Pleseň je termín, ktorý sa v bežnej reči používa na označenie rôznych typov mikroskopických húb. Z vedeckého hľadiska sa ako pleseň označuje viditeľný, vatovitý, chumáčovitý alebo múčnatý povlak tvorený podhubím húb na rastlinách, v pôde alebo organickom substráte. Tento povlak môže byť belavý alebo sfarbený fruktifikačnými orgánmi.
V širšom zmysle sa plesne zaraďujú medzi mikroskopické vláknité huby, ktoré majú pravé podhubie. V minulosti boli tieto organizmy často klasifikované v umelom a polyfyletickom daňovom poradí Deuteromycota. Vďaka pokrokom v molekulárnej biológii a analýze DNA sa však zistilo, že táto skupina zahŕňa organizmy s odlišným evolučným pôvodom. V súčasnosti sa obsah bývalého taxónu Deuteromycota presúva predovšetkým do taxónov Ascomycota a Basidiomycota.
Pleseň hlavičkatá (Mucor mucedo) patrí medzi spájavé plesne a je typickým príkladom saprofytickej nevodnej mikroskopickej vláknitej huby. Tieto huby sa živia rozkladom organických zvyškov, ako sú rastlinné a živočíšne zložky. Rastú najmä na:
- Nesprávne uskladnených alebo zahnívajúcich potravinách (napr. chlieb, zelenina, ovocie, mliečne výrobky, zaváraniny, pekárske výrobky).
- Skladovaných obilninách.
- Krmive.
- Exotických plodoch a semenách.
Týmto spôsobom sa významne podieľajú na hnilobe a skaze rôznych organických materiálov.
Klasifikácia a charakteristika húb
Huby tvoria samostatnú ríšu organizmov a veda, ktorá sa zaoberá ich štúdiom, sa nazýva mykológia. Sú to eukaryotické, heterotrofné, stielkaté organizmy.
Spôsoby výživy húb
Huby sú heterotrofné, čo znamená, že si nedokážu sami vytvoriť organické látky z anorganických, ako je to u rastlín pomocou fotosyntézy. Na získavanie živín využívajú rôzne stratégie:
- Saprofyty: Tieto huby získavajú živiny rozkladom odumretých rastlinných a živočíšnych zvyškov. Z ekologického hľadiska patria do skupiny reducentov alebo dekompozitorov.
- Parazity: Tieto huby žijú na úkor iných živých organizmov (rastlín, živočíchov, človeka) a odoberajú im živiny, čím spôsobujú ochorenia (mykózy). Môžu byť obligátne (vyžadujú živého hostiteľa) alebo fakultatívne (môžu žiť aj saprofyticky).
- Symbionty: Mnohé huby žijú v prospešnom vzájomnom vzťahu s inými organizmami. Najznámejším príkladom je mykoríza, symbióza koreňov vyšších rastlín s podhubím húb. Väčšina lesných drevín žije v mykoríze s rôznymi druhmi húb.
Spôsoby rozmnožovania húb
Huby sa rozmnožujú dvoma hlavnými spôsobmi:
- Asexuálne (nepohlavné) rozmnožovanie: Toto je prevládajúci spôsob rozmnožovania, najmä za priaznivých podmienok. Zahŕňa tvorbu rôznych typov spór, ako sú:
- Konídie: Voľné spóry tvorené na koncoch špeciálnych vláken (konidiofórov).
- Ooidiospóry: Jednobunkové spóry vznikajúce delením vlákna.
- Chlamydospóry: Hrúbostenné, zárodočné spóry, ktoré slúžia na prečkanie nepriaznivých podmienok.
- Sporangiospóry: Spóry tvorené vo vnútri sporangií (výtrusníc), typické napr. pre spájavé plesne.
- Sexuálne (pohlavné) rozmnožovanie: Tento proces zvyčajne nastáva pri zhoršení podmienok alebo nedostatku živín a vedie k genetickej rekombinácii. Zahŕňa rôzne typy procesov, ako sú:
- Zygogamia: Spájanie dvoch hýf, z ktorého vzniká hrubostenná zygospóra.
- Oogamia: Spájanie samičej vajíčkovej bunky (oogónium) so samčím splodným orgánom (antéridium), z ktorého vzniká oospóra.
- Askospóry: Spóry tvorené vo vnútri askusu (vreckovitého útvaru), charakteristické pre vreckaté huby.
- Bazídiospóry: Spóry tvorené na bazídiách, typické pre bazídiové huby.
Triedy húb a ich zástupcovia
Vedecká klasifikácia húb prešla od 90. rokov 20. storočia značnými zmenami. Historické delenie na "nižšie" a "vyššie" huby je dnes považované za umelé. Moderná klasifikácia, založená na fylogenéze a analýze DNA, rozdeľuje pravé huby (Eumycota) do niekoľkých oddelení.
Spájavé plesne (Zygomycota / Mucoromycota a Zoopagomycota)
Táto rozsiahla skupina (pôvodne Zygomycota) už v najmodernejšej klasifikácii neexistuje ako samostatné oddelenie. Molekulárne analýzy viedli k jej rozpusteniu a vyčleneniu nových skupín, ako sú napríklad glomeromycéty, ktoré tvoria mykorízu s väčšinou suchozemských rastlín.
Charakteristiky spájavých plesní:
- Nemajú bičíkaté formy.
- Majú bohato rozkonárené, cenocytické (mnohobunkové, bez priehradiek) podhubie.
- Nepohlavné rozmnožovanie: Prevláda za priaznivých podmienok. Huba vytvára na zvislých stopkách (nosičoch) viditeľné výtrusnice (sporangiá), z ktorých sa uvoľňuje veľké množstvo spór.
- Pohlavné rozmnožovanie: Nastáva pri nedostatku živín alebo zhoršení podmienok. Fyziologicky rozlíšené podhubia (+ a -) sa spájajú, čím vzniká hrubostenná zygospóra, ktorá slúži na prečkanie nepriaznivých období.
- Ekologicky: Sú to prevažne suchozemské saprofyty žijúce v pôde a na hnijúcom organickom materiáli.
- Príklad: Pleseň hlavičkatá (Mucor mucedo) žije na zle uskladnených potravinách, ako sú chlieb, zelenina či ovocie. Z jej podhubia vyrastajú zvislé nosiče výtrusníc (konidiofóry) zakončené guľatou výtrusnicou.
Riasovky (Oomycetes)
Tieto organizmy sa historicky radili medzi huby, ale v moderných systémoch sú zaradené do ríše Chromista. Sú evolučne príbuzné žltozeleným riasam.
Od pravých húb sa odlišujú:
- Bunková stena: Neobsahuje chitín, ale rastlinnú celulózu.
- Mycélium: Je diploidné (2n), na rozdiel od takmer výlučne haploidného mycéliu pravých húb.
Rozmnožovanie:
- Nepohlavné: Tvorba pohyblivých (zoospóry) aj nepohyblivých spór.
- Pohlavné: Prevláda spájanie gametangií (oogónium a antérídium), z ktorého vznikajú odolné oospóry.
Ekologicky: Sú to voľne žijúce vodné saprofyty alebo nebezpečné parazity rastlín a živočíchov (napr. spôsobujúce ochorenia rýb).
Bunkovky (Chytridiomycetes)
Predstavujú evolučný mostík medzi bičíkatými prvokmi a suchozemskými hubami. Ako jediná skupina húb si zachovali schopnosť tvoriť pohyblivé štádiá - ich spóry a gaméty sú vybavené bičíkmi (zoospóry).
Telo: Tvoria ho guľovité bunky alebo cenocytické hýfy bez priehradiek, často s koreňovitými štruktúrami (rhizoidy).
Rozmnožovanie: Nepohlavné delenie a pohlavný proces so splývaním voľných gamét.
Príklad: Rakovinovec zemiakový (Synchytrium endobioticum) napáda hľuzy zemiakov.
Vreckaté huby (Ascomycota) a bazídiové huby (Basidiomycota)
Tieto dve skupiny predstavujú vývojovo najmladšie a najpokročilejšie huby. V minulosti do tejto skupiny často zaraďovali aj plesne z nepresného taxónu Deuteromycota.
- Vreckaté huby (Ascomycota): Patria sem mnohé plesne, napríklad rody Penicillium a Aspergillus. Z nich sa vyrábajú antibiotiká (napr. penicilín) a používajú sa pri výrobe plesňových syrov.
- Bazídiové huby (Basidiomycota): Medzi ne patria aj mikroskopické parazitické huby, ktoré nevytvárajú plodnice s klobúkom a hlúbikom.
Rozmnožovanie húb | Biologická klasifikácia | Biológia | Khan Academy
Vplyv plesní na človeka a prostredie
Pleseň hlavičkatá a iné druhy plesní môžu mať významný vplyv na ľudské zdravie a životné prostredie:
- Mykotoxíny: Niektoré plesne, napríklad z rodov Penicillium a Aspergillus, produkujú toxické látky - mykotoxíny. Tieto toxíny môžu spôsobiť otravu pri konzumácii kontaminovaných potravín alebo pri dlhodobom pobyte v prostredí zamorenom plesňami.
- Alergie: Výtrusy plesní (konídie) sú častým alergénom. Môžu spôsobovať alergické reakcie, ako sú zápaly priedušiek, chronický kašeľ, astma, podráždenie slizníc a kožné alergie. U citlivých osôb môžu symptómy ako opuchnuté oči, pískanie na hrudníku či dýchavičnosť zmiznúť po opustení postihnutého priestoru.
- Kožné ochorenia: Priamy kontakt s plesňami môže viesť k rôznym kožným ochoreniam, ako sú ekzémy, mykózy či psoriáza.
Podmienky rastu plesní v budovách:
- Živiny: Plesne potrebujú organické materiály ako papier, drevo, kožu či bavlnu.
- Teplota: Ideálne teploty pre rast plesní sa pohybujú v rozmedzí 20 - 35 °C.
- Vlhkosť: Dostatočná vlhkosť je kľúčovým faktorom pre ich rast.
Napriek negatívnym účinkom sa niektoré plesne využívajú aj v prospech človeka. Netoxické druhy z rodov Penicillium a Aspergillus sa používajú pri výrobe potravín (napr. plesňové syry, víno) a pri výrobe antibiotík (napr. penicilín z druhu Penicillium notatum).