Svätý Tomáš Akvinský, jedna z najvýznamnejších postáv katolíckej Cirkvi, ktorej slovo a príklad svietia dodnes, je považovaný za intelektuálneho génia, ktorého celoživotné dielo a odkaz fascinujú čitateľov. Pre pochopenie jeho učenia je nevyhnutné spoznať aj kontext jeho života. Prezývaný „Anjelský doktor“ (doctor angelicus) pre svoj rýdzi a jemný charakter, ako aj pre podrobné spisy o anjeloch, zanechal po sebe rozsiahle dielo prenikavej hĺbky. Jeho hľadanie a nachádzanie pravdy nebolo len výsledkom individuálnej geniality, ale aj plodom dialógu s mnohými významnými kresťanskými i pohanskými mysliteľmi.
Život a vzdelanie
Tomáš Akvinský sa narodil zrejme v rokoch 1224 alebo 1225 na zámku Roccasecca pri Akvine (Neapol) v šľachtickej rodine, ako tretí syn a siedme dieťa grófa Landolfa z Akvinu a kontesy Teodory. Jeho rodinné panstvo ležalo na hranici medzi pápežským štátom a cisárskym kráľovstvom, čo Tomášovej rodine prinášalo mnohé ťažkosti a nútilo ju hľadať rovnováhu medzi oboma vplyvmi. Ako posledný z deviatich detí bol predurčený na duchovný stav. Už ako päťročného ho rodičia poslali na výchovu do slávneho benediktínskeho opátstva Monte Cassino, očakávajúc, že sa v dospelosti stane miestnym opátom.
Po ôsmich rokoch opustil Monte Cassino a odišiel do Neapola, aby tam pokračoval v štúdiu na univerzite založenej kráľom Fridrichom II., kde prekvital záujem o diela Aristotela. Toto stretnutie s Filozofom, ako neskôr Tomáš nazýval Aristotela, významne prispelo k jeho intelektuálnej formácii. V Neapole sa zoznámil aj so žobravými rehoľníkmi z Rehole kazateľov (dominikánov). Hoci v kláštore vtedy pobývali len dvaja bratia, Tomáša oslovil ich spôsob života založený na modlitbe, spoločnom živote, štúdiu a kázaní.
Vstup do dominikánskej rehole a rodinný odpor
V roku 1243 sa Tomáš rozhodol vstúpiť do dominikánskeho rádu, no musel prekonávať ostrý nesúhlas rodiny. Rodičia, ktorí ho chceli vidieť skôr ako benediktína, nemohli pochopiť, ako sa noblesný mladý muž môže stať žobravým rehoľníkom. Na príkaz matky bol Tomáš dokonca bratmi v máji roku 1244 uväznený v domácom väzení takmer dva roky. Napriek tomu sa naďalej usilovne venoval štúdiu Biblie a Knihy sentencií Petra Lombardského. Túto skúsenosť využil aj pri úvahách o prekážkach mladých ľudí pri vstupe do rehole, kde ako prvú uviedol rodinu a lásku k rodičom, opierajúc sa o autoritu svätého Hieronyma s citátom: „Ak si otec ľahne na cestu, aby si nemohol prejsť, neváhaj a šliapni na neho,“ pričom Tomáš k otcovi pridal aj matku. Tieto slová poukazujú na promptnú odpoveď na Božie volanie, nie na pohŕdanie rodičmi, s ktorými si Tomáš aj neskôr udržiaval pevné vzťahy.
Štúdium a akademická kariéra
Po úteku z domáceho väzenia v roku 1246 bol Tomáš rehoľou poslaný do Paríža a neskôr do Kolína nad Rýnom, kde študoval filozofiu a teológiu pod vedením Alberta Veľkého. Práve Albert rozpoznal mimoriadny talent svojho žiaka. Pre Tomášovu mohutnú postavu a tiché správanie ho spočiatku spolužiaci prezývali „Ťarbavec zo Sicílie“ alebo „nemý vôl zo Sicílie“. Avšak, keď raz Tomáš vysvetlil nejasné miesto zo Svätého písma tak múdro, že všetci žasli, Albert Veľký predpovedal: „My ho nazývame nemým volom, no raz sa jeho hlas ozve s takou silou, že sa o ňom bude hovoriť po celom svete.“
V roku 1256 získal Tomáš titul doktora teológie a profesora na Parížskej univerzite, kde vyučoval v rokoch 1252 až 1272. Jeho názor bol vysoko cenený a rozhodujúcim spôsobom zasiahol do mnohých polemík. V prvom období svojho pôsobenia ako magister teológie sa intenzívne venoval obhajobe žobravých reholí, ktorých existencia bola vtedy spochybňovaná. Neskôr pôsobil v Taliansku, v Orviete (1261 - 1265) a Ríme (1265 - 1268), kde založil študijné centrum pre mladých dominikánov.
Mystická skúsenosť a smrť
Okolo 6. decembra 1273 zažil Tomáš mystickú skúsenosť, po ktorej prestal systematicky písať. V súvislosti s ňou vyhlásil: „Už nemôžem pokračovať. Všetko, čo som napísal, mi v porovnaní s tým, čo som videl, pripadá ako slama.“ Tým nechcel znevážiť svoje dielo, ale poukázal na rozdiel medzi zrnom skutočnosti a „slamenými“ slovami, ktoré ju opisujú. Videl, ako ďaleko mali jeho slová, hoci precízne formulované, k skutočnosti.
V roku 1274 ho pápež Gregor X. pozval na druhý lyonský koncil. Hoci už bol slabý a chorý, vydal sa na cestu. Počas cesty však vážne ochorel a 7. marca 1274 zomrel v cisterciánskom kláštore Fossanova, zanechajúc Cirkvi bohaté poklady teologických spisov.
Filozofické a teologické dielo
Tomáš Akvinský sa nikdy nesnažil vytvoriť vlastný filozofický systém, ale skôr zhrnúť filozofickú a teologickú vzdelanosť svojich predchodcov a prepojiť ju s gréckou filozofiou, najmä s Aristotelovým učením. V 13. storočí sa Európa dostala do styku s novými prekladmi antických gréckych diel, a Tomáš využil Aristotela na racionálne zdôvodnenie kresťanského učenia. Okrem Aristotela intenzívne využíval diela cirkevných otcov, najmä Augustína z Hippa, a tiež Bibliu, koncilové a pápežské dekréty.
Spolu so svojím učiteľom Albertom Veľkým založil tradíciu aristotelizmu, ktorá sa stala akademickým prejavom dominikánskej rehole. Hoci bol Tomáš jednoznačne teológom, pri svojom bádaní postupoval výrazne racionálne a metodicky presne. Filozofia pre neho nebola špecializáciou, ale skôr „slúžkou“ teológie, ktorá je najvyšším odvetvím vzdelanosti.
Vzťah rozumu a viery
Tomáš zreteľne rozlišuje pole pôsobnosti rozumu a pole pôsobnosti viery, chápe ich obe ako cesty k pravde, avšak odlišnými spôsobmi. Zdôrazňuje, že žiadna náboženská pravda nie je proti rozumu; niektoré môžu byť „nadrozumové“ (napr. dogmy o Trojjedinosti, dedičný hriech), ale nikdy nie protirozumové. V ostatných prípadoch sa rozum a viera dopĺňajú a zhodujú, pretože pravda je len jedna - Božia, ktorá osvecuje filozofa aj teológa. Tomáš priznáva, že človek je schopný poznávať realitu a Božie stvorenie pomocou vlastného rozumu, a viera predpokladá rozum, podobne ako milosť predpokladá prirodzenosť.
Metafyzika a päť ciest k Bohu
Vo svojej metafyzike Tomáš Akvinský vychádza z Aristotelovej ontologickej terminológie (možnosť a skutočnosť, podstata a existencia, substancia a akcidencia, látka a forma). Bytie je preňho zložené z podstaty (esencie) a z jestvovania (existencie). Boh sa od stvorenia líši tým, že Božia esencia implikuje jeho existenciu, zatiaľ čo existencia stvorených bytostí je podmienená iným činiteľom. V spore o univerzálie Tomáš zastáva pozíciu umierneného realizmu.
Tomáš odmieta Anzelmov apriórny ontologický dôkaz Božej existencie, pretože nemožno priamo poznať podstatu Boha. Je presvedčený, že existenciu Boha je potrebné zdôvodniť rozumom, a preto predstavuje päť dôvodov jestvovania Boha, známych ako „päť ciest k Bohu“, ktoré detailne vysvetľuje vo svojej Teologickej sume:
- Dôkaz z pohybu: Všetko pohybované musí byť pohybované niečím iným, a keďže nemožno pokračovať donekonečna, musí existovať prvotný Nepohnutý Pohybovateľ.
- Dôkaz z účinnej príčiny: Nič nemôže byť príčinou seba samého, a keďže sled príčin nemôže byť nekonečný, musí existovať Prvotná Príčina.
- Dôkaz z kontingentnosti súcien: Veci vo svete môžu byť aj nebyť (vznikajú a zanikajú). Ak by všetko malo možnosť nebyť, tak by raz nič nejestvovalo. Preto musí existovať niečo, čo jestvuje nevyhnutne a zaručuje existenciu ostatného.
- Dôkaz zo stupňov súcien: Vo svete existuje hierarchia súcien, ktoré sú viac či menej dobré, pravdivé a ušľachtilé. Tieto stupne predpokladajú existenciu najvyššieho stupňa dokonalosti, ktorý je príčinou všetkých stupňov, čiže Boha.
- Dôkaz z účelovosti alebo finality súcien: Aj prírodné telesá bez poznania konajú účelovo, aby dosiahli najlepšie. To, čo nemá poznanie, musí byť smerované k cieľu niekým, kto poznáva, čiže Bohom.
Vzťah Boha k svetu je u Tomáša vzťahom Stvoriteľa ku stvoreniu. Podľa Tomáša len teológia poskytuje človeku úplnosť poznania, ale rozum a veda sú užitočné nástroje na odhaľovanie náboženských právd o svete, človeku a Bohu.
Antropológia a poznanie
Človek je u Tomáša Akvinského korunou tvorstva, zjednotením duše ako formy a tela ako látky, tvoriacej substanciu človeka. Odmieta Platónov a Augustínov názor, že telo je väzenie duše alebo že je duša v tele za trest. Naopak, duša prostredníctvom tela poznáva, čím telo dopĺňa dušu a vytvára celostnosť ľudskej bytosti. Tomáš zavrhuje Platónovu dualistickú víziu človeka a zdôrazňuje netelesnosť a nesmrteľnosť duše, čím sa vymedzuje voči averroistom, ktorí uznávali len nadindividuálnu nesmrteľnosť ducha.
Tomáš Akvinský bol empirik, odmietajúc Platónovu koncepciu rozpomínania sa duše na idey. Tvrdí, že poznanie získavame skúsenosťou na základe zmyslového vnímania. Pravda je pre neho zhoda poznatku so skutočnosťou. Všetok materiál pochádza zo zmyslov, ale jeho spracovanie uskutočňuje činný rozum, ktorý patrí bytostne k človeku. Zmyslové poznanie nám ukazuje jednotlivinu, zatiaľ čo abstrahovaním pomocou činného rozumu uchopujeme pojem. V teórii o anjelskom poznaní Tomáš uvádza, že anjeli postihujú pojem a podstatu mimo telesnosti.
Etika a politická filozofia
V etike Tomáš Akvinský hlása, že posledným cieľom človeka je šťastie (beatitudo), ktoré chápe ako poznanie Boha, respektíve nazeranie na Boha. Človek disponuje slobodnou vôľou, ktorá je predpokladom mravnej zodpovednosti. Spoločnosť existuje preto, aby človeku umožnila dosiahnuť jeho konečný cieľ. Súhlasí s Aristotelom, že človek je spoločenský tvor, začlenený do štátu, a preto je prirodzené, aby koexistoval s ostatnými ľuďmi v určitom spoločenskom zriadení s vládnucou autoritou. Politika je pre Tomáša vedou o vládcovi, štáte a autorite.
Keďže ľudská prirodzenosť, ktorá činí štát nutným, bola stvorená Bohom, je podľa Tomáša Boh pôvodcom vrchnosti. Za najlepšiu formu vlády považuje monarchiu, kde je moc sústredená v rukách jednotlivca, s dodatkom, že ľud má právo prípadného tyrana odstrániť, hoci Tomáš pri nastolení tyranie vyzýva k počiatočnej trpezlivosti.
Najvýznamnejšie diela
Tomáš Akvinský napísal počas svojho života viac než 60 diel, mnohé z nich diktoval svojim sekretárom. Jeho spisy sú trojakého druhu: výklady Svätého písma, filozofické a teologické spisy. Medzi jeho najznámejšie diela patria:
- Summa Theologica (Súbor Teológie): Jeho najslávnejšie a nedokončené dielo, ktoré predstavuje syntézu Písma, filozofickej múdrosti a patristických poznatkov. Má viac ako 1 500 000 slov (3 000 strán) a je známa svojou formálnou štruktúrou „sic et non“, kde sa predkladajú námietky, potvrdzujúce citáty a následne Tomášove dobre odôvodnené závery. Bolo nazvané „gotickou katedrálou slov“.
- Summa contra Gentiles (Kniha o pravde katolíckej viery proti omylom neveriacich): Dielo apologetického charakteru, určené pôvodne kresťanom, ktorí prichádzali do kontaktu s nekresťanmi.
- Kompendium teológie: Stručný a prehľadný výklad právd viery a mravov pre zaneprázdnených ľudí.
- Zlatá reťaz (Catena aurea): Komentár k štyrom evanjeliám, pozostávajúci z mnohých citácií cirkevných otcov, čo svedčí o Tomášových obdivuhodných patristických znalostiach.
- Komentáre k Aristotelovým dielam a k Svätému písmu.
Okrem rozsiahlej spisovateľskej činnosti bol aj výborným kazateľom a zložil nádherné veršované hymny ku cti Sviatosti Oltárnej, ako sú Pange Lingua a Lauda Sion.
Odkaz a vplyv
Tomáš Akvinský bol kanonizovaný pápežom Jánom XXII. v roku 1323. Pápež Pius V. ho v roku 1567 menoval učiteľom Cirkvi, a pápež Lev XIII. ho v roku 1879 určil za patróna kresťanských filozofov a katolíckych škôl. Jeho sviatok sa v rímskokatolíckom kalendári slávi 28. januára.
Tomášovo učenie, známe ako tomizmus, sa stalo základom katolíckej teológie a filozofie. Pápežská encyklika Aeterni Patris (1879) podnietila vznik novotomizmu, ktorý predstavuje hlavnú koncepciu katolíckej filozofie 20. storočia. Tomášovo dielo je oceňované aj mimo katolíckych kruhov; napríklad agnostik Charles Murray ho zaradil medzi „velikánov“ západnej filozofie, na šieste miesto najvplyvnejších filozofov všetkých čias, čím ho postavil nad Sokrata a svätého Augustína.
Svätý Tomáš Akvinský zostáva majstrom racionálneho uvažovania a integrácie. Jeho rozsiahle dielo je nepretržitým zdrojom inšpirácie pre hľadanie pravdy a pochopenie vzťahu medzi Bohom, svetom a človekom.