Pestovanie mäsožravých rastlín: Tajomstvá a tipy pre úspech

Mäsožravé rastliny predstavujú výnimočnú skupinu v rastlinnej ríši, ktoré majú oprávnené postavenie vďaka svojej unikátnej schopnosti loviť a prijímať živiny z koristi. Nielen živočíšna ríša má svojich predátorov; aj v tej rastlinnej sa ich nájde niekoľko. Mäsožravé rastliny nájdeme na takmer všetkých kontinentoch a poznáme vyše 600 druhov rôznych veľkostí, tvarov a farieb. Schopnosť loviť a prijímať živiny z koristi nadobudli práve preto, lebo rastú na pôdach, ktoré sú chudobné na živiny.

Všeobecné zásady pestovania mäsožravých rastlín

Pestovanie mäsožravých rastlín si vyžaduje špecifické podmienky, ktoré kopírujú ich prirodzené prostredie. Mnoho druhov je ľahko pestovateľných v bytoch.

Substrát a zavlažovanie

Pri všetkých mäsožravkách je vhodné používať dažďovú vodu, alebo, ak nemáme možnosť ju zachytiť, tak destilovanú. Mäsožravky si totiž obvykle vyžadujú kyslý, rašelinový substrát a minerály vody z vodovodu alebo studne tento substrát neutralizujú, čo veľmi znižuje jeho trvanlivosť. Podobne ako u mucholapiek, i pri rosičkách pestujeme rastliny v rašeline, prípadne zmesi rašeliny a riečneho piesku, niekedy sa pridáva aj perlit. Pre tučnice vyberieme slnečné okno a rašelinový substrát a dbáme na to, aby stáli vo vode. Pre krčiažniky je ako substrát vhodná zmes hrubej vláknitej rašeliny, perlitu, dubovej kôry, niekedy sa pridáva aj molitan či polystyrén na odľahčenie.

Svetlo a teplota

Pri pestovaní všeobecne platí - čím nižšia teplota, tým menej svetla rastlina potrebuje. Pre druhy pochádzajúce z rašelinísk je často najmenej problematické pestovanie, ich nároky nie sú vysoké a sú ľahko dostupné. V dnešnom článku sa však zameriame len na druhy ľahko pestovateľné v bytoch, vrátane tých rastúcich v miernom pásme i tropických podmienkach.

Zimovanie

Niektoré druhy potrebujú odlišné podmienky v závislosti od pôvodu. Napríklad mucholapke podivnej vyhovuje trvalé státie vo vode a znesie aj zimovanie vonku. Ideálne teploty počas zimy by mali byť okolo 5 - 10 °C. Takéto podmienky v bytoch často nemáme, preto ju môžeme zimovať aj inak - zaistiť jej umelé osvetlenie primeraného svetelného spektra, teda pestovateľské svietidlá. Takto prezimuje pri izbovej teplote. Existuje ešte tretia možnosť, ako rastliny prezimovať - vyberieme ich zo substrátu a očistené a zabalené v rašeliníku uskladníme v chladničke. Na rozdiel od mucholapiek, druhy rosičiek bežne predávané u nás nepotrebujú zmenený režim pre zimovanie, postačí im slnečné okno počas celého roku.

Kvitnutie a prikrmovanie

Ak sa stane, že mucholapka začne tvoriť kvetnú stonku, je žiaduce odstrániť ju už v zárodku, pretože jej kvitnutie, hlavne počas kritickej zimnej sezóny, môže rastlinu vysiliť až tak, že uhynie. Rosičky kvitnú bežne a bez problémov, často sa kvety aj opelia a poskytujú klíčivé semená. Čo sa týka prikrmovania, pre mäsožravky je skôr lepšie, ak nemajú hmyz vôbec, ako prílišné prekrmovanie, ktoré môže rastliny až zabiť. Ak si chcete kúpiť mäsožravku s úmyslom zbaviť sa mušiek, často dosiahnete pravý opak, pretože pestovanie v rašeline s trvalým zamokrením vytvára ideálne podmienky pre výskyt smútiviek.

Populárne druhy mäsožravých rastlín a ich špecifiká

Botanická ríša oplýva podstatne bohatšou škálou hmyzožravých rastlín, či už na zemi, v korunách stromov, alebo dokonca aj v pôde a vo vode. Pozrime sa na niektoré z nich.

Mucholapka podivná (Dionaea muscipula)

Mucholapka podivná je "kráľovnou" mäsožravých rastlín a patrí medzi najznámejšie a najatraktívnejšie druhy. Pochádza zo Severnej Karolíny, z prostredia rašelinísk. Pestovať ju nie je vôbec náročné, ak máte k dispozícii slnečnú parapetu okna, zimnú záhradu alebo skleník. Mucholapka je slávna najmä vďaka spôsobu, akým loví hmyz. Hmyz dokáže uloviť aj v pohybe, počas jeho lietania či lozenia. Na tento spôsob lovu využíva časť listu, ktorá hmyz rýchlo zovrie a začne rozkladať. Korisť láka výraznou sladkou vôňou a sfarbením.

Samotný mechanizmus spúšťania pascí je veľmi zaujímavý. Na každej vnútornej čepeli listov si môžeme všimnúť 3 chĺpky - trichómy, ktoré slúžia ako senzory a po dvojitom stimulovaní spúšťajú zaklapnutie pasce. Prečo až po dvoch impulzoch? Je to preto, aby sa rastliny chránili pred náhodným dráždením, napríklad dažďovými kvapkami. Ak sa v pasci ocitne korisť, list sa otvorí až po jej strávení - teda často až po 5 - 7 dňoch. Ak bol zatvorený „naprázdno“, obvykle sa otvorí do 24 hodín. Mucholapky so svojimi efektnými pascami zvádzajú, najmä najmenších pestovateľov, k skúšaniu efektivity ich reakcií zatvárania sa na dotykové podnety. Nie je však vhodné tieto listy zaklápať naprázdno, rastlina sa vysiľuje a efektivita pascí sa vyčerpáva. Naprázdno sa totiž každý list dokáže zatvoriť asi trikrát až päťkrát, s reálnou korisťou len raz alebo dvakrát.

Rosičky (Drosera)

Rosičky majú po celom liste takzvané tykadlá, ktoré priliehajú k hmyzu, ktorý na nich pristáva. Ich listy sú pokryté červenými chĺpkami, tentakulami, ktoré vylučujú priezračnú lepkavú tekutinu pripomínajúcu kvapky rosy. Akonáhle na liste pristane hmyz, list sa pomaly začne zatvárať, zovrie svoju korisť, rozpustí ju tráviacimi enzýmami a nasaje výživný koktail. Môže to trvať niekoľko hodín. Výrastky, na ktorých sa objavuje „rosa“, dokážu svojimi lepkavými sekrétmi korisť efektívne prilepiť na listy, následne ju zafixovať a pomocou nich vysať biologicky výživné látky. Ich pohyb, podobne ako pohyb listov pri lapaní koristi, je však na rozdiel od mucholapiek podstatne pomalší, prakticky nebadaný. Rosičku by sme mali pestovať v miestnosti, kde letné teploty dosahujú 20 až 25 °C. Dostatok vlahy je základ celého pestovania; každá rosička potrebuje žiť vo vlhšom prostredí. Je vhodné, ak majú vlhší vzduch, avšak nie všetky druhy znesú uzavreté vitríny s minimom pohybu vzduchu. Najčastejšie sa môžeme stretnúť s rosičkou lopatkolistou (Drosera spatulata) a rosičkou vláskatou (Drosera capillaris). Veľmi atraktívne sú rosička dvojitá (Drosera binata) a rosička kapská (Drosera capensis). Obe posledne spomenuté majú väčší vzrast, čím sú atraktívnejšie a efektívnejšie z pohľadu lapania koristi. Rosička kapská dokáže veľmi účinne lapať octomilky a otravné smútivky.

Tučnice (Pinguicula)

Tučnice (Pinguicula sp.) patria k bezproblémovým, ľahko pestovateľným a vďačným rastlinám, navyše sa za starostlivosť odmenia pomerne atraktívnym kvitnutím. Tučnice majú na povrchu lesklé listy, pretože vylučujú kvapôčky lepkavého sekrétu, ktorý pripomína kvapky vody alebo rosu. Tým láka smädný hmyz, ktorý túži po dúšku vody, no namiesto toho sa prilepí do lepkavého sekrétu a rastlina ho postupne rozloží. Bez ohľadu na to, ako veľmi hmyz bojuje o život, okraje listov sa skrútia dovnútra a tučnica si začne na ňom pochutnávať. Nestrávené časti hmyzu odvieva z listov preč vietor. Aj pri tučniciach ide o bohatý rod z rôznych typov biotopov. V tropických, ale aj severských oblastiach nájdeme druhy, ktoré majú v období dormancie zhustený, priam sukulentný spôsob rastu listov. Nepriaznivé obdobie tak prečkajú v podobe ružíc listov zmenšených na minimum. Tieto druhy však obvykle pestujú len pokročilí pestovatelia; do bytových podmienok sú vhodnejšie bežne predávané hybridy s vyššou odolnosťou.

Saracénie (Sarracenia)

Saracénie (Sarracenia sp.) sa vyskytujú v prírode rôznorodo, čo sa týka ich foriem, ale aj podmienok. Sú veľmi odolné, majú zaujímavý vzhľad korunovaný veľmi atraktívnymi, pomerne veľkými kvetmi. V predaji sú však obvykle množené hybridné klony so zvýšenou odolnosťou a prispôsobením sa na bytové podmienky. Táto rastlina má zavinuté a duté listy, ktoré vyzerajú ako dlhé a úzke vázičky. V nich sa nachádza tekutina, do ktorej saracénia pasívne chytá svoje obete. Ak hmyz vpadne do pasce, už sa z nej nedostane; rastlina ho rozloží a získa potrebné živiny. Aj napriek tomu, že ich pasce sú pasívne a okrem svojej stavby sa nijako nepohybujú v záujme ulovenia koristi, dá sa povedať, že sú spomedzi všetkých spomínaných mäsožraviek najefektívnejšie. Ak po zožltnutí odstrihnete ich list a pozriete sa, čo sa v jeho lieviku počas jeho života nazbieralo, ostanete zrejme veľmi prekvapení, aké efektívne tieto pasce sú. Niektoré druhy hmyzu a malých zvierat žijú so saracéniou v prirodzených podmienkach v symbióze. Pavúky využívajú lievikovitý tvar rastliny ako úkryt. Komáre sa dokážu v saracénii natrvalo ubytovať. Menšie druhy žiab sa prichádzajú najesť uhynutých mravcov, ktoré rastlina usmrtila, a tak sa stanú ďalšou obeťou.

Krčiažnik (Nepenthes)

Osobitnou skupinou sú svojou veľkosťou a zjavom atraktívne krčiažniky (Nepenthes sp.). Táto rastlina má príznačné pomenovanie podľa listov pripomínajúcich visiace vázy/krčahy. Tie neplnia iba okrasnú funkciu. V listoch je ukrytá tekutina, v ktorej krčiažnik topí svoju korisť a následne ju rozkladá. Rastliny majú sladkastú kvetinovú vôňu, fialkasté dekoračné okraje a lákavý nektár. Krčiažniky sú podstatne väčšie (sú to vlastne liany) a majú dva typy pascí - zemné a vzdušné. Pasce sa líšia svojou stavbou, aj s ohľadom na efektívny lov koristi, či už lezúcej, alebo aj lietajúcej. Pre svoj život potrebujú vyššiu vlhkosť vzduchu, okolo 70 - 80 %. Z tohto dôvodu sú pre ne vhodné vitríny a skleníky, avšak dajú sa kúpiť aj druhy a krížence, ktoré prospievajú aj na obyčajnom panelákovom okne. Na nedostatok vzdušnej vlhkosti reagujú zasychaním a netvorením pascí. Veľmi atraktívny krčiažnik Nepenthes bicalcarata je známy neobvyklým spolunažívaním s mravcami. Keď sa do pasce chytí nejaký hmyz a pošťastí sa mu vyliezť k okraju pasce, mravce ho agresívne atakujú a strkajú naspäť do vnútra "krčahu". Rastlina neostane mravcom nič dlžná a odmení ich nektárovými šťavami.

Brokchínia úzka (Brocchinia reducta)

Brokchínia úzka chytá svoju korisť pomocou svojich listov usporiadaných vo vzpriamených, rúrkovitých ružiciach. Tráviaci systém brokchínie je v porovnaní s ostatnými "mäsožravkami" veľmi jednoduchý. Ploché dlhé listy vytvárajú takzvanú nádobu, v ktorej topia svoju korisť. Tekutinu v nádobe zachytáva rastlina z okolitého prostredia, čiže z dažďa, hmly či rosy. Vnútorná stena listov obsahuje mikroskopické absorpčné žliazky, ktoré slúžia k vstrebávaniu živín z chytenej koristi. Je možné, že rastlina časť rozloženého organizmu prepustí cez listy do zeme, čím vyživuje pôdu, v ktorej korení.

Heliamfora (Heliamphora)

Heliamfora sa prejavuje v ríši mäsožravých rastlín ako pasívny lovec. Listy majú tvar pohárikov či lievikov. Tie môžu byť dlhé podľa druhu aj 30 či 50 centimetrov. Rastlina jednoducho čaká, kým do pasce spadne drobný hmyz. Horné okraje listových pascí sú väčšinou sfarebné červenými odtieňmi. Heliamfory sú určené skôr pre skúsenejších pestovateľov.

Spoločné znaky mäsožravých rastlín

U všetkých rodov mäsožravých rastlín bol v lapacích zariadeniach zistený enzým proteáza, ktorý štiepi bielkoviny, základnú zložku svaloviny najrôznejších živočíchov. Rastlinná ríša je zdrojom nekonečného úžasu, príbehom neskutočnej adaptability na najrôznejšie podmienky a schopnosti kompenzovať si výživu z chudobného prostredia. To, ako to robia mäsožravky, patrí k tým najpôsobivejším. Mnohých priťahujú, ale nie každý má dobrú skúsenosť s ich pestovaním. Niet sa prečo čudovať, že mnohých fascinujú a chceme ich mať aspoň na čas vo svojej blízkosti, aby sme si mohli užívať ich výnimočnosť. Medzi najtajomnejšie a zároveň najatraktívnejšie rastliny patria nesporne vďaka svojmu zjavu a špecifikám mäsožravky.

tags: #sklennik #pestovanie #masozravych #rastlin