak nenapadlo veľa snehu, je dobré sa vydať na zber práve v období zimy. Optimálny pre vŕbový krík aj kvalitu prútia je zber v zime, v čase vegetačného pokoja, pretože prútie je najlepšie vyzreté a vŕbový krík či strom nie je rezom poškodený. Jednoročné výhonky odrežeme priamo pri zemi, reže sa šikmo a hladko.
Prútie vždy skladujte v prevzdušnených priestoroch, aby nesplesnivelo. Najvhodnejším materiálom na výrobu jednoduchých košikárskych výrobkov sú nepoškodené jednoročné vŕbové prúty, bez výhonkov, rovné a štíhle, s hladkým povrchom.
Spracovanie Vŕbového Prútia
Prútie v kôre, tak ako narastie v prírode, je v podstate hneď možné použiť na pletenie. Pre ušľachtilejšie výrobky však košikári vŕbu "vyzliekajú zo šiat".
Príprava Nelúpaného Prútia
Z čerstvo narezaných nelúpaných prútov sa dá pliesť ihneď, hoci obsahujú veľa vody (až 40 percent), čo môže po čase spôsobiť uvoľnenie hotového výrobku. Preto je lepšie nelúpané prúty nechať vyschnúť a potom ich pred pletením len namočiť do vody, aby sa dali ohýbať. Pred pletením sa suché prúty namočia na 1 - 10 hodín do vody (v závislosti od hrúbky a spôsobu olúpania), s čerstvo zrezanými prútmi sa dá pracovať ihneď.
Lúpanie Prútia
Keď potrebujeme získať pekný, hladký prút, musíme ho stiahnuť z kôry. Túto činnosť voláme lúpanie. Prútie určené na lúpanie sa zbieralo buď v lete (také sa dalo lúpať ihneď, bez varenia), alebo na jeseň a v zime (také sa muselo pred lúpaním variť alebo miazgovať).
Letné prútie (letušné vŕbie)
V lete v júli alebo v auguste sa získa takzvané letušné vŕbie, ktoré sa za čerstva lúpe, teda nevarí sa. Je mäkšie ako zimné a sčervenie. Letné prúty už pri rezaní uschovávajú do vrbín pred slnkom a keď sa donesú domov, uložia sa do pivnice a čo najskôr (najdlhšie do dvoch týždňov) sa musia olúpať. Olúpané sa vyložia na slnko na vyschnutie - za slnečného dňa vyschnú za jeden deň. Za dobre vyschnuté sa pokladá vtedy, keď prút pri ohnutí sa zlomí, praskne. Keď nedokonale vyschnuté sa uloží, ľahko splesnivie a sčernie. Vyschnuté letné prúty sa zviažu do viazaníc, a to zeleným vŕbovým prútom, a viazanice sa uložia na suché miesto, najčastejšie na povalu.
Zimné prútie a miazgovanie
Pri miazgovaní sa prúty postavili do vody na slnko, aby sa v nich rozprúdila miazga. V zime, keď príroda ešte spí, prúty odrežeme a postavíme do vody a podľa možnosti aj do tepla, prútie ožije a naberie miazgu. Tento postup však nemusí vždy fungovať ideálne, pretože výsledok môže byť ovplyvnený kvalitou nazbieraného materiálu.
Varenie prútia
Iným spôsobom úpravy prútia je jeho varenie. Prúty varíme niekedy iba vtedy, ak potrebujeme z dobre vyschnutého (zeleného) prúta oddeliť kôru od dreva. Pravda, varením sa kôra sama neoddelí, preto treba prút opäť olúpať štipákom. Dĺžka varenia závisí od toho, ako je vysušené zelené prútie. Dlhým varením sa kvalita prútu nepokazí. Prútie varíme v primerane veľkej nádobe za stáleho varu, približne 6 hodín celkom ponorené vo vode. Keď nám nejde o osobitné úpravy, môžeme lúpať prút hneď, ako je to možné.
V Lackovej sa prútie varilo v drevenej búde postavenej v blízkosti obce, v ktorej bol postavený zamurovaný liatinový kotol. Kotol mal priemer 1 m a hĺbku 70 - 75 cm. Takýto kotol bol v celej obci jeden a používala ho celá dedina. Prútie sa začalo variť po narezaní obyčajne koncom októbra a varili ho postupne košikári celej dediny deň a noc po šesť týždňov, tak, že za tento čas pec pod kotlom ani nevyhasla. Robilo sa tak z úsporného opatrenia, aby každý košikár nemusel osobitne vykurovať pec, čím sa ušetrilo palivo. Na jednu dávku sa do kotla vložilo 12 kusov prútia, a to tak, že prútie sa stočilo a vložilo do kotla. Kotol sa prikryl olúpanou kôrou vŕby, aby sa zamedzilo unikanie pary a tepla. Jedna dávka prútia sa varila dve až tri hodiny. Prútie sa muselo vložiť do vriacej vody, čo spôsobilo jeho dôkladnejšie uvarenie, ale i oveľa ľahšie lúpanie. Skúška o správnom uvarení prútia sa vykonala tak, že sa vytiahol varený prút a ak sa kôra dala prstom ľahko odlúpiť, pokladalo sa za uvarené. Jednotliví košikári nemali vo svojich domoch zariadenie na varenie prútia, a preto ho doma ani nevarili.
Použitie štipáka
Prútie nie je však rovnaké a preto sa vo výrobe často používa na lúpanie ešte stále štiepací valček, takzvaný štipák, ktorý si jednoducho vyrobíme kdekoľvek v prírode. Postupuje sa pri tom tak, že si odrežeme hrubší kolík, dlhý 30 cm, nožíkom opatrne naštiepime jeho jednu stranu do tvaru kríža a dva protiľahlé výrezky podrežeme a odlomíme. Takýto štipák môžeme na lúpanie použiť hneď. Sušením na slnku drevo (prút) stvrdne, získa potrebnú štruktúru a to znamená predĺženie jeho životnosti.
Košikárske Techniky a Materiály
Sortiment košikárskych výrobkov bol rozmanitý. Najrozšírenejšie boli koše rôznej veľkosti, tvaru a určenia - z hľadiska tvaru dna okrúhle, oválne, hranaté, z hľadiska tvaru tela najčastejšie valcovité alebo kónické. Tiež mohli byť prikryté vrchnákom alebo prispôsobené na nosenie na chrbte. Väčšina košíkov mala jednu alebo dve rúčky, niektoré druhy boli bez rúčky. V domácnostiach sa používali malé košíky rôznych tvarov na ukladanie šijacích potrieb, chleba, vajec a podobne. Vŕbové prútie a iné dreviny sa používali aj v stavebníctve.
Techniky pletenia z vŕbového prútia
Základná košikárska technika pri práci s vŕbovými prútmi spočíva v princípe osnovy a útku, podobne ako pri textilnej plátnovej väzbe. Tento spôsob pletenia bol rozšírený na celom Slovensku.
Technika osnovy a útku
Pri technike pletenia osnovy a útku sa uplatňujú dva konštrukčné spôsoby:
- Základom konštrukcie výrobku je okrúhle alebo oválne dienko. Osnovu tvoria zvislé kostrové osnovné prúty zasunuté do dna, útok vodorovné prúty, takzvané opletáky.
- Druhým konštrukčným spôsobom je tvorba pologuľovitej alebo hranolovitej kostry kruhového alebo oválneho pôdorysu z rovnobežných, na dvoch protiľahlých stranách lúčovito sa zbiehajúcich prútov.
Pri pletení košíkov sa vždy začína od dna. Na základ si pripravíme 6 kusov kratších a silnejších prutov rovnakého priemeru (cca 0,4 - 1,5 cm) a rovnakej dĺžky. Zvyšné 3 prúty zrežeme uprostred a vložíme ich do tých prerezaných, a to zrezanou plochou dole. V strede prútiky pevne tenkým prútikom omotáme. Dvoma tenkými prútmi (skôr slabšími) potom pletieme dno košíka. Začína sa vždy tenkým koncom. Vezmeme si 24 kusov približne rovnako hrubých prútov (takzvané stojaky). Pri pletení sa držíme osnovy pracujúcej s 24 kusmi takzvaných pletákov. Musíme brať trochu slabšie kusy (napríklad oproti stojakom sú v priemere o pár milimetrov tenšie).
Prvý prút sa zapletie za jeden stojak, druhý prút tiež za jeden, tretí prút za jeden. Od štvrtého prútu už môžeme zapletať za dva stojaky. Pri pletení nezabúdame raz za čas rozpliesť hore stojaky a celý košík zrovnať do rovnomerného tvaru a opäť hore zviazať povrázkom. Následne pokračujeme omotávaním ďalších prútov. Potom prvý prepletený stojak prepletieme cez tretí zvonku a cez štvrtý zvnútra a pred piaty.
Ťahaná technika
Pri ťahanej technike pletenia sa do obvodu dna zasadia pramienky troch až šiestich vŕbových prútov, ktoré sa ohnú do polkruhu, prepletú s inými pramienkami a znovu vyústia do obvodu dna. Tam sa z ich koncov spletie obruba, takzvaná čipka, ktorá ukončuje tento typ výrobku.
Bardejovská technika
Inou technikou je takzvaná bardejovská.
Lubové Techniky
Lubová košikárska technika sa rozšírila predovšetkým v oblastiach s listnatými lesnými kultúrami (Hont, Novohrad, Gemer), ale známa bola aj v iných oblastiach Slovenska.
Spracovanie liesok na luby
Spracovanie liesok na použitie v košikárstve sa vykonávalo parením v peci na pečenie chleba. Otvor do pece bol umiestnený v priklete, ktorým sa nazýva kryté podbránie. Pec je hlboká vyše 2 m, takže takto dlhé liesky sa mohli v peci pariť. Na jednu stranu pece sa nakladal oheň, na druhú stranu pece sa uložili liesky. Na jedno parenie sa vložilo 4 - 5 liesok; väčší počet liesok na jednu dávku by spôsobil ich vyschnutie. Doba parenia závisela od hrúbky liesok. Liesky o priemere dvoch centimetrov sa parili asi 20 minút. Skúška o dostatočnom naparení sa vykonala tak, že z parenej liesky sa skusmo odlúpla kôra. Ak sa lúpala ľahko, liesky boli dobre naparené. Naparilo sa len také množstvo liesok, ktoré sa ihneď použilo vo výrobe. Za deň sa naparilo približne 60 kusov. Po vytiahnutí z pece sa olúpali, a to prv než by vychladli. Lúpali sa nožom, ktorý na tento účel zhotovovali miestni cigáni. Mal krátku čepeľ. Týmto nožom sa lieska lúpala na kolene a ním sa i štiepala. Lieska sa najprv rozštiepila na dve polovice, a to od tenšieho konca. Na opálke vodorovne uložené luby sú hrubšie ako zvisle prepletené. Lieska sa štiepa za tepla, vlastne za horúca, vychladnutá sa nedá štiepať. Pri lúpaní sa lieska zovrela medzi kolená, a pretože je horúca, pridržala sa kúskom súkna. Naštiepané luby sa uložili do humna.
Výroba z lubov
Podobne ako výrobky z vŕbových prútov, aj lubové sa zhotovujú dvoma konštrukčnými spôsobmi:
- Prvý slúži najmä na výrobu košíkov. Dno sa spletie plátnovou väzbou a drevenou pobíjačkou sa luby zbijú tesne k sebe. Zostávajúce konce sa ohnú smerom nahor, čím vytvoria osnovu pre všetky štyri steny košíka. Konce lubov sa prichytia a priviažu o drevený rámik. Súčasne sa k zadnej stene košíka môže zasunúť lieskový konár, ktorý vytvára oporné miesto na pletenie, vystužuje zadnú stenu a ohnutou hornou časťou bude slúžiť ako rúčka. Dolné konce konára môžu vystupovať zo zadnej steny a vytvárať nôžky. Po ukončení útkového pletenia sa konce vertikálnych lubov zarovnajú a zastoknú do rozštiepeného lieskového prúta, nazývaného aj venčok, ktorý sa opletie ďalším lubom.
- Druhým konštrukčným spôsobom sa z lubov vyrábali opálky.
Korienkové Techniky
Korienky boli na Slovensku tradičným pletiarskym materiálom najmä v oblastiach pozdĺž karpatského oblúka. Na Záhorí sa používali borovicové a agátové korienky, na severovýchode Slovenska korienky smrekové, jedľové a borievkové. Aby výrobcovia nepoškodili strom, brali korienky, ktoré sa nachádzali na povrchu alebo kúsok pod povrchom. Korienky sa po zbere čistia, štiepu a nožíkom následne zošľachťujú. Pred pletením sa navlhčia.
Spôsob pletenia korienkových košov sa podobá technike zhotovovania košov zo slamy opletanej prútím. Začína sa od dna a následne sa špirálovitým spôsobom tvorí buď okrúhle, alebo oválne dno. Pri pletení sa prút korienka okrúca tenkým korienkovým lubom, ktorý sa zachytáva o predchádzajúci rad. Známe sú však napríklad aj korienkové opálky, zhotovené rovnakou technikou ako opálky z lubov.
Z prútia upletené
Nástroje Košikára
K základným pracovným nástrojom košikára patrí:
- Kvalitný nôž so zahnutou čepeľou
- Záhradnícke nožnice na strihanie prútov
- Lúpačka na rýchle očistenie prútia od kôry
- Nádoby na máčanie prútov
- Kotol na varenie
- Drevená štiepačka na štiepanie prútov po dĺžke
- Hoblík na začisťovanie a vyhladzovanie rozštiepeného prúta
- Úžidlo na zrezávanie rozštiepeného prúta na rovnakú šírku
- Drevená doska na upevnenie výrobku pri pletení
- Šidlo na prichytenie košíka o dosku
- Drevené alebo kovové ubíjadlo na ubíjanie výpletu
Pri výrobe náročnejších košikárskych výrobkov alebo pri sériovej výrobe sa používali i formy.
tags: #zakovce #kufa #pestovanie #vrby