Priaznivé podmienky pre poľnohospodársku výrobu v minulosti určovali celý spôsob života tunajších ľudí. Obrábanie pôdy, pestovanie rastlín a chov zvierat ovplyvňovali nielen stravovanie a stavebný vývoj obce, ale aj miestne zvykoslovie, ľudový odev, hudobné a tanečné prejavy či umeleckú kultúru obyvateľov.
Historický kontext poľnohospodárstva v 18. storočí
V 18. storočí sa poľnohospodárstvo na území Slovenska vyznačovalo postupnými zmenami v osevnej štruktúre. Popri tradičnom pestovaní obilnín, ako boli pšenica, jačmeň či raž (pestovaná často len pre najnutnejšiu potrebu kvôli nižším výnosom), sa do popredia dostávali nové plodiny. Sociálne a klimatické podmienky v tomto období podnecovali poddaných k inováciám, čo viedlo k prechodu od úhorového hospodárenia k intenzívnejšiemu využívaniu pôdy.
Príchod a rozšírenie kukurice
Kukurica (lat. Zea mays) je plodina s bohatou históriou, ktorá sa na naše územie dostala v roku 1725 z Turecka, preto sa často označovala ako „turecká pšenica“ alebo „Turkyňa“. Známa etnologička Katarína Nádaská uvádza, že na juhu Slovenska sa kukurica udomácnila už počas 17. storočia v čase vojnových nepokojov.
Technológia pestovania a spracovania
- Výsadba: Kukurica sa vysievala do „hniezd“ v spone približne 40 x 40 cm. Každý sedliak jej zvyčajne vyčlenil 20 - 30 % svojej pôdy.
- Spracovanie: V septembri sa klasy vylamovali a zvážali do stodôl. Po vysušení sa zrná oddeľovali od klasov (moržovanie) na drevených stoličkách s upevneným nožom alebo neskôr pomocou „moržuvákov“.
- Využitie: Kukurica sa mlela na múku a pripravovala ako kukuričná kaša, ktorá sa podávala nasladko s cukrom alebo naslano so škvarkami.
Zemiaky: „Druhý chlieb“ slovenského vidieka
Hoci sa nám dnes zemiaky javia ako samozrejmá súčasť stravy, do Rakúsko-Uhorska dorazili až v 18. storočí. Prvé zmienky o ich pestovaní na Slovensku pochádzajú z polovice 18. storočia, pričom významným míľnikom bolo dielo mnícha Cypriána z Červeného Kláštora z roku 1768.
Cesta k rozšíreniu
Významnú úlohu pri presadzovaní zemiakov zohral študent Tomáš Šváby, ktorý ich nechal rozmnožiť vo Veľkej Lesnej, čím vzniklo ľudové pomenovanie „švábka“. K masovejšiemu rozšíreniu však prispeli až poľnohospodárske reformy Márie Terézie a katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 - 1773. V severných oblastiach Slovenska, ako sú Kysuce či Liptov, sa zemiaky stali hlavnou zložkou výživy a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“.
| Názov plodiny | Hlavné využitie v 18. storočí | Charakteristika |
|---|---|---|
| Kukurica | Potrava, krmivo, kúrenie | Teplomilná, vysoké výnosy |
| Zemiaky | Hlavná potravina, prevencia hladu | Nenáročné, vhodné pre vyššie polohy |
Techniky obrábania pôdy
Kvalita úrody bola priamo závislá od techniky obrábania. V 18. storočí sa ako základné náradie používalo radlo, ktoré postupne nahrádzal drevený pluh. Pole sa na jeseň zoralo nahrubo, na jar sa pôda zrovnala a následne prebehla sejba. Maštaľný hnoj bol najpoužívanejším hnojivom, ktoré sa do pôdy zaprávalo orbou.