Výkrik (nór. Skrik) je názov expresionistického obrazu, ktorého verzie vznikali od roku 1893 do roku 1910 a ktorý je najznámejším dielom nórskeho maliara Edvarda Muncha. Obraz je nadčasovým dielom symbolizujúcim úzkosť a melanchóliu, ktorá sa dotýka aj súčasných ľudí. Ako uvádzajú autori štúdie, najmä v neistých časoch môže každý na kričiacej postave rozpoznať malú časť seba.
Vznik diela a Munchov osobný kontext
Keď Munch namaľoval svoje najznámejšie dielo, mal 30 rokov. Bol v náročnom životnom období - bez peňazí, fajčil, pil a práve sa zotavoval z nevydareného romániku. V čase, keď dielo maľoval, sa sám obával, že trpí mentálnou chorobou, ktorá sa v jeho rodine objavila. Možno aj preto je emócia z obrazu natoľko silná, že mnohí na dielo odkazujú pri opisoch pocitov z prvej alebo druhej svetovej vojny. Okrem silne expresívneho dojmu je na diele zaujímavé aj to, že vzniklo na základe autorovho osobného zážitku.
Munch tento zážitok opísal slovami: „Šiel som po ceste s dvoma priateľmi - slnko zapadalo za horu nad mestom a fjordom - pocítil som nápor smútku - nebo sa náhle zmenilo v krvavú červeň.“ Obraz, pôvodne v nemčine nazvaný Der Schrei der Natur (Výkrik prírody), zachytáva kopec Ekeberg, ktorý leží južne od Osla, a most, ktorý bol v minulosti „vyhľadávaným“ miestom pre samovrahov, podobne ako The Golden Gate v San Franciscu. Podľa niektorých zdrojov bol na konci mosta ústav, kde sa liečila aj Munchova sestra trpiaca schizofréniou. Po roku sa z Nice vrátil cez Paríž, kde sa ešte viac prehlboval pocit osamotenia, ako vidno na obraze Večer na Ulici Karla Johana, a následne sa vrátil späť do Nórska. Rovnakého roku ako Búrku vytvoril aj Výkrik.
Kompozičné inšpirácie a špekulácie
V roku 1978 kunsthistorik Robert Rosenblum prišiel s myšlienkou, že podoba dominantnej figúry mohla byť inšpirovaná peruánskou múmiou vystavovanou v parížskom Trocadero. Túto múmiu tiež Munch použil niekoľkokrát, napríklad na obraze Odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme? Špekuluje sa, že Munch mohol vidieť jav z erupcie sopky Krakatoa, ktorý bol však viditeľný niekoľko rokov predtým, ako vznikla prvá maľba.
Opis a symbolika obrazu
Obraz zachytáva výkrikom znetvorenú postavu s lysou lebkou na pozadí štylizovanej krajiny a krvavého neba. Na obraze ako prvá upúta postava, ktorá svojím umiestnením vyvoláva dojem, že je obraz komponovaný stredovo, to však nie je pravda, aj keď si s myšlienkou takej kompozície autor zahrával, ako napovedá druhá strana obrazu s prvým pokusom. Posunutím trochu dole sa lebka postavy dostala na priesečník dvoch podstatných kompozičných prvkov: na pohybovej krivke, ktorá prechádza celou prírodou z krvavého neba cez vlny až k figúre, a na ostrej diagonále zábradlia. Na ceste za postavou sa nachádzajú dve ďalšie postavy.
Dosť možno najproblémovejšou časťou obrazu je krvavé nebo, pretože u neho musel Munch riešiť, či majú byť mraky „ako krv“ alebo „krv“. Na oblohe sa tiež nachádza akési oko uragánu, ktoré je ešte evidentnejšie na litografickej verzii obrazu. Munch ho chápal ako symbol „otvorenej rany“, ktorú v sebe niesol už od čias hlbokej depresie v Nice. Svojou témou možno oko chápať aj ako mutáciu tradičného symbolu okna, ktoré tvorilo tak dôležitú úlohu vo Večer na Ulici Karla Johana a v Búrke. Munch považoval obraz za svoje výrazové maximum, pretože maliar v tej dobe vyjadroval napätie oveľa lyrickejšie, podobne ako v jeho ďalšom obraze Hviezdna noc.
Verzie diela
Existujú štyri verzie diela Výkrik, ktoré Munch namaľoval v období od roku 1893 do roku 1910. Okrem nich vzniklo aj okolo 50 litografií, ktoré boli vytlačené v roku 1895. Každá zo štyroch verzií je však originálom, ktorý sa líši najmä farebne a použitou technikou.
- Dve verzie sú olejomaľby.
- Ďalšie dve verzie sú pastely.
Existujúce verzie má v majetku nórska Národná galéria (jednu z najvýznamnejších verzií), Munch-museet v Osle a jedna verzia je v súkromnom vlastníctve. Tiež existuje litografická verzia, ktorá sa od malieb líši mierne odlišným "okom uragánu" na oblohe.
Krádeže a osud diela
Výkrik sa stal niekoľkokrát terčom profesionálnych zlodejov umenia. V posledných rokoch sa verejne vystavené verzie stali opakovane obeťou krádeže.
Krádež v roku 1994
Pred Olympijskými hrami v roku 1994 sa nórske Národné múzeum rozhodlo presunúť jednu z verzií Výkriku (verzia 2) zo svojho miesta na prízemie galérie. Netušili však, že tento krok bude mať ďalekosiahlejšie následky, keďže prízemie galérií je z pohľadu bezpečnosti asi najhoršou voľbou. Národné múzeum však považovalo svoje opatrenia - alarm a bezpečnostné kamery - za dostačujúce.
Presne v deň slávnostnej ceremónie Olympijských hier, 12. februára 1994 o 6:30 ráno, vypadol v múzeu alarm. Na to hneď upozornil políciu strážca, ktorý bol na mieste. Aj keď polícia prišla na miesto rýchlo, bolo neskoro. Záznam bezpečnostnej kamery ukázal dvoch mužov, ktorí sa vyšplhali rebríkom, rozbili okno a utiekli s Výkrikom. Celá akcia trvala približne 50 sekúnd. Ukradnuté Munchovo dielo sa však stalo jedným z najznámejších diel, ktoré bolo tým pádom na trhu nepredajné. Legitímna verzia by sa predala za desiatky miliónov, ukradnutá takmer nemala hodnotu. Obraz bol nakoniec ešte toho istého roku nájdený a vrátený do Národnej galérie.
Krádež v roku 2004
O desať rokov neskôr, v roku 2004, si maskovaní ozbrojení lupiči odniesli za bieleho dňa jednu z verzií Výkriku visiacu v Munchovom múzeu. Spomínaný ukradnutý obraz utrpel tiež poškodenia po tejto krádeži, no našťastie bol po dvoch rokoch nájdený políciou a v roku 2008 mohol byť opäť vystavený.
Aukcie a rekordná hodnota
Verzia obrazu zo súkromnej zbierky, dovtedy vlastnená Petterom Olsenom, bola 2. mája 2012 predaná za 119 922 500 dolárov na aukcii v newyorskom Sotheby’s. V utorok 2. mája sa tak v aukčnej sieni Sotheby's dražilo jedno z najznámejších diel moderného umenia. Pred dražbou odborníci odhadovali, že jeho cena by mohla presiahnuť 80 miliónov dolárov. Stávková kancelária Ladbrokes bola dokonca presvedčená, že sa pastel predá za viac ako 106 miliónov dolárov, čo by prekonalo vtedajší rekord za obraz predaný v aukcii, ktorý od mája 2010 držal Pablo Picasso s aktom Nahá v sochařském ateliéru.
Dražený pastel, na ktorom prevažuje modrá farba, je jednou zo štyroch verzií Výkriku a jedinou, ktorá bola v tom čase v súkromných rukách. Podľa predpokladov mal Výkrik skončiť v Rusku či v Ázii, medzi potenciálnymi kupcami sa spomínali ruský miliardár Roman Abramovič či veľká zberateľka umenia, katarská princezná Šajcha Majása. Špekulovalo sa aj o západných záujemcoch, ako bol americký kozmetický magnát Ronald Lauder.
Existujúci vlastník obrazu, nórsky finančník Petter Olsen, si prial, aby obraz kúpilo Múzeum moderného umenia v New Yorku (MoMA). „Žil som s týmto dielom celý život a jeho sila a energia s časom ešte vzrástli. Teraz však cítim, že nastala chvíľa dať zvyšku sveta šancu vlastniť a oceniť túto pozoruhodnú prácu,“ vyhlásil majiteľ obrazu Olsen, ktorý pochádza z bohatej lodiarskej rodiny. Jeho otec Thomas bol Munchovým priateľom a podporovateľom. Olsenov otec kúpil dielo, vytvorené v roku 1895, s cieľom zvýšiť umelcovo renomé v zahraničí. Petter Olsen dodal: „V súlade s touto tradíciou bude zisk z predaja použitý na zriadenie nového múzea, umeleckého centra a hotela na mojej farme Ramme Gaard vo Hvitstene v Nórsku. To bude otvorené budúci rok pri príležitosti 150. výročia narodenia Edvarda Muncha (1863-1944) a bude zasvätené umelcovej práci a času strávenému na tomto mieste.“ Podľa plánu bude zrenovovaný miestny Munchov ateliér aj dom, v ktorom budú hostia ubytovaní.
Simon Shaw, šéf oddelenia impresionistického a moderného umenia aukčnej siene Sotheby's v New Yorku, podotkol: „V čase obrovského záujmu kritikov o tohto umelca a blížiaceho sa 150. výročia Munchovho narodenia je táto jar obzvlášť vhodnou dobou uviesť Výkrik na trh. Pre zberateľov a inštitúcie je to bezprecedentná príležitosť získať také vplyvné umelecké dielo.“ Podľa experta Sotheby's Philipa Hooka sa o kupcovi rozhodne medzi zhruba desiatkou záujemcov. Na základe jeho teórie zberatelia zvyčajne nie sú ochotní minúť za jednotlivé umelecké dielo viac ako jedno percento svojho čistého majetku. To znamená, že dražiteľmi budú ľudia s majetkom osem miliárd dolárov a viac. Stávková kancelária Ladbrokes ohodnotila kurzom 6:4 šancu, že dielo, ktoré je údajne najčastejšie reprodukovaným a parodovaným moderným obrazom na svete, prekoná rekordnú hodnotu Picassovho aktu. Podľa bookmakerov je dokonca šanca 3:1, že sa cena diela vyšplhá k 200 miliónom dolárov.
Degradácia a konzervácia obrazu
Jedna z verzií jedného z najslávnejších obrazov sveta Výkrik nie je v najlepšom stave. Farby sa degradujú a hrozí, že by sa mohol nenávratne poškodiť, čo by bola pre umenie nevyčísliteľná strata. Ako uvádza CNN, kadmiové žlté pigmenty, ktoré Munch použil, sa odlupujú a menia svoju farbu. Obraz je momentálne skladovaný pri vlhkosti okolo 50 % a teplote 20 stupňov Celzia. Štúdia zistila, že sulfid kadmia sa pri zvýšenej relatívnej vlhkosti mení na síran kadmia, a tým sa žltá farba degraduje.
Kultúrny dopad a popularita
Už Munchov priateľ Stanisław Przybyszewski napísal v roku 1917 pod vplyvom obrazu román. V druhej polovici 20. storočia dosiahol Výkrik pre popkultúru až kultový význam. Bol použitý na prebaloch niekoľkých verzií knihy Prvotný výkrik Arthura Janova. V rokoch 1983 - 1984 vytvoril popartový umelec Andy Warhol sériu sieťotlačových verzií Munchových obrazov vrátane Výkriku. Chcel totiž masovou produkciou sňať posvätnú auru z diela, pričom masovú produkciu započal už sám Munch vytvorením jednoducho kopírovateľnej litografickej verzie.
Ako jeden z mála exemplárov moderného umenia sa Výkrik teší neutíchajúcej širokej známosti, preto sa tiež objavil v reklamách, v animovaných seriáloch ako napríklad Simpsonovci a tiež vo filme a televízii. Psychotický zabijak v kultovom hororovom filme Wesa Cravena Vreskot nosí halloweensku masku, ktorej podobnosť s obrazom rozoberal napríklad Tony Magistrale. Reprodukcia diela sa tiež objavuje na rade spotrebných predmetov.
Kurátor nórskeho Národného múzea umenia, architektúry a dizajnu Öystein Ustvedt uviedol, že dielo získalo slávu predovšetkým preto, že jeho témou je „moderná úzkosť (Angst)“ a v širšej perspektíve základné ľudské emócie. „Domnievam sa, že povojnový existencializmus pomohol obrazu stať sa ikonou moderného umenia. Je to tiež obraz, ktorý je veľmi ľahké rozpoznať, kopírovať, napodobovať či parodovať,“ dodal Ustvedt.
