Dejiny poľnohospodárstva a pestovania plodín sú neoddeliteľne späté s históriou ľudstva. Vývoj pestovateľských metód a domestikácia rastlín prebiehali nezávisle v rôznych geografických oblastiach, ovplyvnené lokálnymi klimatickými a miestnymi podmienkami. Tento proces transformoval spoločnosť lovcov a zberačov na usadlú civilizáciu a položil základy pre rozvoj, aký poznáme dnes.
Počiatky ľudskej obživy a neolitická revolúcia
Počas väčšiny svojej existencie sa Homo sapiens, človek rozumný, živil predovšetkým lovom divých zvierat, zberom divokých bylín a oberaním plodov, čo bolo priamo spojené s kočovným životom. Podľa nedávnych výskumov sa lovci a zberači často dožívali až 70 rokov a konzumovali všetko v prirodzenej, surovej podobe. V tomto období netrpeli vysokým krvným tlakom, aterosklerózou ani kardiovaskulárnymi ochoreniami.
Prechod k usadlému životu a prvé pestovanie plodín nastali približne 5 000 rokov pred n. l., keď si ľudia začali cielene pestovať prvé plodiny. Tento spoľahlivý zdroj obživy uľahčil život a zbavil ľudí potreby neustáleho putovania. Práve v tomto období sa začínajú objavovať prvé zdravotné problémy spojené s "moderným" stravovaním. Vedci z univerzity v štáte Ohio zistili, že prechod k domácemu pestovaniu plodín spôsobil ochudobnenie jedálnička o široké spektrum divokých rastlín. Keďže rok čo rok konzumovali ľudia tie isté druhy obilnín, získavali menšie množstvá živín, čo viedlo k chorobám a zubným kazom, ktoré boli u zberačov nevídané. Podobné dôsledky malo aj zdomácnenie zvierat.
Osem neolitických plodín
Domestikácia a cielené pestovanie plodín v mladšej dobe kamennej spôsobilo skutočnú revolúciu. Ľudia už neboli odkázaní iba na potravu, ktorú našli alebo ulovili, ale naučili sa využívať pôdu vo svoj prospech. Z pohľadu archeológie rozlišujeme tzv. osem zakladateľských plodín, často označovaných aj ako neolitické plodiny, pochádzajúce predovšetkým z oblasti Úrodného polmesiaca (dnešnej Sýrie, Jordánska, Izraela a Palestíny). Medzi najstaršie domestikované plodiny patria:
- Pšenica jednozrnná (Triticum monococcum): Považuje sa za prvú domestikovanú plodinu vôbec, s pestovaním začala v juhovýchodnom Turecku približne 8 600 - 7 950 rokov pred n. l. Oproti divokej forme má väčšie semená.
- Pšenica dvojzrnná (Triticum dicoccum): Domestikovaná o niečo neskôr, jej divoká odroda pochádza z horskej oblasti Karaca Dag v juhovýchodnom Turecku.
- Jačmeň siaty (Hordeum vulgare): Datovaná do obdobia približne 8 500 rokov pred n. l. v oblasti dnešnej Sýrie, vyskytovali sa lúpané aj nahé odrody.
- Šošovica (Lens culinaris): Najstaršie nálezy pochádzajú zo Sýrie (8 200 - 6 700 rokov pred n. l.), neskôr sa objavili malooké a veľkozrnné odrody.
- Hrach (Pisum sativum): Prvá domestikácia sa odhaduje na 8. tisícročie pred n. l. v Turecku a Sýrii, s cieľom zväčšiť zrná a stenčiť struky.
- Cícer (Cicer arietinum): Prvýkrát domestikovaný približne pred 7 000 rokmi v Turecku a Sýrii, rýchlo sa rozšíril do Indie.
- Vika šošovicová (Vicia ervilia): Menej známa, domestikovaná predovšetkým ako krmivo pre zvieratá v Levantu približne pred 7 000 rokmi.
- Ľan siaty (Linum usitatissimum): Prvá rastlina domestikovaná kvôli oleju (západný breh rieky Jordán, 7. tisícročie pred n. l.), využíval sa aj na výrobu tkanín.
V období neolitu došlo aj k domestikácii ďalších plodín, ako sú obilniny či figy. Predpokladá sa, že mnohé domestikácie sa nepodarili a došlo k vymiznutiu odrôd v dôsledku klimatických zmien, odlesňovania či požiarov. V tomto období boli položené základy poľnohospodárstva, ktoré sú zaujímavé aj z dnešného pohľadu.
Rozvoj poľnohospodárstva v staroveku a stredoveku
Staroveké techniky a vynálezy
Už okolo roku 7000 pred Kr. bolo doložené siatie plodín a zber úrody v Egypte a o 1000 rokov neskôr bolo obrábanie pôdy rozšírené pozdĺž brehov rieky Níl. Približne v tom čase sa poľnohospodárstvo vyvíjalo aj na ďalekom východe, kde prevládala ryža.
Od roku 5000 pred Kr. sa vyvíjalo jadro agrotechnických postupov, intenzívne poľnohospodárske využívanie krajiny, cieľavedomé umelé zavlažovanie polí a využívanie špecializovanej pracovnej sily. V praveku (8 tis. až 6 - 4 tis. rokov pred Kr.) sa postupne objavuje využívanie dreveného radla na oranie polí a kamenný kosák na zber úrody obilnín. V súvislosti s intenzívnejším hospodárením a zvyšovaním úrod sa zdokonaľovali zásobníky na uskladnenie obilia a drvidlá obilných zŕn na výrobu prvej múky.
V staroveku (3000 pred Kr. - 500 po Kr.) vďaka používaniu bronzu a železa došlo k výraznému zdokonaľovaniu poľnohospodárskeho náradia. Objavili sa prvé motyky a kosáky. Vynájdením kolesa (3000 pred Kr.) a zdokonalením konského postroja sa zlepšila preprava. Urbanistická revolúcia viedla k vzniku sýpok, veľkých stajní a zásobníc poľnohospodárskej produkcie. Zdokonaľovalo sa spracovanie produktov (sušenie, pečenie, varenie, údenie, kvasenie) a objavila sa prvá výroba vína.
Technické poľnohospodárske stavby zaznamenali rozmach, príkladom sú zavlažovacie kanály v Mezopotámii, regulačné práce na riekach v Číne a rímske akvadukty. Ďalším významným pokrokom bolo vynájdenie vodného kolesa (600 r. pred Kr.), ktoré umožnilo zavedenie rotačných mlynov na obilie. V 500 r. pred Kr. boli prvýkrát použité nožnice na strihanie oviec.
Stredoveké poľnohospodárstvo
Stredovek (500 - 1500) bol obdobím všeobecnej stagnácie vedy. Avšak v 6. storočí bol v západnej Európe inovovaný železný pluh s krájadlom, radlicou a odhrňovačom, ktorý predstavoval základné spracovanie pôdy. Pribudli ďalšie náradia ako brány, kosa, cepy a vidly. Živočíšna výroba bola v západnej Európe na nízkej úrovni, ošípané sa voľne pásli v lesoch, zatiaľ čo Arabi už poznali plemená a praktikovali čistokrvnú plemenitbu.
V 9. storočí preniklo do Európy vodné koleso z Arábie, čím sa začala využívať vodná energia na pohon mlynov. Z Číny prenikol dokonalejší postroj s hydraulickým remeňom. V 10. storočí prenikol do Európy chmeľ, čo podnietilo výrobu piva. Začali sa využívať aj veterné mlyny. Vynájdenie striedania plodín výrazne zvýšilo poľnohospodársku výkonnosť.
Typický feudálny veľkostatok v 12. storočí vyžadoval 350 - 800 ha ornej pôdy. Orná pôda bola rozdelená na tri časti: jedna sa na jeseň osiala pšenicou alebo ražou, druhá na jar jačmeňom, ražou, fazuľou alebo hrachom a tretia ležala úhorom. Polia sa obrábali volmi a všetci sa zapájali do prác. Po zbere sa na polia vypúšťali hospodárske zvieratá.
Okolo roku 1300 sa začal rozvoj chovu oviec na produkciu vlny, čo pozitívne ovplyvnil rast textilného priemyslu. Okolo stredovekých miest sa rozvíjalo pestovanie zeleniny a produkcia mlieka a vajec. Nezávislosť feudálnych veľkostatkov ovplyvnili vojny a morové epidémie v 14. a 15. storočí, čo viedlo k opusteným poliam.
Globálna výmena plodín po roku 1492
Po roku 1492, s objavením Ameriky Krištofom Kolumbom, nastali veľké globálne zmeny v pestovaní plodín. Došlo k rozsiahlej výmene, ktorá mala závažný vplyv na štrukturálne zmeny v poľnohospodárstve. Na americký kontinent sa priviezli obilniny (pšenica, raž, jačmeň, ovos), ryža, cukrová trstina, káva, sója a hrach. Naopak, v Európe a neskôr v ostatných častiach sveta sa začali pestovať plodiny dovtedy neznáme.
Sortiment kultúrnych rastlín obohatili najmä:
- Kukurica (Zea mays): Kolumbus ju priviezol do Španielska v roku 1493. Americkí Indiáni ju pestovali 5000 rokov pred n. l. ako svoju hlavnú potravu. Na južnom Slovensku a Morave sa začala pestovať v 17. storočí, pravdepodobne ju priniesli Rómovia z Turecka.
- Zemiaky (Solanum tuberosum): Indiáni ich poznali viac než 5000 rokov. V Európe sa objavili v rokoch 1565-1570 v záhradách bohatých Španielov a stali sa dôležitou potravinou pre dedinské obyvateľstvo. Na severnom Slovensku (Orava, Liptov, Spiš) sa začali pestovať v druhej polovici 18. storočia, najmä v hladových rokoch 1772-1773.
- Slnečnica (Helianthus annuus): Pre Indiánov bola rituálnou rastlinou. Do Európy ju priviezli v 16. storočí Španieli ako ozdobnú rastlinu.
Z Ameriky pochádzajú aj mnohé ďalšie druhy zeleniny, ovocia, korenín a pochutín, ktoré sú dnes každodennou súčasťou našej potravy, napríklad tekvica obyčajná (pestovaná už pred 9 až 7 tisícmi rokmi), fazuľa záhradná, rajčiak jedlý, paprika ročná a topinambur hľuznatý. Medzi ovocie patrí ananás, papája a avokádo. Z korenín a pochutín sa rozšírila vanilka voňavá, kakaovník obyčajný a kešu oriešky. Technické plodiny ako bavlníky a agava sisalová, ako aj tabak virgínsky a tabak indiánsky, tiež pochádzajú z Nového sveta a obohatili svetové poľnohospodárstvo.
Priemyselná revolúcia a modernizácia poľnohospodárstva
V 16. storočí stúpala európska populácia, čo spôsobilo opätovné oživenie poľnohospodárstva. Nové ekonomické teórie a rozsiahla kolonizácia sveta viedli k pestovaniu nových plodín ako tabak, bavlna, cukrová trstina a čajovník pre obchodné účely.
V 17. storočí vedecká revolúcia podnietila experimentovanie aj v oblasti poľnohospodárstva. Zlepšovanie pestovateľských technológií, napríklad siatie do riadkov a vývoj mechanickej mláťačky (1636), viedli k zvyšovaniu priemerných úrod a znižovaniu zberových strát. Koncom 18. storočia experimenty s hybridizáciou rastlín znamenali veľký pokrok v šľachtiteľských začiatkoch. Priemyselná revolúcia ovplyvnila poľnohospodárstvo aj rozvojom chovu hospodárskych zvierat ako samostatného odvetvia so zámernou selekciou.
Vznik veľkovýrobného poľnohospodárstva a Dust Bowl
Moderné veľkovýrobné poľnohospodárstvo (ako ho poznáme v Amerike dnes) sa v podstate začalo v roku 1862, keď prezident Lincoln podpísal zákon o usadlostiach (Homestead Act). Ten umožňoval komukoľvek nárokovať si vlastníctvo 160 akrov pôdy v srdci krajiny, ak preukázal, že sa dokáže uživiť 3 až 5 rokov. Celkovo bolo viac ako 160 miliónov akrov verejnej pôdy (takmer 10 percent celkovej ornej pôdy USA) bezplatne rozdaných 1.6 miliónom usadlíkov.
S rapídnym rastom mechanizácie na konci 19. a na začiatku 20. storočia (rozvoj traktorov) sa úlohy farmárov splnili rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Tieto pokroky viedli k rozvoju moderných fariem v USA, Argentíne, Izraeli a Nemecku, ktoré produkovali veľké množstvá vysoko kvalitných poľnohospodárskych produktov. Rozvoj infraštruktúry (železnice, diaľnice, kontajnerové lode, chladiace zariadenia) umožnil prevoz tovaru na veľké vzdialenosti. Kým umelé hnojivá a pesticídy existovali už v 19. storočí, ich používanie rapídne narástlo na začiatku 20. storočia.
V priebehu rokov farmári v Severnej Amerike nadmerne obrábali pôdu a sezónu čo sezónu siali tie isté plodiny. Keď sa poľnohospodárstvo stalo komerčnejším a bolo potrebné zozbierať väčšie objemy, obrátili sa na vtedajšiu technológiu (mechanizované obrábanie pôdy a pesticídy), aby zvýšili produkciu. V 30. rokoch 20. storočia v USA, najmä v oblastiach Kansasu, Oklahomy, Texasu a Nebrasky, došlo k rozsiahlemu ekologickému a ekonomickému kolapsu známemu ako Dust Bowl.
Vtedajší farmári stále dookola obrábali a sadili tú istú plodinu. Vytvorením monokultúry (pestovanie iba jedného druhu plodiny v danom regióne) a bez akýchkoľvek krycích plodín na ochranu pôdy veterná erózia odfúkla vrchnú vrstvu pôdy. Nevedomky znižovali schopnosť pôdy byť odolná voči škodcom, burine, suchu a iným nepriaznivým vplyvom. Okrem nadmerného obrábania pôdy a opakovaného siatia tých istých plodín zažila Amerika v rokoch 1934, 1936, 1939 a 1940 rozsiahle suchá.
Dust Bowl nebola zodpovedná výlučne príroda; veľkú úlohu zohrala aj politika a kultúra. Počas prvej svetovej vojny sa USA snažili zvýšiť produkciu pšenice, čo viedlo k využívaniu rozsiahlych prérií. Hospodársky kolaps v roku 1929 prinútil farmárov opustiť pôdu, čo ju zanechalo neosiate a náchylné na pôdnu katastrofu. Búrky trvali takmer desaťročie, milióny ľudí sa presťahovali z amerického vnútrozemia kvôli rozsiahlemu hladu a chudobe.
V dôsledku tejto katastrofy Franklin D. Roosevelt vytvoril Službu pre ochranu pôdy (SCS) s cieľom revitalizovať poľnohospodársku pôdu v krajine. Realita však je, že Dust Bowl by nikdy nenastala, keby sa v americkom poľnohospodárstve používali regeneratívne poľnohospodárske postupy.
Dopady intenzívneho poľnohospodárstva a hľadanie alternatív
Chemizácia a genetické modifikácie
Dezertifikácia v 30. rokoch viedla k chemickým a genetickým technológiám v 40. rokoch 20. storočia a neskôr. Väčšina chemických a genetických riešení sa zameriavala na spätné vnášanie živín do pôdy. Pridávanie stratených živín do rastlín vytváralo vedľajšie produkty, čo viedlo k novým problémom, napríklad burine, ktorá mala teraz nové prostredie, v ktorom sa mohla dariť. Farmári sa obrátili na herbicídy, ktoré burinu ničili, ale viedli k vývoju variantov burín odolných voči herbicídom. Podobne aj pesticídy proti škodcom viedli k vzniku odolného hmyzu.
Veda preukázala aj vplyv týchto chemikálií na ľudí. Genetika ako fascinujúca veda bola použitá na vývoj plodín s prirodzenou imunitou voči určitým pesticídom a herbicídom. Genetická modifikácia je vloženie génu z jedného druhu rastliny alebo živočícha do iného. Plodiny ako kukurica a sója boli vysoko geneticky modifikované, aby boli odolné voči pesticídom a herbicídom. Tento proces, nazývaný horizontálny prenos génov, môže viesť k neočakávaným účinkom a znižovaniu rozmanitosti pestovaných druhov.
Tento cyklus "ľudských riešení" - viac technológií, viac pesticídov, viac herbicídov a ďalšie genetické modifikácie - neustále narúša prirodzenú rovnováhu zdravia pôdy. Okrem chemizácie a genetických modifikácií zavlažovanie zmiernilo náročné obdobia s nízkymi zrážkami, avšak nadmerná spotreba vody vedie k odčerpávaniu vodonosných vrstiev rýchlejšie, ako sa dopĺňajú.
Význam pôdy a globálne výzvy
Ľudia na našej planéte ničia pôdu, ktorá ukrýva 25 % všetkej biodiverzity. Pôda nám poskytuje kyslík, produkuje potraviny, ukladá vodu a absorbuje oxid uhličitý, čím pomáha udržiavať teplotu Zeme. Jedným z dôvodov, prečo sú poľnohospodárske metódy problematické, je, že vyžadujú veľa pôdy; odhaduje sa, že jedna tretina suchej zemskej plochy sa využíva na pestovanie plodín.
Predstavme si pôdu ako kožu Zeme. V poslednom storočí sme boli svedkami erózie a narúšania ornice, ktorá prevyšuje ničenie našich poľnohospodárskych pôd v celej ľudskej histórii. Americká poľnohospodárska pôda prešla procesom dezertifikácie, pri ktorom pôda degradovala kvôli zníženiu biologickej produktivity. Odhaduje sa, že viac ako 100 miliónov akrov kedysi úrodnej pôdy sa premenilo na prach. V súčasnosti sa prakticky všetka poľnohospodárska pôda na svete nachádza v degradovanom stave, čo znižuje dostupnosť živín v pôde.
Biodiverzita v ornici je začiatkom poľnohospodárskych polí, ktoré poskytujú stabilitu potrebnú na produkciu potravín pre ľudí. Pesticídy majú priamy vplyv na zdravie zvierat a ľudí, môžu ovplyvňovať nervový systém, dráždiť pokožku alebo oči, byť karcinogénne alebo ovplyvňovať hormonálny systém.
Návrat k udržateľným metódam
Zaznamenali sme nárast povedomia o škodlivých účinkoch priemyselného poľnohospodárstva na naše životné prostredie. S rýchlym rastom svetovej populácie (odhadovaných 9.7 miliardy do roku 2050) a zvyšujúcim sa dopytom po potravinách rastie aj potreba zdravých a udržateľných poľnohospodárskych postupov. Ministerstvo poľnohospodárstva USA zistilo, že poľnohospodári musia investovať do postupov ochrany a obnovy pôdy, aby uspokojili rastúci dopyt po potravinách.
V posledných rokoch narastá potreba ochrany životného prostredia a zdravia, čo vedie k návratu k tradičným spôsobom hospodárenia. Tieto metódy vylučujú chemizáciu, zbytočné podávanie liečiv a rastových stimulátorov. Uprednostňujú sa osvedčené postupy striedania plodín ako prirodzená ochrana proti škodcom a chorobám, pričom úrodnosť pôdy sa obnovuje organickými hnojivami.
Regeneratívne poľnohospodárstvo je holistický regeneratívny systém, ktorý zahŕňa princípy ekológie. Zameriava sa na dlhodobé zdravie pôdy a životného prostredia, ponúkajúc alternatívu k škodlivému spôsobu hospodárenia so zameraním na udržateľnosť, biodiverzitu a zdravú pôdu. Je založené na poľnohospodárskych a pastevných postupoch, ktoré zvrátia klimatické zmeny obnovou organickej hmoty v pôde a obnovou degradovanej biodiverzity pôdy.
Regeneratívne poľnohospodárstvo, tiež známe ako regeneratívne farmárčenie, je udržateľná poľnohospodárska prax, ktorá podporuje prirodzený životný cyklus pôdy. Nie je to nič nové; domorodí obyvatelia Ameriky boli majstrami regeneračných poľnohospodárskych procesov. Napríklad, Irokézovia praktizovali systém "Tri sestry" (kukurica, fazuľa, tekvica), kde si plodiny vzájomne pomáhali. Domorodé obyvateľstvo, ktoré tvorí menej ako 5 % svetovej populácie, chráni 80 % biodiverzity Zeme.
Rovnako aj permakultúra sa venuje poľnohospodárstvu s citom a prístupom, ktorý bol typický pre minulé generácie. Je založená na kombinácii overených vedomostí našich predkov a novodobých vymoženostiach, ktoré okolité prostredie nepoškodzujú.
História pestovania ryže a jej význam
Globálny význam ryže
Ryža je jednou z najstarších pestovaných plodín na svete a tvorí základ stravy pre viac ako 50 % svetovej populácie. Hovorí sa, že vyriešila nejednu potravinovú krízu. Ryžu konzumuje pravidelne viac ako 3 miliardy ľudí a je neodmysliteľnou súčasťou mnohých jedál. Pestovanie ryže má veľmi dlhú tradíciu najmä na ázijskom kontinente.
Nová štúdia, publikovaná v časopise Nature Genetics, prináša nové poznatky o evolúcii ryže a ukazuje, ako sa DNA tejto cennej plodiny menila naprieč druhmi. Ryža je jednou z prvých domestikovaných plodín, stalo sa tak približne pred 10 000 rokmi. Rod Oryza má neuveriteľne bohatú zbierku genómov. Rastliny môžu byť polyploidné, čo znamená, že môžu zdediť viacero sád chromozómov od svojich rodičov, na rozdiel od ľudí, ktorí sú diploidní. Výskum odhalil, že jednotlivé druhy ryže sa dali odlíšiť na základe podskupín ich genómov, spôsobených transpozonmi ("skákajúcimi génmi").
Pestovanie ryže na Slovensku
Hoci pestovanie ryže na území Slovenska nie je bežné, v minulosti boli zaznamenané pokusy, predovšetkým v okolí rieky Ipeľ a v južných oblastiach, najmä na Žitnom ostrove. Historické pramene uvádzajú, že ryža sa na území Slovenska pestovala už v 16. storočí. V 17. storočí s ňou dorazili aj Turci, ktorí priniesli nové poľnohospodárske techniky, vrátane zavlažovania. V niektorých oblastiach južného Slovenska sa ryža pestovala v malom množstve, no nikdy nebola významnou súčasťou miestneho hospodárstva.
V 50. rokoch 20. storočia sa socialistické plánovanie zameralo na potravinovú sebestačnosť, a tak vznikli pokusné ryžové polia na juhu Slovenska, najmä pri Komárne a Štúrove. Rieky Dunaj a Ipeľ poskytovali dostatok vody. V tomto období družstvá rozšírili pestovanie na asi 6 000 ha s priemernými výnosmi 40-45 q/ha. Problémom však boli klimatické podmienky (chladnejšie jarné mesiace, krátke leto) a náročnosť pestovania v mechanizovanom poľnohospodárstve, čo viedlo k postupnému zániku pestovania ryže do začiatku 60. rokov.
V súčasnosti existujú novodobé snahy o oživenie pestovania ryže na Slovensku. Napríklad, Číňan Li Ting, ktorý žije na Slovensku, experimentoval s pestovaním šiestich odrôd ryže pri Humennom. Verí v potenciál Slovenska stať sa druhým pestovateľom ryže v EÚ po Taliansku. Podobné príklady sú z Brandenburska a Štajerska, kde farmári úspešne pestujú ryžu, prispôsobujúc metódy lokálnym podmienkam (napr. suchý spôsob pestovania).
Podmienky a výzvy pestovania ryže
Pestovanie ryže je náročný proces, ktorý si vyžaduje teplé podnebie, dostatok vody a úrodnú pôdu. Pestuje sa troma hlavnými spôsobmi: v zaplavených ryžových poliach (Ázia, Taliansko, Španielsko), na suchých poliach (oblasti s nižším množstvom vody) a v terasovitých poliach na svahoch hôr (Vietnam, Filipíny, Peru).
Najlepšie sa ryže darí na ryžových poliach, ktoré vznikajú najmä popri riekach a vytvárajú sa umelými zavodňovacími kanálmi. Hoci takýto spôsob vyžaduje viac námahy, výnosnosť je vyššia. Napríklad, údolie rieky Mekong je jednou z najúrodnejších oblastí, kde je možné zbierať úrodu až trikrát do roka. Špecialitou juhovýchodnej Ázie je pestovanie ryže s akvakultúrou, kde sa okrem ryže chovajú aj ryby, kraby a krevety.
Na dopestovanie 1 kilogramu ryže je potrebných až 5 000 litrov vody. Medzi hlavné výzvy patria nedostatok vody a klimatické zmeny. Drobní pestovatelia naliehavo potrebujú lepšie vybavenie, skladovacie zariadenia a moderné poľnohospodárske metódy na zvýšenie produktivity.
Vývoj pestovania zeleniny v Európe a vo svete
Vek a história jednotlivých kultúrnych druhov zeleniny sú veľmi rozdielne. O niektorých druhoch vieme, že sprevádzali ľudstvo počas niekoľkých tisícročí, zatiaľ čo iné sú prekvapujúco mladé. Sú aj také, pri ktorých sme priamymi svedkami formovania. Niektoré zeleniny sú nesporným produktom európskeho pôdno-klimatického prostredia a usilovného zušľachťovania tunajším obyvateľstvom.
Európske pôvodné druhy
Európa poskytla ostatným kontinentom napríklad hlávkovú kapustu, známu asi od 2. tisícročia pred n. l. Podobný pôvod má aj mrkva pestovaná v starom Grécku, Ríme a na slovanskom a germánskom území. Európsky pôvod asi z 1. tisícročia pred n. l. majú aj čakanka a jej príbuzná čakanka štrbáková, petržlen, paštrnák, cvikla, mangold, loboda a pór. Neskôr sa tu objavila šalotka (13. storočie) a pažítka (16. storočie).
Asi na začiatku nášho letopočtu sa začali pestovať rozličné hlúboviny, ktoré vznikli z variabilnej kapusty obyčajnej. Okrem spomenutej hlávkovej kapusty to bol listový kel (6. storočie pred n. l.), kaleráb (2. storočie pred n. l.), kel kučeravý (1. storočie n. l.) a hlávkový kel. Zeleninové druhy ako rímsky šalát je najstarším šalátom a patril medzi najdôležitejšie zeleninové druhy už v starovekom Egypte. Listový šalát poznala Európa v 6. storočí, hlávkový šalát v 16. storočí a ľadový šalát až koncom 19. storočia. Mladé je aj pestovanie čierneho koreňa, špenátu, dnešných foriem karfiolu (16. storočie) a stopkového zeleru (17. a 18. storočie). Reďkovku poznáme od 16. storočia. Cukrový hrášok sa objavuje v roku 1610 v Holandsku, uhorky nakladačky vznikli dokonca až v 20. storočí. Aj brokolica sa rozšírila až v 20. storočí.
Regionálne špecifiká a historické vinohrady
Poľnohospodárske regióny Slovenska poskytovali v minulosti rôzne klimatické, pôdne a hydrologické podmienky, ktoré zabezpečovali prirodzenú rovnováhu v krajine. To malo vplyv na diverzitu pestovania plodín. Mnohé plodiny sa však pestovali celoplošne, napr. zemiaky. Spôsoby pestovania a uskladňovania plodín sa v jednotlivých regiónoch líšili najmä v dôsledku rozdielneho spôsobu budovania obydlí, klimatických pomerov a tradícií.
Príklady skladovania potravín v stredoveku boli prezentované aj počas medzinárodnej Konferencie archeológie stredoveku. Archeologický výskum lokality Nitra-Zobor priniesol poznatky o stravovacích predpisoch mníšskej komunity Kamaldulského kláštora sv. Jozefa, kde dominovali ryby a vodné živočíchy. Výskum historického jadra Bratislavy odhalil objekty súvisiace s dlhodobým skladovaním potravín.
Eva Pauditšová sa zaoberala problematikou historických mestských vinohradov v Bratislave. Vinohradnícka a vinárska kultúra má v bratislavskom regióne viac ako tisícročnú tradíciu, siahajúcu do starorímskych čias a predpokladá sa, že vinič sa pestoval už počas osídlenia regiónu Keltmi. Plochy vinohradov sa zväčšovali s rozrastaním mesta a poľnohospodárska pôda v okolí Bratislavy bola dlho využívaná takmer výlučne na pestovanie viniča.