DAV bol významný slovenský časopis pre literatúru, vedu, politiku a umenie, založený v roku 1924 v Prahe. Jeho vznik iniciovali ľavicovo orientovaní študenti práva Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Ján Poničan a študenti filozofie Eduard Urx a Andrej Sirácky. K skupine Davistov sa neskôr pridal aj Gustáv Husák, blízky im bol aj Ivan Horváth. Názov časopisu DAV vznikol z prvých písmen krstných mien Clementisa, Siráckeho a Okáliho. Samotné slovo "dav" označuje veľký zhluk ľudí, ktorý môže vzniknúť náhodne alebo zámerne a vyznačuje sa špecifickou atmosférou, kolektívnym správaním a zvýšenou emocionalitou, ktorá potláča individuálne postoje a zodpovednosť. Davisti boli silou masy fascinovaní.
Medzi Davistami sa viacerí stali advokátmi: Clementis, Okáli, Poničan a Husák. Advokátom bol aj Ivan Horváth. Všetci okrem mladšieho Husáka boli rovesníci. Hoci nekriticky obdivovali komunistické myšlienky, niektorí ich ako intelektuálov považovali len za "salónnych komunistov".
Ján Rob Poničan: Rozporuplná osobnosť
Ján Rob Poničan, básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ, bol spomedzi Davistov najrozporuplnejšou osobnosťou. V 30. rokoch minulého storočia ho banskobystrické dievčatá nazývali "božským Robom". Advokátska komora ho v disciplinárnom rozhodnutí označila za "apoštola komunizmu", zatiaľ čo Ivan Horváth mu v diele Život s Laurou predpovedal: "Tento svet ťa oklame, lebo nežiješ v ňom, ale len vo svojich predstavách o ňom".
Poničan pôsobil v advokácii viac ako dvadsať rokov a po vojne bol aj tajomníkom bratislavskej advokátskej komory. Právnické témy prenikali aj do jeho literárnych diel, v ktorých vystupujú advokáti, sudcovia a opisujú sa súdne pojednávania či priebeh exekúcií.
Detstvo a štúdium
Ján Poničan sa narodil 15. júna 1902 v Očovej. Jeho otec Ondrej Poničan (1874 - 1908) bol roľník a matka Mária, rodená Holíková (1880 - 1913), pochádzala z bohatej rodiny. Manželstvo rodičov bolo dohodnuté z majetkových dôvodov. V roku 1908, keď mal Ján šesť rokov, jeho otec zomrel. Matka sa znova vydala a z druhého manželstva mala dvoch synov. Ján Poničan tak mal sestru a dvoch nevlastných bratov.
Do školy chodil najprv v Očovej. V roku 1912 nastúpil na maďarské gymnázium v Banskej Bystrici. O rok neskôr mu zomrela matka, mal vtedy jedenásť rokov. Ako sirotu ho v roku 1917 adoptoval strýko Pavol Poničan (1875 - 1929) a jeho manželka Malvína, rodená Lešková (1880 - 1959). Pavol Poničan, pôvodom tiež z Očovej, bol právnik a pracoval na notárskom úrade. V roku 1904 ho predstavení prinútili pomaďarčiť si priezvisko, keďže ako mladý župný úradník spieval slovenské piesne. Po adopcii sa jeho adoptívny syn volal Pór János.
V roku 1918 Poničan odišiel z banskobystrického gymnázia pre rozpory s maďarskými študentmi a pokračoval v štúdiu na maďarskom gymnáziu v Lučenci, kde v roku 1920 maturoval. Zvažoval ďalšie štúdium a pod vplyvom adoptívneho otca, ktorý ho odhováral od práva, sa rozhodol pre strojné a elektrotechnické inžinierstvo. Keďže tento odbor na Slovensku nebolo možné študovať, zapísal sa na České vysoké učení technické (ČVUT) v Prahe.
Na štúdiách v Prahe
Na ČVUT v Prahe nastúpil na jeseň 1920 a býval na Masarykovej koleji na Hradčanskom námestí. Na jeseň 1921 prišli do Prahy na Právnickú fakultu Karlovej univerzity Daniel Okáli a Vladimír Clementis, o rok neskôr aj Ivan Horváth. Ich rozhodnutie študovať v Prahe bolo ovplyvnené aj tým, že na novozaloženej Univerzite Komenského v Bratislave sa štúdium práva iba pomaly rozbiehalo (Právnická fakulta sa otvorila v akademickom roku 1921/22).
Slovenskí študenti v Prahe sa združovali v nepolitickom spolku Detvan, do ktorého vstúpili aj Clementis, Okáli, Horváth a Poničan. Poničan, aj pod ich vplyvom, postupne dospel k názoru, že sa nehodí za inžiniera, lákala ho politika a literatúra. Navyše, zo štvrtého semestra techniky mu ostali nezložené najťažšie skúšky, a preto sa rozhodol prestúpiť na právo.
Študentom práva
Na Právnickú fakultu Karlovej univerzity sa Poničan zapísal na jeseň 1922, pričom mu bol započítaný jeden semester štúdia z techniky. V tom čase mladí literáti publikovali poéziu a prózu najmä v časopisoch Mladé Slovensko a Svojeť. Prvé básne tu uverejnil Poničan aj Okáli. V roku 1922 uverejnil Poničan v časopise Var text Slováci a internacionalizmus, podpísaný pseudonymom Rob. Tento článok podnietil názorovú diferenciáciu medzi vysokoškolákmi v Prahe. V článku písal: "Slovenskí vysokoškoláci sú dorastom nedávno oslobodeného národa. Na mysli im ešte vždy tanie pamiatka poroby, otroctva. (…) Budúcnosť? Veriť sa v ňu musí!"
S Clementisom, Okálim a Siráckym cez prázdniny roku 1922 založili Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska. Keď sa Poničan stal redaktorom časopisu Mladé Slovensko, časopis sa stal tribúnou tohto združenia. Jeho členovia sa zakrátko rozišli so spolkom Detvan. V marci 1923 na pôde Detvana zorganizovali literárny večierok, na ktorom Poničan prednášal o proletárskej kultúre a recitovali sa básne. Večierok vyvolal búrku nevôle zo strany Juraja Palkoviča, osobného tajomníka dr. Hodžu, ktorý im vynadal do "nemravníkov, zbabelcov, do zapredancov Komunistickej Internacionály". V roku 1923 vydal Poničan vlastným nákladom svoju prvú básnickú zbierku Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím. Obálku a výzdobu realizoval Ľudovít Fulla, ktorý od roku 1922 tiež študoval v Prahe na Umeleckopriemyselnej škole. Zbierka je oslavou revolúcie.
V básni "Chlapci: ja ľúbim…" sa Poničan vyznáva, že "ľúbi šialene, ľúbi ako boh" a "ta žena, ktorú miluje, je bohyňou: revolúcia." O tejto básni napísal Okáli, že "Poničan vedel vyhmatať ústredný spoločenský problém epochy: otázku revolúcie." V inej básni s názvom "Dav, milujem ťa!" sú verše opisujúce silu davu.
Vlastný časopis DAV
Clementis, Urx, Sirácky, Okáli a Poničan založili v roku 1924 časopis DAV. Jeho prispievatelia a stúpenci sa nazývali davistami. Prvé číslo vyšlo v decembri 1924 a obsahovalo programové vyhlásenie skupiny: "Chceme poukazovať na nespravodlivosť dnešného spoločenského poriadku, chceme kritickým rozborom všetkých jeho javov prispieť k jeho konečnému vyvráteniu". Okáli vysvetľuje: "Ak prevrat vyriešil otázku národnej existencie, nevyriešil otázku sociálnu". Po ukončení právnických štúdií Clementisom a Okálim, vychádzal časopis od roku 1926 v Bratislave. Prvé dva ročníky DAVu graficky upravovali Ľudovít Fulla s Mikulášom Galandom.
Poničan však ešte stále študoval v Prahe. V roku 1924 vstúpil do KSČ, ale zároveň zložil prvú štátnicu historicko-právnu. Počas prípravy na ňu strávil tri mesiace štúdiom. Za odmenu ho adoptívni rodičia poslali do Paríža. Druhú štátnicu právovedeckú zložil 14. júna 1926 a tretiu štátoprávnu 6. novembra 1926. Doktorský diplom získal 4. marca 1927. O druhej štátnici spomína: "Veru až do pozdného večera bolo treba prevracať stránky učebníc, memorovať si presné definície či už občianskeho hmotného, či formálneho práva. A ešte horšie bolo s právom trestným a obchodným. Osviežil krátky nočný spánok a ráno znovu do roboty. Zväčša som študoval na byte, ale potom som usúdil, že lepšie sa študuje uprostred ruchu kaviarne Rádia - osvieži kapucín i pohľad na dievčatá. Hneď po druhej štátnici vrhol som sa na tretiu. Obidve som zložil na veľmi dobrú a začiatkom roku 1927 som bol promovaný za doktora práv."
O niekoľko rokov neskôr (1935) napíše novelu Sám, v ktorej opisuje štúdium práva: "Najmenej mi vyhovovali prednášky. Prednášková sieň bola plná. V prvých radoch sedelo niekoľko kolegýň, ktoré si usilovne značili každé slovo profesora. Vety prednášateľa boli presné a jasné, ani vyleštené nože a systém logický, ohromujúci plánovitosťou a premyslenosťou stavby. Ozaj, dobre som si vyvolil to právnické štúdium? Otec poukázal na to, že právo dotýka sa všetkých odborov ľudského života. Budem teda advokátom. A potom ukážem svetu, že právo má svoje miesto pod slnkom!"
Po promócii a Umelecká beseda
Po promócii opustil Prahu: "Chcel som sa dať na advokáciu. Bolo to „voľné“ zamestnanie. Dúfal som, že mi pri ňom nebude prekážať moje politické presvedčenie". V tom čase už v Bratislave pôsobili všetci právnici Davisti: Vladimír Clementis, Daniel Okáli a Ivan Horváth.
Davisti v Bratislave ešte v roku 1926 získali rozhodujúce pozície v Umeleckej besede slovenskej, spolku predstaviteľov literárneho, výtvarného a hudobného života. Ivan Horváth v diele Život s Laurou opísal, ako sa Clementis, Okáli a Poničan presadili v jej literárnom odbore. Novela opisuje život umeleckej bohémy tých čias, ktorá sa stretávala v bratislavskej kaviarni. Poničan v diele získal prezývku Veľký Strelec, pretože "strieľal bez mierenia a často" a "hovoril aj nepríjemné pravdy". Jedna z postáv mu hovorí: "Tvoje básne budú dobré, keď budú posvätené skutočnou bolesťou a nie iba literárnou". K ovládnutiu Umeleckej besedy slovenskej vyzýval týchto umelcov manžel Laury, dr. Jaroslav Dvořák, ktorý tiež študoval právo v Prahe a bol advokátom v Bratislave. Davisti ho volali Zuzek Zgurišek.
Poničan zdôrazňuje, že Umelecká beseda slovenská bola "baštou československej kultúry. Ale sídlila v krásnej budove s možnosťou usporiadať prednášky, večery poézie …". Išlo o funkcionalistickú budovu na Dostojevského rade v Bratislave, postavenú v rokoch 1925 - 26 podľa projektu architektov Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna.
Koncipient
Podmienkou pre zápis do zoznamu kandidátov advokátov nebol doktorský diplom, ale iba zloženie tretej štátnice. Poničan si ako koncipient zapísal prax hneď po zložení tretej štátnice, aby mu uplynula štvorročná prax. Spočiatku pôsobil ako volonér u dr. Sama Slabeyciusa, ale keďže miesto nebolo platené a hľadal si iné, chcel ostať v Bratislave. "Nechcel som sa odlúčiť od kultúrneho centra a od Davistov." Nakoniec odišiel do Zvolena za koncipienta k dr. Gejzovi Gróovi.
Svoj život vo Zvolene opisuje takto: "Vo Zvolene žil som ináč životom voľného mládenca medzi mládencami. Boli sme tam traja - piati: dvaja mladí sudcovia (jeden Čech, druhý Ukrajinec), súdny auskultant, advokátsky koncipient a istý úradník. Ale Davisti boli v Bratislave. Zatúžil som za tým mestom, kde boli starí kamaráti. Vyhnalo ma však niečo iné. To moje koncipientske remeslo." Opisuje prípady, kde musel predávať majetky alebo vyvádzať kone pri exekúciách. "Zvolil som si advokátske remeslo, ale nechcel som ho vykonávať na dedine a v rodnom kraji. Vo veľkom meste nie je advokátska prax taká strašná ako na dedinách. Nie, nemohol som ostať vo Zvolene. Dal som výpoveď."
V Bratislave sa zamestnal u advokáta dr. Žigmunda Földeša. K tomuto miestu mu pomohol strýko za protislužbu. Poničan svoju koncipientskú prax opísal takto: "A tak som potom vyše dvoch rokov ako koncipient u dr. Földesa zastupoval záujmy mestských električiek Bratislavy, ale aj riadičov električiek, na ochranu ktorých som potom nespočetnekrát prízvukoval pred slávnym senátom, že chodec predtým než vkročí na cestu, má povinnosť zistiť, či odprava alebo od ľava nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Pri exekúciách som aspoň nemusel predávať biedne majetky detvianskych lazníkov. To moje zamestnanie mi ale vyciciavalo energiu, práca advokátskeho koncipienta nebola ľahká."
Vo februári 1929 zomrel jeho adoptívny otec: "zomrel 53 ročný. Plný života. Po prechádzke zo Štrbského plesa na Štrbu si vypil na stanici deci studeného vína, zapálenie pľúc, urputný zápas trvajúci plných deväť dní, skonal v mojom náručí. Prvý a posledný raz v živote som hlasno zaplakal."
Obžalovaný a odsúdený za politické prejavy
Davisti sa spoločne zúčastňovali zhromaždení robotníkov a burcovali ich ľavicovými myšlienkami. Blížili...