Revolúcia v pestovaní: Ekologické vinohradníctvo a PIWI odrody
V poslednom desaťroččí dochádza k dynamickému rozvoju ekologického pestovania viniča na celom svete. Tento trend je poháňaný rastúcim dopytom po zdravšom hrozne a víne, ale aj snahou minimalizovať negatívny dopad poľnohospodárskej činnosti na životné prostredie. Podľa vinohradníka a vinára Jozefa Teplana je to aj dôsledok neustáleho pokroku v oblasti ekologickej ochrany viniča a dostupnosti moderných podporných prípravkov na stimuláciu imunitného systému rastlín.
Dôležitú úlohu v tomto procese zohráva aj šľachtiteľská práca zameraná na vytváranie rezistentných odrôd. Tieto nové hybridy kombinujú odolnosť voči hubovým chorobám a mrazu s kvalitatívnymi vlastnosťami klasických európskych odrôd. „Dnes už nie je potrebné vyberať si medzi kvalitnou chuťou a odolnosťou viniča,“ hovorí Teplan. V poslednej dobe je čoraz vyšší dopyt na odolné odrody viniča, ktoré sa dajú pestovať aj s menším množstvom chemickej ochrany, prípadne úplne bez postrekov.
Historické míľniky šľachtenia rezistentného viniča
Pokusy o šľachtenie odrôd spájajúcich chuťové vlastnosti európskeho viniča a rezistenciu iných druhov začali už v roku 1878. Prvé hybridy pochádzali z Ameriky a vyznačovali sa vysokou mrazuvzdornosťou i odolnosťou voči hubovým chorobám a fyloxére.
Tieto prvé hybridy sa stali populárnymi v drobných vinohradoch, no mali aj nevýhody. Podľa Teplana sa vyznačovali napríklad silnou malinovo-jahodovou príchuťou, ktorá bola pri víne skôr nežiaduca. Zatiaľ čo vo Francúzsku sa po druhej svetovej vojne od hybridov upustilo, v iných krajinách sa ich vývoj rozbiehal naplno.
Každá krajina sa zameriava na vlastné priority. Napríklad v Českej republike sa vyvíjajú prevažne muštové odrody na kvalitnú výrobu vína, zatiaľ čo v Japonsku, Čine či krajinách bývalého ZSSR je hlavným cieľom šľachtenie stolových odrôd. Na Slovensku sa tiež aktívne pracuje na šľachtení nových odrôd.
Kľúčové genetické línie viniča, ktoré sa využívajú pri šľachtení odolných odrôd, zahŕňajú:
- Vitis labrusca: Táto americká línia má silný rast, dobre znáša sucho a je odolná voči fyloxére, múčnatke a peronospóre.
- Vitis vinifera: Rozlišujeme dva varianty.
- Eurázijský variant je náchylný na choroby a neznáša mrazy, avšak jeho strapce a bobule sú výrazné a veľké s vynikajúcou chuťou a chrumkavou dužinou.
- Európsky variant dobre znáša mrazy.
- Vitis amurensis: Ide o rýchlo dozrievajúcu líniu so silným rastom.
Moderné PIWI odrody: Charakteristika a výhody
Moderné hybridy dnes spadajú pod označenie PIWI odrody (z nemeckého "pilzwiderstandsfähige Rebsorten", čo znamená hubám odolné odrody viniča). Tieto odrody minimalizujú použitie chémie a majú dokonca zvýšený obsah resveratrolu, ktorý súčasne zvyšuje aj vnútornú odolnosť viniča.
Miera rezistencie však nie je vždy rovnaká. Ako vysvetľuje Teplan: „Niektoré odrody sú mimoriadne odolné voči peronospóre, ale menej voči múčnatke. Dôležité sú aj mechanické vlastnosti strapcov. Voľné strapce a hrubšia šupka bobúľ dokážu minimalizovať riziko hniloby bez potreby chemickej ochrany.“
Vinohradníctvo je dynamická oblasť, kde sa neustále hľadá ideálna odroda - s vysokou odolnosťou, vynikajúcou chuťou a atraktívnym vzhľadom. „Vyšľachtiť vinič, ktorý bude rezistentný voči všetkým chorobám aj klimatickým podmienkam, je extrémne náročné. Aj keď cestička šľachtiteľov je plná výziev, dá sa povedať, že budúcnosť ekologického vinohradníctva je v rezistentných odrodách.“
Prakticky žiadna odroda viniča nie je absolútne odolná proti chorobám. V minulosti sa napríklad na Záhorí obchádzalo použitie chémie výsadbou tzv. amerických odrôd. Vinič sa šľachtil donedávna hlavne pre kvalitu vína a stolového hrozna, dnes sa veľký dôraz kladie aj na genetické zvýšenie odolnosti proti chorobám.
Konkrétne príklady moderných stolových odrôd
Moderné vinohradníctvo kladie čoraz väčší dôraz na udržateľnosť a nízku potrebu chemickej ochrany. V tomto kontexte sa do popredia dostávajú moderné rezistentné (medzidruhové) odrody stolového hrozna. Predstavíme si štyri hlavné príklady tohto trendu:
- Alvika: Rast je silný, výhonky spoľahlivo dozrievajú. Bobule sú mimoriadne veľké (20-25 g), podlhovasté, fialovo-modré s voskovým povlakom. Skladovateľnosť je vynikajúca.
- Alibaba: Rast je silný, výhonky veľmi dobre dozrievajú. (Poznámka: Podrobnejší opis bobúľ chýba v zdroji).
- Alfa: Odroda Alfa je synonymom pre mimoriadne veľké bobule a mimoriadne úrody. Rast je silný až veľmi silný. Bobule sú mimoriadne veľké (20-25 g), vajcovitého tvaru, tmavomodré.
- Ajuta: Ajuta patrí medzi najskoršie odrody na trhu. Rast je silný, výhonky veľmi dobre dozrievajú. Bobule sú veľké (8-12 g), oválne, červeno-purpurové.
Medzi ďalšie zaujímavé odrody patrí napríklad 'Mušketier', perspektívna novinka zo slovenského šľachtenia. Odrody ako 'Bogatyr' a staršia 'Pannonia kincse' slúžia na porovnanie veľkosti bobúľ, pričom moderné hybridy dosahujú často impresívne rozmery.
Mnohé moderné odrody dozrievajú už na prelome júla a augusta, prípadne v priebehu augusta či začiatkom septembra. Často sa vyznačujú silným rastom, vysokou a spoľahlivou úrodnosťou, dobrou odolnosťou voči chorobám, znášajú prepravu, nie sú náchylné na praskanie bobúľ a bývajú odolné aj voči poškodeniu osami. Pôvod ich šľachtenia je rôznorodý, od Ruska, Ukrajiny až po Maďarsko či Taliansko a Grécko.
Najčastejšie choroby viniča a ich prevencia
Rovnako ako mnohé iné rastliny, aj vinič je náchylný na určité choroby a škodcov. Choroby viniča sú častou prekážkou pre vinárov po celom svete, pričom mnohé z nich majú potenciál výrazne znížiť kvalitu a množstvo úrody. Okrem zníženého množstva a kvality hrozna dokážu choroby výrazne oslabiť životaschopnosť jednotlivých viničových krov.
Peronospóra viniča (Plasmopara viticola)
Peronospóra je hubová choroba viniča a zároveň je hospodársky najvýznamnejším ochorením postihujúcim vinič. Túto chorobu spôsobuje huba Plasmopara viticola. Ako viacero chorôb, tak aj peronospóra bola do Európy zavlečená z amerického kontinentu. Prvé príznaky na európskom viniči boli zaznamenané v roku 1878 vo Francúzsku, v oblasti Bordeaux. V našich podmienkach je pamätný hlavne rok 2023, kedy klimatický priebeh ročníka doprial peronospóre priam ideálne podmienky na jej masívny rozvoj.
Peronospóra postihuje všetky zelené časti viničového kra - listy, letorasty, súkvetia a neskôr aj bobule. Typickými príznakmi sú žltkasté škvrny na listoch, ktoré sa neskôr sfarbia do hneda a vyzerajú mierne mastne, nazývané aj „olejové škvrny“. Na rube listov, v miestach týchto škvŕn, možno pozorovať hustý biely nálet pôvodcu ochorenia. Neskôr sa vyskytujú hnedé škvrny na listoch, pretože napadnuté miesta na listoch následne v dôsledku odumierania listových pletív hnednú, tzv. nekrotizujú. Bobule sú najcitlivejšie do fáze hráškovatenia. Pri napadnutí súkvetí sa vyvinú škvrny aj na špičkách výhonkov, úponkoch, kvetenstvách a mladých bobuliach, ktoré vďaka svojmu koženému vzhľadu dostali prezývku „kožené bobule“.
Pri chemickej ochrane viniča je dôležité určiť správny čas začiatku aplikácie fungicídov s obsahom medi, zvoliť vhodné prípravky a dbať na kvalitu pokrytia zelenej plochy postrekom. Pri prvých známkach primárnej infekcie je nevyhnutné začať s ochrannými opatreniami. V našich podmienkach to obvykle nastáva koncom mája, keď majú letorasty dĺžku medzi 60 a 80 cm. Úvodné ošetrenie sa aplikuje krátko pred kvitnutím viniča pomocou systémového fungicídu, ktorý zaručí dlhodobú ochranu, aj ak sa obdobie kvitnutia nečakane predĺži. Zároveň aplikáciou systémového postreku sú chránené aj novo narastené časti letorastov. Počas kritického obdobia, ktoré nasleduje po kvitnutí a trvá až do vývoja bobúľ o veľkosti hrášku, je dôležité sústrediť sa na prevenciu peronospóry.
Múčnatka viniča (Erysiphe necator)
Rovnako ako peronospóra, tak aj múčnatka viniča patrí medzi hubové choroby viniča. V rebríčku hospodárskej významnosti ochorení viniča sekunduje peronospóre. Múčnatku na viniči spôsobuje huba Erysiphe necator (starším názvom Uncinula necator). Na územie Európy sa taktiež dostala z Ameriky, pričom sa rozšírila skôr ako peronospóra. Prvé príznaky napadnutia múčnatkou boli pozorované v roku 1845 v Anglicku, a to na viniči pestovanom v skleníku.
Pri múčnatke je dôležité poznať životný cyklus huby Erysiphe necator, najmä spôsob prezimovania. Huba prezimuje ako:
- Mycélium (podhubie), ktoré prenikne pod šupiny púčikov, kde dormantne čaká do ďalšieho roka na vhodné podmienky pre rozvoj.
- Kleistotécium, ktoré si môžeme predstaviť ako stopkový obal obsahujúci odolné askospóry. Kleistotéciá s askospórami väčšinou nájdeme na kôre dreva. Pri dažďových zrážkach sa kleistotéciá otvárajú a uvoľňujú askospóry.
Múčnatka napáda všetky zelené časti viniča, kde sa prejavuje bielo-sivými škvrnami až povlakmi. Ako prvé viditeľné príznaky môžeme pozorovať bielo-sivé povlaky na listoch a vrcholoch mladých letorastov v štádiu 3-6 listov. Tieto letorasty zvykneme označovať ako tzv. „ukazovacie výhony“, pretože vyrastajú z infikovaných púčikov a sú prvotným zdrojom infekcie. Následne pri vhodnej teplote (22-30 °C) a vzdušnej vlhkosti (90 - 98 %) sa rozvíja sekundárna infekcia: múčnatka ďalej napáda listy, pričom na vrchnej strane listu sú škvrny svetlejšie a na spodnej strane sú striebristo-lesklé. Okrem listov a letorastov múčnatka napáda aj súkvetia a bobule, ktoré pokrýva bielo-sivým povlakom. Súkvetia pri silnom napadnutí po odkvitnutí usychajú a nekrotizujú. Táto vrstva spomaľuje rast výhonkov a listov.
Nepriame zásahy zahŕňajú udržiavanie priedušnosti listovej steny. Chemická ochrana sa vykonáva preventívne jedným alebo dvomi postrekmi s obsahom síry pred kvitnutím. Vhodné je zvoliť systémový prípravok, ktorý ochráni aj nové prírastky. Nasledujú dva postreky po odkvitnutí - jeden ihneď po odkvitnutí a druhý 10-14 dní po odkvitnutí. Ďalšie ošetrenia sa vykonávajú v závislosti od priebehu počasia vo vinici. Používa sa kombinovaný postrek, kedy sa spolu kombinujú systémové a kontaktné fungicídy s rôznymi účinnými látkami. Aj pri ošetrovaní viníc pri múčnatke treba brať ohľad na dodržiavanie pravidiel aplikácie a používania prípravkov na ochranu rastlín.
Zabite múčnatku pomocou tohto prírodného záhradného prostriedku: peroxidu vodíka
Sivá pleseň (Botrytis cinerea)
Pôvodcom sivej hniloby, známej aj ako sivá pleseň (alebo sivá plesnivá hniloba), je huba Botrytis cinerea, ktorej nepohlavná forma sa označuje ako Botrytis cinerea a pohlavná ako Botryotinia fuckeliana. Patogén možno nájsť aj v malinách a jahodách. Botrytída je po peronospóre a múčnatke treťou najvážnejšou hubovou chorobou viniča.
Pri ušľachtilom prejave tejto huby vznikajú cibéby, sladké scvrknuté bobule hrozna napadnuté sivou ušľachtilou hnilobou. V nich sa odparením časti vody nakoncentroval obsah cukru. Nezvýšil sa len obsah prírodného cukru, ale došlo aj k zmenám aromatických a chuťových látok, ktoré priaznivo ovplyvňujú kvalitu vína. Tvorba cibéb slúži na špeciálnu výrobu prírodne vysoko sladkých botrytických vín.
Podmienky priaznivé pre rozvoj sivej hniloby sú daždivé počasie a vysoká vlhkosť vzduchu. Teplota ovzdušia nezohráva rozhodujúcu úlohu, keďže rozširovanie hniloby prebieha v širokom rozmedzí teplôt (optimum 20-24 °C).
Hubové choroby hrozna sa vyskytujú koncom leta a začiatkom jesene. Na hrozne sa vytvára sivá vrstva plesne. Čím vlhkejšie je počasie, tým vyššie je riziko napadnutia. Napadnuté bobule sa sfarbujú do oranžových až hnedých odtieňov, scvrkávajú sa a bývajú pokryté hustým sivým povlakom. Na zelených častiach viniča sa na miestach poškodenia prejavuje zeleno-hnedým sfarbením a tvorbou sivých povlakov. Napadnuté súkvetia hnednú a usychajú, rovnaký prejav je možné sledovať aj na napadnutej strapine. Jednoročné drevo nepoškodzuje až tak často, ale pri napadnutí sa na jednoročnom dreve tvoria žlto-biele a čierne škvrny. Na ochorenie sú jednotlivé odrody viniča rôzne citlivé. Medzi náchylné patria napr. Buvierovo hrozno, Dievčie hrozno, Müller-Thurgau, Neuburské, Silvánske zelené, Veltlínske červené skoré, Portugalské modré a Svätovavrinecké.
Nepriamym zásahom znižujúcim výskyt hniloby je udržiavanie vyváženej výživy pre vinič a dostatočne veľkej vzájomnej vzdialenosti rastlín. Ohrozené je najmä veľmi husté hrozno. Aj prostriedky na posilnenie rastlín sú dobrou prevenciou, vďaka nim zostáva vinič robustný a zdravý. Medzi priame zásahy patrí dodržiavanie komplexnej ochrany proti múčnatke a obaľovačom. Tento krok pomáha zabrániť poškodeniu bobúľ, čo by inak mohlo vytvoriť priaznivé podmienky pre rozvoj hniloby. Je možná aj aplikácia chemických prípravkov proti botrytíde, pričom dôležité je správne načasovanie. Vinice ošetrujeme najmä u náchylnejších odrôd a v lokalitách so sklonom k častému výskytu. Chemickú ochranu sa odporúča aplikovať po dokvitnutí a počas obdobia uzatvárania strapcov. Šírenie botrytídy podporuje daždivé počasie po odkvitnutí viniča a teploty v rozmedzí 18 až 21 °C, ale aj každé mechanické poškodenie bobúľ.
Fyloxéra viniča (Daktulosphaira vitifoliae)
Klasickým škodcom viniča je fyloxéra (Daktulosphaira vitifoliae). Pôvodne prišla do Francúzska spolu s divými viničmi zo Severnej Ameriky. Odtiaľ sa od polovice 19. storočia rozšírila po celej Európe. Napadnutie fyloxérou sa musí hlásiť, pretože škodca môže zničiť celé vinice.
Fyloxéra spôsobuje červené hálky na spodnej strane listov, v ktorých sa nachádzajú vajíčka a larvy vší. Svetlé uzliny sa nachádzajú aj v koreňovej oblasti. Následky napadnutia fyloxérou sú závažné: Rastlina bude rásť len slabo až napokon odumrie, ak sa neošetrí.
Ako ochrana sú k dispozícii štepené viniče, ktoré sú vďaka vrúbľovaniu odolné voči fyloxére. Sú tak zabezpečené pred napadnutím škodcom. Ak na svojom viniči uvidíte symptómy napadnutia fyloxérou, mali by ste okamžite informovať príslušný úrad ochrany rastlín.
Červená spála viniča (Pseudopeziza tracheiphila)
Červená spála je hubová choroba, ktorú spôsobuje huba Pseudopezicula tracheiphyla (tiež Pseudopeziza tracheiphila). Vyskytuje sa vo viacerých európskych vinárskych krajinách, avšak zatiaľ jej rozšírenie nie je celoplošné. Výskyt tejto choroby v pravidelne ošetrovaných vinohradoch je skôr raritou a neprináša významné hospodárske škody. Po správnosti by sme mali červenú spálu zaradiť medzi menej významné a menej časté choroby.
Ideálne podmienky pre rozšírenie červenej spály viniča predstavujú suché zimy s malým množstvom snehu a s chladným jarným počasím, ktoré pretrváva až do doby začiatku pučania. Huba spôsobujúca chorobu červenej spály viniča má schopnosť prezimovať na opadaných listoch. V období zimy alebo skoro na jari, keď začína pučať vinič, sa na týchto listoch formujú apotécie (otvorené stopkaté plodnice vreckovýtrusných húb). Listy, ktoré sú infikované apotéciami, slúžia ako zdroj nákazy. Pri vhodných podmienkach sa z apotécií uvoľňujú askospóry, ktoré pristávajú na vlhkých listoch. Tu začnú klíčiť a spôsobujú infekciu. Huba útočí výlučne na listy.
Na listoch bielych odrôd vznikajú žltozelené až žlté, na listoch modrých odrôd červené, rôzne usporiadané, žilnatinou ohraničené škvrny. Tieto škvrny sa rýchlo rozširujú a môžu pokryť veľkú časť listu, pričom okraje škvŕn sa tiahnu popri výrazných listových žilách. Často sa okolo poškodeného tkaniva objavia aj svetlejšie pásy. Škvrny sa rýchlo zväčšujú, a od stredu nekrotizujú a zasychajú. Medzi zaschnutým stredom škvrny a zdravým zeleným pletivom zostáva zreteľný prúžok živého pletiva zafarbený u bielych odrôd žltozeleno až žlto, u modrých odrôd červeno. Tento pruh sa neobjavuje na podnožiach a pri rýchlom rozvoji príznakov ochorenia. Silno postihnuté listy schnú a opadávajú. Zvyčajne sú postihnuté staršie listy v spodnej polovici listovej steny a pri rozvíjajúcej sa infekcii môžu škvrny vzniknúť aj na mladších listoch vo vrchnej polovici steny.
Nepriame zásahy voči šíreniu červenej spály predstavujú preventívne opatrenia, ktorými znižujeme vzdušnú vlhkosť v listovej stene viniča. Defoliácia, alebo odlisťovanie, ako aj precízne vykonanie zelených prác výrazne znižuje riziko infekcie. Ako priamy zásah, ktorým predchádzame výskytu červenej spály vo vinohrade, sa odporúča aplikácia postreku prípravkom účinným voči peronospóre.
Ostatní škodcovia a výzvy v pestovaní viniča
Na vinič neútočia len mikroskopické huby a baktérie, fytoplazmy a vírusy, ale aj omnoho väčší obyvatelia vinohradu. Výskyt hmyzu je dôležitou živou zložkou ekosystému vinice. Avšak neregulovaný výskyt, teda premnoženie niektorých druhov má negatívny dopad na rovnováhu v tomto ekosystéme. Hmyz napádajúci výsadby viniča označujeme ako škodcovia viniča hroznorodého.
Roztoče
Roztoče nepatria medzi hmyz, ale medzi pavúkovce, čoho dôkazom sú 4 páry končatín a schopnosť vytvárania pavučinky na napadnutých rastlinách. Keďže sú veľmi drobné (ich telo dosahuje dĺžku 0,2 - 0,4 mm), voľným okom nie sú takmer viditeľné.
- Plstnatosť (erinóza) listov viniča vyvoláva drobný, voľným okom neviditeľný roztoč z čeľade vlnovníkovitých - vlnovníkovec viničový (Eriophyes vitis), ktorý cicia na spodnej strane listov. Podráždené pokožkové pletivá reagujú tvorbou obrovských buniek, ktoré vyzerajú ako chĺpky. Tieto sa do určitej miery podobajú na hubové povlaky, ktoré vytvára peronospóra na spodnej strane listov viniča. Na hornej strane čepeľou listov vznikajú nápadne vypuklé, rôzne veľké a utvárané, zelené alebo červeno sfarbené pľuzgiere. Na spodnej strane pľuzgierov je typický "plsťovitý", belavo, neskôr béžovo až hnedo zafarbený porast trichómov (erineum).
- Kučeravosť (akarinózu) listov viniča vyvoláva drobný, voľným okom neviditeľný roztoč z čeľade vlnovníkovitých Hálkovec viničový (Calepitrimerus vitis). O prítomnosti škodcu svedčia drobné vpichy - miesta cicania škodcu, ktoré ľahko zistíme, ak listy pozorujeme v protisvetle. Ešte nápadnejšie sú však napadnuté kry v poraste, pretože v porovnaní so zdravými rastlinami mávajú silno zakrpatené výhonky a výrazne skučeravené listy (odtiaľ pomenovanie poškodenia).
- Na prítomnosť roztočcov nás upozorňujú striebristé, žltohnedé alebo bronzovo-hnedé drobné škvrnky na vrchnej strane napadnutých listov. Na okrasných rastlinách najčastejšie škodí roztočec chmeľový (Tetranychus telarius), ktorý sa ľudovo nazýva aj „červeným pavúčikom“. Okrem okrasných rastlín napáda desiatky rôznych poľných plodín, zelenín, ovocných drevín a prežíva aj na rôznych burinách. Vo voľnej prírode prezimuje v štádiu oplodnených samičiek.
Obaľovače
Na viniči môžu škodiť tri druhy obaľovačov. Dva druhy z nich - obaľovač mramorovaný (Lobesia botrana) a obaľovač pásový (Eupoecilia ambiguella) - poškodzujú kvetenstvo, strapinu a neskôr bobule viniča. V miestach ich pravidelného výskytu býva preto potrebné vinič proti nim chemicky ošetrovať.
Obidva druhy prezimujú v štádiu kukiel. Z nich sa od konca apríla liahnu motýle, ktoré sa hromadne roja v priebehu mája. Po oplodnení začnú samičky klásť vajíčka. Vyliahnuté húsenice poškodzujú súkvetia viniča a spriadajú ho vláknami. Tu sa aj kuklia a v júli sa liahnu motýle druhej generácie oboch druhov.
Poškodenie ľadovcom
V letných mesiacoch môže ľadovec spôsobiť na viniči obrovské škody. Popri poškodení listov a letorastov bývajú silno poškodené strapce a jednotlivé bobule, ktoré môžu podľahnúť bielej hnilobe alebo botrytíde (plesni sivej).
Úlet herbicídov
Často sa stáva, že pri ošetrovaní porastov obilnín proti burinám dôjde k úletu aplikovaného herbicídu do blízkych záhrad a vinohradov. Obilniny sa najčastejšie ošetrujú tzv. rastovými herbicídmi, ktoré ničia dvojklíčnolistové buriny tým spôsobom, že narušia ich rast. Zasiahnuté buriny sa krútia, zaostávajú v raste a postupne hynú. Na tieto herbicídy citlivo reagujú aj niektoré pestované plodiny, napr. repa cukrová, slnečnica a predovšetkým vinič. Listy viniča sa výrazne deformujú a získavajú vejárovitý tvar. Okrem toho majú zhrubnutú a presvetlenú žilnatinu.
Budúcnosť v znamení rezistencie
Moderné rezistentné odrody menia pravidlá hry. Umožňujú pestovať hrozno špičkovej kvality s minimálnou potrebou chemickej ochrany, čím šetria čas, peniaze aj životné prostredie. Viničové odrody odolné voči chorobám sú kľúčom k udržateľnému a ekologickému vinohradníctvu, ktoré prináša nielen zdravšie produkty, ale aj rozširuje hranice pestovateľských oblastí a zjednodušuje prácu vinárov.