Karas obyčajný (Carassius carassius), známy aj ako karas zlatistý, je našou pôvodnou kaprovitou rybou. V porovnaní s inými druhmi karasov sa vyznačuje špecifickými biologickými vlastnosťami a reprodukčnou stratégiou, ktorá mu umožňuje prežívať aj v extrémnych podmienkach.
Charakteristika a výskyt karasa obyčajného
Základné fyzické znaky
Karas obyčajný má stredne veľké, vysoké a ploché telo. Všeobecný opis jeho tela je „zlato-zelenej žiarivej farby“, no mladé ryby sú zlato-bronzové, s dospelosťou tmavnú, až kým nezískajú tmavozelený chrbát, bronzové horné boky, zlaté brucho a dolné boky, s červenkastými alebo oranžovými plutvami. Od kapra ho najľahšie rozoznáme podľa neprítomnosti fúzikov, kratšej a klenutejšej chrbtovej plutvy a menších úst. Chrbtová plutva je výrazne dlhšia ako riťná a posledný tvrdý paprsek nepárových plutiev je ozubený. Ocasná plutva je plytko vykrojená. Karasa tiež prezradí drsnosť žiabrového viečka. V porovnaní s karasom striebristým má drobnejšie šupiny, tupší tvar hlavy, vyššie položené oko, drobnejšie ústa smerujúce ľahko nahor, jemnejšie ozubenie posledného tvrdého paprsku chrbtovej plutvy a menej vykrojenú chvostovú plutvu.
Habitat a prispôsobivosť
Karas obyčajný je veľmi odolný a životaschopný druh. Obýva teplé stojaté alebo mierne tečúce vody, často i také s nedostatkom kyslíka v letnom či zimnom období. Jeho pôvodnými lokalitami výskytu boli plytké, často vysychajúce tône v záplavovom území riek. Dobre znáša i stály zákal alebo produkty vznikajúce tlením organickej hmoty. V niektorých vodách je tento druh jedinou rybou, ktorá v nich môže dlhodobo prežívať, pričom prežíva aj v malých, sezónne anoxických (bezkyslíkatých) rybníčkoch či vodných habitatoch s ľadovou pokrývkou. Dokáže prežiť dokonca zamrznutý v bahne, uhynie len ak mu zamrznú telesné tekutiny v brušnej dutine. Túto schopnosť prežitia v prostredí s nedostatkom kyslíka získava vďaka procesu nazývanému anaeróbna glykolýza, kedy organizmus získava energiu z glykogénu bez prístupu kyslíka. V takýchto podmienkach často vytvára početné, pomaly rastúce populácie vyznačujúce sa nízkym telom a tmavým sfarbením, označované ako forma (morpha) humilis.
Potrava
Karas obyčajný je všežravá ryba. Živí sa planktónom, bentosom (živočíchmi dna), ako aj časťami vyšších rastlín a detritom. Preferuje drobné bezstavovce a živočíchy zo dna, najmä mäkkýše a larvy pakomárov, pričom svoju potravu dopĺňa aj zooplanktónom.
Rozmnožovanie karasa obyčajného
Pohlavná dospelosť a neres
Pohlavnú dospelosť dosahujú jedinci karasa obyčajného vo veku 2-3 rokov, hoci sa môže pohybovať aj v rozmedzí 3 až 5 rokov. Pohlavný pomer samíc a samcov je v populácii obvykle vyrovnaný. Trenie, alebo neres, obvykle prebieha v období mája až júla, pričom optimálna teplota vody sa pohybuje medzi 18 °C až 22 °C. Karas je fytofilný druh vytierajúci sa na vodné rastliny takzvaným porciovaným výterom, čo znamená, že výter prebieha v dvoch až piatich dávkach počas jedného výturového obdobia.
Kladenie ikier a vývoj
Samica karasa obyčajného kladie ikry na vodné rastlinstvo. Počet ikier v jednom výtere sa pohybuje v rozmedzí 130 000 až 250 000, pričom samica môže ročne naklásť až 300 000 ikier. Noví jedinci sa líhnu po 4-8 dňoch od nakladenia ikier.
Rast a dlhovekosť
Karas obyčajný všeobecne nerastie rýchlo a len vzácne sa dožíva 10 rokov, bežne 8-10 rokov. Rýchlosť rastu značne závisí od podmienok. Spomenutá forma humilis, prispôsobená životu v extrémne nevýhodných podmienkach, rastie zvlášť pomaly a ani najstaršie jedince nedosahujú 15, niekedy ani 12 centimetrov. Naopak, vo väčších vodách karas rastie o čosi rýchlejšie a miestami môže prekročiť dĺžku 40 centimetrov, pričom jeho hmotnosť zriedka presahuje 2 kilogramy.
Ohrozenie a ochrana karasa obyčajného
Karas obyčajný čelí v súčasnosti viacerým hrozbám, ktoré vedú k jeho úbytku v našich vodách, pričom z nepráve opomínanej ryby sa stal takmer vymiznutý druh.
Úbytok prirodzených biotopov
Jednou z hlavných príčin ohrozenia je úbytok jeho prirodzených biotopov, spôsobený úpravami tokov. Hustě zarastené stojaté vody, slepé ramená nížinných riek a tône v záplavovom území riek začali zanikať v dôsledku regulácií riek, ich napriamovania a spevňovania brehov. Regulované korytá sú stabilné, a tak už nevznikajú nové odstavené meandre a staré ramená postupne zanikajú.
Konkurencia a invázia karasa striebristého
Ďalšou významnou príčinou ohrozenia je invázny karas striebristý (Carassius auratus alebo Carassius gibelio), ktorý karasa obyčajného konkurenčne vytláča a je často zamieňaný s pôvodným druhom. Karas striebristý, ktorého populácie z východu boli vysadené v Maďarsku v roku 1954 a odtiaľ sa začal lavínovite šíriť, dorazil k nám v 80. rokoch 20. storočia a dnes je široko rozšíreným a oveľa početnejším druhom ako karas obyčajný.
Rozmnožovanie karasa striebristého - gynogenéza
Rozmnožovanie karasa striebristého je veľmi špecifické a predstavuje hlavný faktor jeho invázneho úspechu. V centre areálu svojho rozšírenia vytvára populácie zložené z oboch pohlaví a rozmnožuje sa bežným výterom. Avšak na okrajoch areálu výskytu druhu, vrátane Slovenska, vytvára jednopohlavné populácie zložené iba zo samíc. Pri tvorbe vaječných buniek dochádza k odchýlke od bežného delenia a vznikajú bunky s triploidným jadrom, ktoré sú odlišné od vaječných buniek v bežných ikrách a nevyžadujú oplodnenie.
Tieto samice (ikernačky) sa vytierajú so samcami našich kaprovitých rýb (napríklad karasa, kapra, pleskáča), pričom spermie týchto rýb iba stimulujú vývoj ikry bez splynutia ich jadra s jadrom vaječnej bunky. Z takto stimulovaných ikier sa liahnu nové samice karasa, ktoré sú geneticky takmer totožné s materským organizmom. Tento spôsob rozmnožovania, nazývaný gynogenéza, je obrovským prínosom pre jeho explozívne šírenie do doposiaľ neobsadených vôd. Jediná prenesená ryba sa tak môže stať základom početnej novej populácie. Samce karasa striebristého sa na našom území miestami nevyskytovali vôbec, alebo boli mimoriadne vzácne (pomer 1 samec na 500 samíc), hoci po roku 1990 sa začali objavovať a ich pomer sa môže miestami pohybovať okolo 30 %. Samice karasa striebristého sa neresia od mája v dvoch až troch dávkach, pričom ročne môžu naklásť 10 000 až 150 000 ikier, a sú schopné vytierať sa až trikrát za rok.
Vplyv na karasa obyčajného
Karas striebristý rastie oveľa rýchlejšie (až 4-krát rýchlejšie) a dorastá väčších rozmerov ako karas obyčajný. Je tiež mimoriadne odolný voči nedostatku kyslíka, znečisteniu a postačí mu minimum potravy, pričom má schopnosť vytláčať z lokalít ostatné druhy kaprovitých rýb. Jeho rozmnožovacia kapacita a rýchly rast mu umožňujú efektívnejšie využívať potravné zdroje a konzumovať viac rastlinnej zložky a detritu. Na mnohých miestach dochádza k jeho premnoženiu a následnému znižovaniu počtu ostatných kaprovitých rýb, vrátane karasa obyčajného. Pre vysoké telo a pevné šupiny ho ani veľmi nelovia dravce, s výnimkou sumca.
Kríženie s inými druhmi
Problematická je aj možnosť vzájomného kríženia medzi karasom obyčajným a karasom striebristým, ako aj s ostatnými nepôvodnými druhmi karasov. Karas obyčajný je dokonca schopný krížiť sa aj s kaprom obyčajným (Cyprinus carpio).
tags: #karas #obycajny #rozmnozovanie