Zemská kôra predstavuje najvrchnejšiu geologickú vrstvu našej planéty a delí sa na pevninskú a oceánsku kôru. Pod ňou sa rozprestiera plášť, od ktorého je oddelený Mohorovičićovou diskontinuitou, miestom radikálnych zmien fyzikálnych vlastností. Menej výrazná Conradova diskontinuita oddeľuje granitovú a bazaltovú vrstvu kôry.
Pevninská a oceánska kôra: Dve tváre Zeme
Pevninská kôra, známa aj ako SiAl (podľa kremíka a hliníka), je zložená prevažne z alkalických kremičitanov a hlinitokremičitanov, z petrologického hľadiska najčastejšie z granitov a ich variácií. Na granitovom podklade sa nachádza hrubá vrstva zvetranín a sedimentárnych hornín ako sú pieskovce, bridlice, vápence a dolomity. Najstaršie nálezy pevninskej kôry v západnej Austrálii dosahujú vek 3,9 miliardy rokov, pričom centrálne časti Kanadského a Baltického štítu sú približne rovnako staré. Podstatná časť zemskej kôry vznikla v archaiku, pred 3,4 až 2,4 miliardami rokov.
Oceánska kôra, nazývaná aj SiMa (kremík a horčík), je v porovnaní s pevninskou kôrou oveľa monotónnejšia. Tvoria ju predovšetkým bazalty, na ktorých sa nachádza vrstva sedimentov. Pod bazaltami sú ich hlbinné ekvivalenty - gabrá, a ešte hlbšie peridotity. Oceánska kôra je podstatne mladšia, najstaršie oceánske bazalty in situ majú okolo 200 miliónov rokov. Neustále sa vytvára v stredooceánskych chrbtoch výstupom a utuhnutím magmy z hranice spodného plášťa, čo spôsobuje pomalé rozširovanie morského dna. Naopak, v subdukčných zónach oceánska kôra poklesáva späť do plášťa a zaniká.
Oceánska kôra je tvorená tromi základnými štruktúrami:
- Oblasti rozchádzania tektonických platní (stredooceánske chrbty): Tu dochádza k praskaniu kôry a výlevom bazaltovej lávy. Oceánska kôra tu vzniká a neustále prirastá.
- Pasívne okraje platní: Oceánska kôra tu prechádza do kôry zmiešaného typu a neskôr do kontinentálnej kôry, alebo zaniká pri subdukcii v hlbokomorských priekopách.
- Subdukčné zóny: Oblasti, kde oceánska kôra poklesáva do zemského plášťa.
Rozlišujú sa dva typy oceánskej kôry: zriedkavejší hessovský typ, kde prevažujú ultrabázické plášťové horniny, a častejší penroský typ, charakterizovaný bazaltmi a ofiolitovým komplexom.
Ofiolity: Fragmenty oceánskeho dna na pevnine
Na území Českej a Slovenskej republiky sa nachádzajú aj zvyšky praoceánov, ktoré sa zachovali vo forme ofiolitov. Tieto horninové asociácie, prvýkrát definované Alexandrom Brongniartom v roku 1813, predstavujú výseky oceánskeho dna, ktoré sa počas kolízií kontinentov a mikrokontinentov „zatúlali“ na pevninu.
Prierez ofiolitov je identický s prierezom oceánskeho dna:
- Vrchná časť: Tvorená tenkou vrstvou morských usadenín, ako je rádiolarit - skamenené kremité bahno z oceánskych hlbín. Rádiolarity vznikajú v hĺbke nad 3500 m, kde sa vápenaté schránky organizmov rozpúšťajú.
- Pod usadeninami: Vrstva stuhnutých bazaltových (čadičových) láv s typickým poduškovitým tvarom pre podmorské výlevy.
- Hlbšie: Spleť vertikálnych trhlín vyplnených bazaltovou taveninou a hlbinné ekvivalenty magmy - gabrá.
- Najspodnejšia časť: Peridotit alebo pyroxenit, ktoré predstavujú výsek zemského plášťa. Tieto horniny sa v kontakte s vodou menia (metamorfujú) na serpentinit.
Prítomnosť ofiolitov na kontinentoch je významná, pretože môžu indikovať hranice dávnych kontinentov a mikrokontinentov. Tieto horninové asociácie sú cenené aj preto, že teploty a tlaky pri kolíziách pevninských blokov vedú k premene hornín, ktorú možno datovať, čím pomáhajú určiť čas spájania dávnych pevnín.
História oceánov na území Slovenska a Česka
Na území Slovenska sa kvôli zložitému tektonickému vývoju zachovali iba fragmenty ofiolitov. Medzi významné patria:
- Meliatsky oceán: Existoval na prelome prvohôr a druhohôr (pred cca 250 miliónmi rokov) ako úzke rameno oceánu Tethys. Z jeho zvyškov sa zachovala melanž (melíatikum) a príkrov Bôrky tvorený modrými bridlicami.
- Pernecký oceán: Zvyšky staršieho, 350 až 370 miliónov rokov starého ofiolitu sa nachádzajú v Malých Karpatoch a Strážovských vrchoch. Tvorí ho tenká poloha hlbinných usadenín a fragmenty hornín zemského plášťa.
- Najstaršie „oceány Slovenska“: Z kambria až spodného ordoviku (cca 500 miliónov rokov) pochádzajú najstaršie zvyšky ofiolitov, tvorené premenenými horninami zemského plášťa (metaultramafity) a eklogitmi.
Na území Českého masívu sa nachádzajú kompletnejšie ofiolitové sekvencie než v Západných Karpatoch, aj keď nikdy nie kompletný ofiolit. Medzi významné patria:
- Saskodurínsky praoceán: Zvyšky tohto oceánu, ktorý zanikol pred cca 400 miliónmi rokov, sa nachádzajú v severozápadných Čechách. Tvoria ich serpentizované peridotity a eklogity.
- Rheický a Rhenohercýnsky oceán: Fragmenty týchto oceánov sa tiahnu cez západnú Moravu. Ide o lávy z oceánskych chrbtov a sopečných ostrovov, ako aj fragmenty zemského plášťa.
- Najstarší „český oceán“: Zvyšky oceánu ležiaceho za sopečným oceánskym oblúkom sa nachádzajú v okolí Brna. Jeho vek sa odhaduje na približne 725 miliónov rokov, čo z neho robí najstarší identifikovaný oceán na území Českej republiky.
Divergencia
Mnohých nadšencov prírodných vied môže fascinovať, že pri prechádzkach prírodou môžu nájsť horniny, ktoré vznikli nielen v priepastne dávnej minulosti, ale aj v hĺbkach oceánskeho dna či dokonca v zemskom plášti.