Tradíciu veľkonočného šibania a polievania poznáme vo všetkých slovanských krajinách. Tieto zvyky pochádzajú ešte z predkresťanského obdobia, ako uviedla etnologička Katarína Nádaská. To, čo dnes nazývame sviatkami Veľkej noci, boli v predkresťanskom období tzv. solárne sviatky, ktoré vyjadrovali úctu k Slnku. Slnko v tomto kontexte znamenalo koniec zimy, ktorá symbolizovala chlad, tmu a niekedy aj hlad.
Mágia plodnosti a omladenia
Na jar všetko pučí novým životom a práve aktom šibania chlapci a muži podčiarkovali mágiu plodnosti dievčat a žien. V našej tradícii a kultúre je prirodzené, že sa v plodnostnej mágii vždy očakávala aktivita od mužského pokolenia. Od dievčat a žien sa potom čakala reprodukčná úloha, teda priviesť na svet nový život.
"To, čo dnes dievčatá vnímajú ako niečo ponižujúce a rozčuľujú sa, prečo by sa mali nechať chlapcami 'otĺkať', malo podľa mágie dotyku v minulosti veľký význam," spresnila etnologička. Dotykom čerstvého vŕbového prútika, ktorý bol napučaný miazgou, prenášal mládenec na dievča všetky pozitívne účinky čerstvo rozvitého prútika. Tento akt mal zabezpečiť, aby boli dievčina a žena mladé, ohybné, svieže, plodné - presne ako celá prebúdzajúca sa príroda. Hovorievalo sa dokonca, že aj staré ženy, ktoré sa nechajú vyšibať, omladnú.
Spoločenský význam šibačky
Podľa etnologičky bola v minulosti šibačka v malom spoločenstve vecou spoločenskej prestíže a statusu. "Bola by veľká hanba, keby niektorá dievčina nebola vyšibaná," povedala Katarína Nádaská. Aj preto dokázali dievky dávať mládencom za šibačku krásne vlastnoručne zdobené kraslice, v ktorých ornamentoch bolo neraz zašifrované vyznanie lásky. "Vajíčko bolo v minulosti symbolom lásky, ale aj plodnosti. Aj takto sa mohol mládenec dozvedieť, že dievčina ho nosí v srdci," vysvetlila.
Oblievanie vodou: očistná sila
K šibaniu patrilo aj polievanie. "Voda má podľa tradície očistný 'purifikačný' charakter a dotyk s čerstvou tečúcou vodou zaručoval omladnutie dievčat. Dievčatá sa polievali vodou zo studne alebo sa hádzali rovno do potoka. Nie preto, aby sa im urobilo zle, ale práve preto, aby si udržali zdravie, krásu a mladosť po celý rok," spresnila Nádaská. Polievanie na východe súvisí aj s rozšírením tzv. východného obradu, ktorý je mystickejší ako západný a voda v ňom hrá dominantnú úlohu. Svedčí o tom napríklad aj tzv. posväcovanie vody na Nový rok.
Vývoj korbáča a jeho symbolika
Používanie korbáčov je novšou záležitosťou, v minulosti sa šibalo len čerstvo odtrhnutým prútikom. "Korbáč a jeho upletenie bolo vecou prestíže a cti každého mládenca. Chlapci sa ich učili pliesť od svojich otcov," povedala etnologička. Za šibačku dostal mládenec od každej dievčiny na korbáč stužku a podľa ich počtu sa večer na tanečnej veselici určoval "kráľ mládencov".
Prehľad veľkonočných zvykov na Slovensku
V minulosti mala šibačka spontánny charakter a šibať sa chodievalo od domu k domu všetky dievčatá a vydaté ženy. Dnes sa zredukovala len na návštevu blízkeho príbuzenstva a spriatelených rodín.
Oblievačka (iné názvy: polievačka, kúpanie, kúpačka, kuparska) je zvyk na Slovensku, najmä na východe, spočívajúci v polievaní dievčat a mladých žien vodou (alebo voňavkou) na Veľkonočný pondelok (a utorok). V niektorých oblastiach Európy prechádza európska kultúrna hranica rozdeľujúca východné a západné zvyky, ku ktorým sa vzťahuje aj kúpanie a oblievanie. To sa zaraďuje k východnému Slovensku, kým šibanie je západoeurópskou tradíciou. Kúpanie vodou malo mladým ženám a dievčatám zabezpečiť plodnosť, zdravie a krásu.
Výraznejšie rozdiely v uplatňovaní týchto veľkonočných zvykov boli viditeľné do 50. rokov 20. storočia. V niektorých oblastiach Slovenska (napríklad na Ponitrí, na Kysuciach) mládenci začali s oblievačkou už vo Veľkonočnú nedeľu popoludní a pokračovali na Veľkonočný pondelok popoludní. Kupači boli pohostení zvyčajne mäsom, koláčmi, pálenkou a za odmenu dostávali od dievčat maľované vajíčka (kraslice) alebo peniaze. Pondelkové dopoludnie bolo ako oblievací čas vyhradené pre menších chlapcov. Kupači boli často sprevádzaní hudobníkmi.
Popisy z 19. storočia a novšie zmeny
O veľkonočnom zvyku oblievania písal aj slovenský autor z 19. storočia Ján Kollár: "Kúpanie sa deje v pondelok a v utorok veľkonočný; v pondelok oblievajú mládenci dievčatá, raz skromne ružovou vodkou zo skleničky, raz hojne obyčajnou vodou z veľkej nádoby. Niekde, najmä na dedinách dievku celú aj do studne, potoka alebo jazera hodia."
S veľkonočnou oblievačkou je spájaná aj zábava, ktorá sa konala v pondelok večer. Usporadúvali ju mládenci za peniaze, ktoré dostali za oblievanie. Pozvané boli dospelé dievčatá a ich matky, ktoré prinášali „cesť“. Išlo o takzvanú poctu alebo česť pozostávajúcu z peňazí a jedla - väčšinou čerstvého chleba, slaniny, klobásy, vajíčok. V prípade, že niektorá z matiek nepriniesla nič, stala sa terčom posmešných výkrikov typu "cesť pýta jesť".
Tento spôsob polievania v poslednom období postupne zanikal. Dnes sa polieva iba menším množstvom vody, namiesto vedier sa používajú iba hrnčeky alebo fľaštičky. Do popredia sa dostáva polievanie parfumom alebo kolínskou vodou. Počas veľkonočných zvykov šibania a oblievania chlapci recitovali veršovanky. Išlo o krátke ľudové básničky so súvisiacou tematikou. Odkazovali nielen na samotné polievanie, ale naznačovali aj formu odmeny v podobe jedla, veľkonočných vajíčok alebo peňazí.
Veľkonočný zvyk oblievania pokračoval v určitom zmysle aj v utorok. V tento deň sa situácia obrátila a dievčatá a mladé ženy oblievali mládencov, ktorých na ulici stretli. Pravidlom bolo, že išlo o mužov mladších ako päťdesiat rokov. Oblievačka sa v iných jazykoch nazýva aj dyngus. Tento sviatok sa datuje okolo 14. storočia, ale môže mať skorší predkresťanský pôvod zahŕňajúci oslavu marcovej rovnodennosti. Výskyt slávnosti naprieč západnými slovanskými a lechitskými národmi, vrátane Uhorska, naznačuje spoločný pôvod v pohanskom náboženstve, s najväčšou pravdepodobnosťou spojenie so slovanskými bohyňami plodnosti.
Možno to súvisí s tradíciou polievania Matky kukurice, ktorá pestovala plodiny a bola zastúpená v podobe bábiky alebo venca vyrobeného z kukurice. Tá by sa symbolicky zaliala vodou a uchovávala sa cez zimu, kým sa jej zrno na jar nezmiešalo so semenom kukurice, aby sa zabezpečila úspešná úroda.
Geografické a historické prepojenia
Územím Slovenska prechádza kultúrna hranica medzi západoeurópskym šibaním a východoslovanskou polievačkou. Tradícia šibania vznikla neskoršie ako oblievačka, šibalo sa najskôr len čerstvo odrezaným prútikom, aby boli ženy mladé a svieže. Až neskôr sa začali pliesť korbáče. Šibačka a polievačka v Česku je opísaná už pražským kazateľom 14. storočia Konrádom Waldhauserom: "…manželé a milenci šlehají se metlami a tepají rukou v pondělí a úterý velikonoční."
prof. PhDr. Zuzana Beňušková a Katarína Nádaská vysvetľujú, že pôvodný význam tradícií bol úplne iný. Veľkonočné zvyky majú dva korene - ľudový a kresťanský. Využívala sa napríklad „mágia dotyku“ či „mágia podobnosti“. Vajíčko symbolizovalo nový život, voda očistu a zdravie. „Má odplaviť všetko zlé,“ vysvetľuje etnologička. Šibanie mladými prútikmi malo tiež symbolický význam. Dotykom sa mala preniesť sila, sviežosť a životná energia. Dôležité je, že išlo o jemný rituál, nie o silové „vyšibanie“, ako ho poznáme dnes.
Etnologička Katarína Nádaská pripomína, že šibačka a oblievačka boli kedysi najmä záležitosťou slobodných mladých ľudí. Mládenec symbolicky odovzdával dievčine cez prútik svoju silu a záujem. Každý dotyk mal svoj význam: nohy pre čipernosť, ruky pre pracovitosť, boky pre plodnosť. Na východe to bola voda, najmä tá z potoka, ktorá bola „živá“ a mala zabezpečiť zdravie a krásu. Dievčatá sa ňou pokropili a na oplátku mládencom darovali kraslice, často ručne zdobené „písanky“ s odkazom pre vyhliadnutého mládenca. Ak bol záujem obojstranný, pokračovalo to stavaním mája, symbolom vznikajúceho vzťahu.
Dnes sa podľa odborníčok zachovali najmä symboly, no ich význam sa vytráca. Z jemných rituálov sa často stávajú extrémy. Tradície sa poohýbali. Pôvodne nešlo ani o peniaze ani o silové prejavy, ale o symboliku, rešpekt a komunikáciu medzi mužom a ženou. Veľká noc kedysi nebola o tom, kto vydrží viac, ale o novom začiatku, zdraví a nádeji.
Veľká noc v širšom kontexte
Veľká noc je asi jediný lunárny sviatok v cykle našich výročných sviatkov. Oslavujeme ju v prvú nedeľu po prvom splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. Takže Veľká noc môže byť medzi 22. marcom a 25. aprílom. Je to veľmi všeobecný židovsko-kresťanský sviatok, ktorý obsahuje aj množstvo predkresťanských predstáv. Dostali sa nielen do ľudového života, ale aj do cirkevného príbehu o Veľkej noci.
Veľkonočný cyklus má viacero ´predstupňov´. Niektoré sú spojené so zabezpečením krásy a zdravia. Mali odniesť pehy, zaručiť peknú pleť. Niekde sa to v dedinách robilo na Zelený štvrtok, inde na Veľký piatok. Alebo sa vyčesávali vlasy pod vŕbou - aby boli krásne, husté a dlhé.
Prekresťanské korene a symbolika
V prekväčnej miere sú zvyklosti, ktoré sa viažu s Veľkou nocou, odvodené z pohanského slávenia príchodu jari. Preto toľko symbolov vitality, života a plodnosti. Neplatí to však úplne na všetko. Napríklad Veľkonočný baránok pochádza zo židovskej tradície, predstavuje obetného baránka. Židia toto (Veľkonočné/jarno-oslavné) obdobie nazývajú Pesach (rovnako však aj grékokatolíci), čo sa prekladá do angličtiny ako Passover.
Podľa kresťanského učenia bol Ježiš ukrižovaný v piatok počas tohto sviatku - preto sa teda tieto sviatky časovo prekrývajú. Dôvodov prekrývania s pohanským sviatkom jari je pravdepodobne viacero. V Tóre sa píše „Guard the month of spring, and make [then] the Passover offering,“ čo definuje Pesach ako jarný sviatok. Zároveň bola komunita v tej dobe rozdelená medzi mnoho náboženstiev, mnohé z nich boli ovplyvnené starými pohanskými náboženstvami. Dôležité sviatky sa často zdieľali a prenášali, pričom sa menila ich interpretácia podľa dominujúceho vierovyznania.
Podobne to platí aj o symboloch. Napríklad starovekí Sumeri mali legendu o bohyni Inanna (Ishtar), ktorá bola obesená a vstala z mŕtvych. Podobné sa prihodilo egyptskému Horusovi (ktorého narodenie sa slávilo v deň ako Vianoce). Na Vianoce sa slávilo aj narodenie Mithrasa, ktorého ľudia slávili pri jarnej rovnodennosti. Podľa legiend vstal z mŕtvych (bol oživený svojou starou mamou) aj rímsky boh Dionysus (boh vína). Cybele (Diova matka) mala milenca Attisa, ktorý sa narodil z panny, umieral a vstal z mŕtvych každý rok - oslava prebiehala na jar, začínala Čiernym piatkom a trvala tri dni - kedy vyvrcholila oslavou zmŕtvychvstania. Kresťanstvo vznikalo popri mnohých náboženstvách a kultoch, postupne ich však úplne vytlačilo. Ako vidíme - Veľká noc je dokonalá zmes rôznych symbolov a zvyklostí. Slávi sa už tisíce rokov, forma sa stále vyvíja a mixuje medzi rôznymi národmi a kultúrami.
Veľký týždeň a jeho zvyky
Veľký týždeň sa začína takzvanou Kvetnou nedeľou. V kostoloch sa svätia bahniatka, ktorých popol sa použije pri budúcich obradoch Popolcovej stredy. Zelený štvrtok je pripomienkou poslednej večere. Pre židov je to pesachová večera, ktorá im pripomína ich vyslobodenie z egyptského otroctva. Od tohto dňa do Bielej soboty sa vode pripisovala mimoriadna moc. V rímskokatolíckych chrámoch sa na Zelený štvrtok prestalo zvoniť, zvukové znamenia sa nahradili rapkaním.
Veľký piatok je deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi eucharistická obeta. "V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži." Svätitou ´veľkopiatočnou´ vodou sa kropili domy, hospodárske budovy a domáce zvieratá. Očistnú funkciu mal aj oheň zapaľovaný pred kostolom na Bielu sobotu. Hovorilo sa mu Judášov oheň. Uhlíky a popol z neho si ľudia odnášali na polia na zabezpečenie dobrej úrody. Veľkonočná nedeľa je pripomienkou Ježišovho zmŕtvychvstania.
História sviatkov: Veľká noc | História
S Veľkonočným pondelkom sa spájajú obyčaje kúpania, respektíve oblievania vodou a šibania dievčat veľkonočným korbáčom z čerstvých prútov. Súčasťou bolo aj pohostenie mládencov, ktorí za odmenu dostávali maľované vajíčka. Dospelí mládenci niekde dostávali aj surové vajce. Vyzbierané naturálie slúžili na večerné pohostenie na zábave. Jedným z najznámejších symbolov Veľkej noci je vajíčko. Vaječné škrupiny sa zvykli zaorať do prvej jarnej brázdy a celé vajíčka sa nosili na hroby zosnulých.
Gastronómia a symbolika vajíčok
S Veľkou nocou sa spája špecifická gastronómia. Treba povedať, že Veľkej noci predchádza pôst. Ten nebol náhodný, nešlo len o to, že si viem niečo odoprieť. Na jar sa konečne v jedálnom lístku objavila nejaká zeleň - špenát, mladá žihľava, napokon aj medvedí cesnak, populárny aj dnes. Počas štyridsaťdňového pôstu sa jedli jednoduché jedlá, alebo keltíš - naklíčené zrno, ktoré sa spracuje na hmotu a upečie. Prelom prichádza zo soboty na nedeľu, keď sa pripravuje syr, tvaroh, ale aj vajíčka, koláče, šunka. Po predošlých chudobných jedlách je tu zrazu hostina. Samozrejme, keď nastáva hojnosť, ďakuje sa za ňu.
Kraslice patria k najstarším výtvarným prejavom. Farbenie malo posilniť magický účinok vajíčka. Čo sa týka zobrazovania motívov, pôvodne dominoval geometrický a predmetový ornament, ktorých význam bol pravdepodobne magický. Novší rastlinný a figuratívny dekor bol ovplyvnený renesančnými a barokovými motívmi a často súvisel s výšivkovým ornamentom. Vyskytoval sa na leptaných a vyškrabovaných krasliciach. Vajíčko je veľmi symbolické, je to slniečko uzavreté do škrupinky, zrod nového života. Darovanie (zdobených) vajíčok pochádza z rôznych starých kultúr ako symbol lásky a plodnosti. V mnohých legendách sa z vajíčka vyliahol celý svet. Vajíčka na počesť Ishtar - bohyne lásky, plodnosti, sexu či vojny - poznali už v Babylone. V starovekom Egypte si niektorí mysleli, že Slnko je vajce znášané „nebeskou husou“, hinduisti vidia paralelu medzi štruktúrou vajíčka a štruktúrou sveta. Zoroastrizmus, jedno z najstarších stále praktizovaných náboženstiev, opisuje svet ako vajce znesené nebom (dobrom). Podľa fínskej legendy pochádza Slnko zo žĺtka a Mesiac z bielka vajíčka orla, ktorý ich zniesol na kolenách Luonnotar.
Obyčaj, ktorú by sme chceli považovať za niečo tradičné a stabilné, má tú vlastnosť, že sa mení. Nezabúdame, že žijeme v kresťanskom svete. Ani za minulého režimu veľkonočné sviatky nedostali nijaký nový obsah, ľudia sa utiekali k starým obsahom. Kúsok tradície bude vždy prítomný.