Všetko má svoj čas: Hľadanie zmyslu v priebehu života

„Na všetko je ustanovený čas, áno, čas na každú záležitosť pod nebesami,“ píše sa v Biblii. Tieto slová z knihy Kazateľ nám pripomínajú, že čas je jednou z najcennejších hodnôt v našom živote. Hodiny, ktoré merajú čas, nás sprevádzajú od chvíle, keď sme si začali uvedomovať jeho hodnotu. Čas dostáva najväčší význam, keď si uvedomíme to, čo hovorí Kazateľ v nasledujúcich veršoch.

Filozofia času v Knihe Kazateľ

Kniha Kazateľ, ktorej pisateľom je múdry kráľ Šalamún, podrobne opisuje rôzne duality času, ktoré sú súčasťou ľudskej existencie. Zdôrazňuje, že „Všetko má svoju určenú dobu a každé úsilie na zemi svoj čas.“

Rozmanitosť časových cyklov

Šalamún uvádza konkrétne príklady týchto cyklov:

• čas rodenia a čas zomierania;
• čas sadenia a čas vytŕhania;
• čas zabíjania a čas liečenia;
• čas rúcania a čas stavania;
• čas plaču a čas smiechu;
• čas smútku a čas veselia;
• čas rozmetávania kamenia a čas zbierania kamenia;
• čas objímania a čas zdržovania sa objatia;
• čas hľadania a čas strácania;
• čas ukladania a čas odhadzovania;
• čas roztŕhania a čas zošívania;
• čas mlčania a čas rozprávania;
• čas milovania a čas nenávidenia;
• čas vojny a čas mieru.

Pisateľ si následne kladie otázku: „Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy?“ Všimol si, že zamestnanie, ktoré Boh uložil Adamovým synom, aby sa ním umárali, je náročné. Napriek tomu všetko urobil Boh vhodne na svoj čas: do srdca im vložil tušenie večnosti, ale nik nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

Poznal, že pre nich niet lepšieho, ako radovať sa a dopriať si blaženosti vo svojom živote. Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha. Všetko, čo robí Boh, má večnú platnosť; k tomu nemožno už nič pridať, ako ani nie je možné nič odobrať. Boh to tak urobil, aby ľudia mali bázeň pred jeho zjavom.

Osud alebo Boží zámer? Odlišné interpretácie

NIEKTORÍ ľudia po prečítaní týchto slov dospeli k záveru, že Biblia učí, že na všetko je vopred určený čas, teda myslia si, že vieru v osud možno doložiť biblicky. Ale je to naozaj tak? Naozaj Biblia učí, že všetko v živote je dané osudom?

Keďže „celé Písmo je inšpirované Bohom“, to, čo sa v Biblii píše na jednom mieste, musí byť v súlade s tým, čo sa píše v iných jej častiach. Šalamún nenaznačoval, že všetko v živote je dané osudom, ale poukazoval na to, že ľudia nedokážu presne predvídať výsledok žiadneho snaženia, „lebo čas a nepredvídaná udalosť postihujú všetkých“.

Preteky a nepredvídané udalosti

Zamyslime sa napríklad nad výrokom: „Preteky nepatria rýchlym.“ Na olympijských hrách v roku 1984 v Los Angeles sa odohral bizarný beh žien na 3 000 metrov. Dve bežkyne - reprezentantky Veľkej Británie a Spojených štátov - dúfali, že vyhrajú zlatú medailu. No v polovici pretekov do seba narazili. Bol to osud, že sa to tak skončilo? Je zjavné, že zrážka - nešťastná náhoda, ktorú nikto nemohol predvídať - bola príčinou, prečo ani jedna z tých dvoch bežkýň nevyhrala. Komentátori však pripísali túto nehodu rivalite medzi dvoma silnými atlétkami, vyrovnanými súperkami, v ktorej každá sa úporne snažila predbehnúť tú druhú. Ako hovorí Biblia, „čas a nepredvídaná udalosť postihujú všetkých“.

Boží zámer a ľudská zodpovednosť

Teda Boh neurčil osud jednotlivcov ani nepredurčil všetky udalosti, ale stanovil určité princípy, ktoré riadia priebeh ľudských záležitostí v súlade s jeho zámerom. Ak sa ľudia chcú tešiť z výsledkov svojho úsilia, musia spoznať, aký je Boží zámer a Boží časový rozvrh, a konať podľa toho. To, čo je vopred určené a nemenné, nie je osud jednotlivcov, ale to, čo si Boh predsavzal urobiť. Prostredníctvom proroka Izaiáša Jehova vyhlásil: „Také bude moje slovo, vychádzajúce z mojich úst.“

Vezmime si napríklad Šalamúnovo vyjadrenie, že je „čas sadiť a čas vytrhávať to, čo bolo zasadené.“ Roľníci vedia, že každá plodina má svoj najlepší čas na sadenie. Čo sa stane, ak roľník ignoruje túto jednoduchú skutočnosť a zasadí plodinu v nesprávnom čase? Mal by vinu za to, že nemá dobrú úrodu, hoci usilovne pracoval, pripisovať osudu? Samozrejme, že nie. Jednoducho plodinu nezasadil v správnom čase.

Zmysel života a túžba po večnosti

Hlboko v srdci sa každý z nás niekedy v živote zamýšľa nad tým, aký je zmysel života a aký je náš konečný údel. V priebehu celých dejín sa ľudia nedokázali zmieriť s myšlienkou, že zmyslom života by mala byť len úmorná práca a že smrť by mala znamenať koniec všetkého.

Rozdiel medzi človekom a zvieraťom

My, ľudia, sa od iných živých tvorov odlišujeme tým, že neuvažujeme iba o prítomnosti, ale aj o konci života a o tom, či je niečo po smrti. Túžime dokonca žiť navždy, večne. V snahe uspokojiť túto túžbu ľudia siahajú po predstave života po smrti. Niektorí dospeli k záveru, že niečo z našej bytosti žije ďalej aj po tom, čo zomrieme. Iní veria, že sa znovu rodíme v nekonečných reinkarnáciách. A ďalší sú presvedčení, že všetko je dané osudom alebo prozreteľnosťou a že na tom nemôžeme nič zmeniť. Žiaľ, žiadne z týchto vysvetlení nie je naozaj uspokojujúce. Tento odveký konflikt medzi túžbou poznať odpoveď a neschopnosťou nájsť ju trápi mysliteľov a filozofov odnepamäti. Poznal som, že pre nich niet lepšieho, ako radovať sa a dopriať si blaženosti vo svojom živote. Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha.

Boh ako zdroj uspokojenia túžby

Keďže túto túžbu nám dal do srdca Boh, je logické obrátiť sa naňho, aby nám poskytol, čo potrebujeme na uspokojenie tejto túžby. Koniec koncov, Biblia o Jehovovi hovorí: „Otváraš svoju ruku a uspokojuješ túžbu všetkého živého.“ (Žalm 145:16) Keď budeme študovať Božie Slovo, Bibliu, nájdeme uspokojujúce vysvetlenia týkajúce sa života a smrti i Božieho večného predsavzatia so zemou a ľudskou rodinou.

Niet inej dobroty pre človeka, ako že sa môže najesť a napiť a dopriať si blaženosti za námahy. Lebo aj to je z Božích rúk. Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho? Lebo koho on uzná za dobrého, nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti; ale hriešnikovi dá za úlohu zhromažďovať a hromadiť, aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému. Aj to je márnosť a honba za vetrom.

Žiť naplno: Carpe Diem z kresťanského pohľadu

Často sa stretávame s postojom k životu v duchu latinského motta: carpe diem - užívaj dňa, akoby bol tvoj posledný. Interpretácia môže byť rôzna, ale aj kresťan môže tieto slová zobrať vážne. Veď nie neprávom sa hovorí v ľudovej múdrosti: „Aký život, taká smrť.“ Žime každý deň nášho života, akoby bol naším posledným. Náplň nám do našich dní dáva ten, ktorého liturgia Cirkvi nazýva Pánom času a večnosti, Ježiš Kristus.

Radujte sa a milujte

„Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ (Filipanom 4:4) Smútok je zákerná vec, ak je ho priveľa. Sám o sebe nie je zlý, Ježiš sám verejne prejavoval smútok. Boh od nás chce, aby sme žili radosť. Dokonca aj Kazateľ hovorí, že pre ľudí neexistuje iná možnosť, ako žiť, ak len nie radovať sa. Láska môže zmeniť celý svet v momente. Silné slová? Celý svet. A jediné, čo skutočne stačí je milovať. Nič viac tento svet nepotrebuje. Milovať samých seba, a týmto spôsobom dokážeme milovať ostatných.

Slobodná vôľa a Božia vôľa

Niektorí hovoria, že Boh určuje každú jednu vec nášho života a nemôžeme zmeniť Jeho vôľu. Ak si takto predstavujeme Boha, tak je v skutočnosti malý. Ak náš život a tento svet majú len jedno riešenie, tak by bol Boh, v ktorého veríme, málo kreatívny a veľmi obmedzený. Dobrý Otec dáva deťom slobodu a načúva im, neurčuje všetko v ich živote. Nemáme pre Boha žiadnu novú informáciu, o ktorej by nevedel. Máme ale šancu kreatívne tvoriť a vyjadriť náš život a ovplyvniť život ľudí a komunity okolo nás.

Boh ako Tréner

Často sme ale leniví a chceme, aby sa zmeny v našom živote diali formou zázrakov, epických modlitieb, výhier v lotérii. Predstavme si, že sme vo futbalovom tíme a máme skvelého Trénera. Môžeme za Ním prísť a povedať mu, ako chceme hrať a ako chceme prispieť k úspechu tímu. A dobrý Tréner to zvažuje, rozpráva sa s nami, snaží sa nám čo najviac vyjsť v ústrety, dáva nám spätnú väzbu a dáva nám na výber rôzne možnosti.

Modlitba ako kľúč k porozumeniu Božieho času

Modlitba je neoddeliteľnou súčasťou života veriaceho a kľúčom k hlbšiemu pochopeniu Božieho zámeru a jeho časového rozvrhu.

Modlitba a dôvera

V živote sa nám môže stať, že sa ocitneme v dvoch nesprávnych postojoch k modlitbe. Jedným je, že sa nemodlíme, lebo sa bojíme sklamania. Modlíme sa len za také veci, ktoré sa zdajú byť možné, čím Boha robíme malým bohom. Druhý postoj je, že si myslíme, že všetko, za čo sa budeme vytrvalo modliť, si „vymodlíme“. Boh nám musí všetko dať, vtedy si o sebe myslíme príliš veľa. Pavol vo svojich listoch píše aj o tom, že Boh nevypočul jeho modlitbu, ale Pavol z toho nie je zdeptaný. Jeho zápal v nasledovaní Krista nie je menší. Vie, že Božie zámery sú dobré a Bohu dôveruje. Modlitba nie je o tom, či získam od Boha maximum, ale je to dôvera, že Boh sa o mňa stará a vie lepšie ako ja.

Kedy a ako sa modliť

Nie je zbytočné pýtať sa, kedy sa treba modliť. Skúsenosť ukazuje, že keď sa človeku podarí mať presne stanovený čas a byť mu verný každý deň, začne kráčať pevne a s istotou po ceste modlitby. Človek, ktorý sa modlí, vie, že potrebuje každý deň stály čas na modlitbu. Najvhodnejší čas máme venovať tomu najdôležitejšiemu, a keďže nie je nič dôležitejšie ako Pán, ten najlepší čas máme využiť na stretnutie s Ním. Tajomstvo úspechu je byť verný stretnutiam každý deň. Modlitba je tiež uskutočnením Prvého prikázania lásky. Boh nám dovoľuje a dokonca nástojčivo prikazuje: „Mysli na mňa! Túž po mne! Teš sa na mňa! Miluj ma!“ Ten, ktorý stvoril celé Univerzum, chce, aby sme Ho milovali. Človek dostal úžasnú možnosť a schopnosť milovať Boha. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu.

Modlitba Otčenáš, podobne ako aj iné modlitby, je životom nového srdca. Musí nás oživovať v každej chvíli. Inak zabudneme na toho, ktorý je náš Život a naše Všetko. Modliť sa je vždy možné; čas kresťana je časom vzkrieseného Krista, ktorý „je s nami po všetky dni“ (Mt 28, 20), nech aké by boli búrky. Náš čas je v rukách Božích. Aj pri chôdzi alebo na osamotenej prechádzke je možné často a vrúcne sa modliť. Možno sa modliť v dielni, počas nákupov, pri predaji, aj pri kuchynskej práci.

Modlitba a okolnosti života

Keď sa modlíme, nemôžeme nechať bez povšimnutia život a okolnosti, ktoré žijeme, akoby to boli dva vzájomne si cudzie svety. V Lukášovom evanjeliu (Lk 4,38-44) vidíme názorne riešenie, ako má náš život vstúpiť do modlitby. Príklad prosby apoštola Petra za jeho chorú svokru nás poučuje o tom, ako máme zachádzať so svojou roztržitosťou. Všetky tieto veci môžu byť strávené a spracované jedine s pomocou Božou, preto práve ony patria do modlitby, patria pred Božiu tvár. Veľkou výhodou ustavičnej modlitby je skutočnosť, že hneď ako problémy vznikajú, môžeme ich odovzdávať Bohu. Tak ako nám to radí práve apoštol Peter: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“.

Modlitba je prameňom sily a zárukou úspechu vo vážnych chvíľach a rozhodnutiach. Modlitba je nevyhnutná v utrpení. Potrebujeme sa modliť pri prenasledovaní a v nebezpečenstve. Úsilie o evanjelizáciu Cirkev vždy inšpirovala a podporovala intenzívnou modlitbou v jej najrozličnejších prejavoch a podobách, rešpektujúc pri tom duchovnosť jednotlivcov i situáciu a potreby všetkých ľudí. Hlavným a najdôležitejším dôvodom, prečo sa za evanjelizáciu treba modliť, je skutočnosť, že nám to prikázal sám Pán. Sv. Pavol, apoštol a nasledovník Ježiša Krista, nám zanechal na mnohých miestach vo svojich listoch zmienku o modlitbe za to, aby mohlo byť hlásané Božie Slovo. Modlitby plné dôvery v Boha podobne týmto, dávali silu evanjelizačnému úsiliu sv. Cyrila a Metoda, sv. Františka Xaverského v Indii, Izáka Jogussa v Severnej Amerike a všetkých veľkých misionárov v minulosti i súčasnosti. Modlitba bola tajomstvom úspechov takých moderných evanjelizátorov, ako bol Ján Pavol II. Každý druh evanjelizácie začína modlitbou a od modlitby úplne závisí. Apoštolát sa rodí z modlitby a k modlitbe znovu vedie.

Nočná modlitba

Keď povieme „nočný život“, prídu nám na myseľ zábavné podniky, ale noc má iné poslanie. Slovenské príslovie hovorí: „Noc má svoju moc!“ Platí to v zlom, ale platí to aj v dobrom. Platí to aj pre naše modlitby. Noc nie je len miestom hriechu, ale aj miestom lásky. Noc je časom, v ktorom prestávame pracovať a odovzdávame sa v láske manželovi, manželke alebo samotnému Bohu. Čo Pavol získal z nočnej modlitby: poznanie Božej vôle, odvahu pri hlásaní Slova, vedomie Božej blízkosti a Božej moci, poznanie, že mnoho ľudí ho potrebuje. Skúsme niekedy aj my namiesto hriešneho hľadenia do televízie nadviazať nočné spojenie s Bohom. Dajme prednosť tichu noci pred hlukom zábavných podnikov a televízie a skúsme aspoň chvíľu zotrvať na modlitbách. Potrebujeme ju ako podporu pre službu a záruku jej kvality.

Kde a ako sa modliť

Slovo Božie aj príklad Božích ľudí nám ukazuje, ako je možné sa modliť:

Komunitné rozpoznávanie Božej vôle a služba

Konflikt nie je narušením vzťahov, ale podmienkou rastu vo vzťahoch. V prvotnej Cirkvi nastal prvý veľký spor a apoštoli sa rozhodli pre komunitné hľadanie riešenia. Roku 49 sa zišli v Jeruzaleme na koncile a problém riešili. Všimnime si však metódu, ako to robili. Apoštoli záver svojho jednania scharakterizovali takto: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili..." Teda v hre, pri hľadaní riešenia bol prítomný hlavne Duch Svätý. Ježiš v evanjeliu tiež poznamenáva, že nám pošle Ducha Svätého, ktorý nás naučí všetko. A k tomu pridáva, že nám dáva i svoj pokoj. Ide o pokoj, ktorý je výsledkom správneho vyriešenia komunitného problému.

Ako spoznávať hlas a vôľu Ducha Svätého?

Jezuita John Toner hovorí o piatich predpokladoch, ktoré sú k tomu nevyhnutné:

1. Túžba každého člena komunity plniť Božiu vôľu, nech je akákoľvek.
2. Dôvera každého člena v Boha a k sebe navzájom.
3. Ochota venovať všetok svoj čas a energiu, ktorá je potrebná na to, aby sa dosiahlo správne rozhodnutie.
4. Ignaciánska „indiferencia“ (sloboda od preferencií).
5. Sloboda od predsudkov.

Ak týchto päť krokov zachováme, môžeme pristúpiť k hlasovaniu. Tak potom naozaj spoznáme Božiu vôľu a do nášho života i vzťahov príde pokoj a rozkvet.

Vďačnosť za kňazskú službu

Spovednica je miesto, kde sa stretáva láska a odpustenie. Veľmi dôležitá je reakcia a postoj kňaza. Kňazi, ktorí mi neskutočne pomohli, vrátili chuť chodiť na spovede a vďaka nim som zažila desiatky skvelých spovedí, ktoré pokračovali duchovnými rozhovormi. Chcela by som vám, kňaz, povedať jedno veľké ĎAKUJEM. Za všetko, čo robíte - to očiam viditeľné, ale aj to, čo sa skrýva v slovku „povolaný“. Ďakujem za vaše „áno, Pane.“ Za to, že môžem vďaka vaším rukám prijať Pána. Ďakujem za kázne, ktoré povzbudia, dodajú síl a dajú odpovede na vypovedané, ale aj hlboko skryté otázky. Za každé slovo na svätej spovedi, ktoré síce mohlo zo začiatku zraniť moju pýchu, no potom si spätne uvedomím, že slová upozornenia boli pravdivé. Ďakujem za možnosť svätej spovede. Mnohí ľudia sa pýtajú, kedy ísť na spoveď. Robiť veci naplno je umenie. A ľúbiť naplno ešte väčšie. Odvážiť sa žiť v prítomnosti. Odvážiť sa dívať sa svet svojimi vlastnými očami. Robiť veci v slobode. Žiť naplno!

Apoštolská služba

Každá nedeľa je slávnosťou a oslavou vzkrieseného Ježiša Krista, ktorý je prítomný vo svojej cirkvi. Naša cirkev vedome stojí na apoštolskom základe, ako to vyznáva aj Nicejské krédo. Apoštolovia Peter a Pavol sú príkladom. Tak, ako o samotnom Ježišovi platí, že je dôležité a vzrušujúce poznať udalosti Jeho vtelenia a narodenie, ale nestačilo by to, ak by sme nepoznali aj Jeho skutky a učenie. Podobne to platí aj o živote apoštolov. U Petra i Pavla bolo dôležité ich povolanie a ich následná poslušnosť tomuto povolaniu. Apoštolovia sa preto vyznačovali aj rovnakou vierou a dôverou v Ježiša. Aj v našom osobnom živote máme vidieť to isté Božie vedenie a konanie, ktoré nie je náhodilé. Je založené na Božej vernosti, na Bohom danom slove tomuto svetu.

Za darom života každého človeka smieme a máme vidieť Božiu vôľu a dar milosti. Ale platí to aj o smrti človeka! Toto slovo platí nielen o práci na poliach a v záhradách, ale aj o duchovnej službe v cirkvi a v cirkevnom zbore. Raz príde aj čas zberu úrody. Spoločenstvo cirkvi i cirkevného zboru iste vie o hodnote skúsenosti „Plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi“ (R 12, 15). Pán Boh je s nami vždy. V radosti i v plači. V živote veriacich majú svoj veľký význam aj ďalšie slová o čase, ktorý je vždy Božím časom. Najväčším darom pre nás po Pánu Bohu sú pre nás naše rodiny. Sú to najskôr naši rodičia a potom manželskí partneri. Dieťa rado objíma svojich milujúcich rodičov, a rodičia svoje deti. Ale príde čas, keď je rodičovská láska a rodičovské objatie nahradené inou hodnotou. Hodnotou manželskej lásky a manželského objatia. Oboje je veľkým Božím darom.

Apoštolská a duchovná služba vedie k tomu, aby ľudia poznali to, čo je dôležité nájsť a získať v živote ako poklad, skrytý na poli, alebo ako vzácnu perlu. Treba ho počuť, prijať a naplniť tak, ako keď stál Mojžiš pred faraónom. Ako apoštolovia, ktorí neraz museli svedčiť pred synedriom, alebo tými, ktorí mali moc. Ale je aj čas mlčania! Nie vždy vidí človek výsledky svojej služby a duchovnej práce. Dokonca niekedy môže aj pochybovať, či to, či ono malo a má zmysel. Tam, kde je život vnímaný a chápaný ako služba Bohu, kde platí apoštolské slovo: „Viac sluší poslúchať Boha, ako ľudí“, tam napokon smieme mať nádej požehnania, zmysluplnosti a večnosti.

Smrteľnosť, večnosť a Boží zámer

„Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90,12) - to je téma adventných kázní, ktoré reflektujú na večné pravdy. Medzi tieto pravdy patrí to, že všetci sme smrteľní a „nemáme tu dolu trvalý príbytok“; ďalej, že život veriaceho sa nekončí smrťou, pretože nás očakáva večný život; a napokon, že nie sme osamotení na malej lodi našej planéty, pretože „Slovo sa stalo telom a prišlo prebývať medzi nami“. Prvá z týchto právd je predmetom skúsenosti, ďalšie dve sú predmetom viery a nádeje.

Memento Mori a zmysel bez Boha

„Memento mori!“ - pamätaj na smrť. Už vyše sto rokov sa učíme, že čas je relatívny. Albert Einstein - muž, ktorý sformuloval teóriu relativity - povedal, že „existuje tisíc spôsobov, ako čas zabiť, ale žiadny, ako ho vzkriesiť“. Akú úlohu teda zohráva čas v živote človeka? Podľa Šalamúna nevládneme času my, ale čas vládne nám. Ak odmietame Stvoriteľa, vieru v spasenie a večný život, potom je v našom živote všetko dané - od počatia po posledný výdych. Tak ako sa v prírode striedajú ročné obdobia, tak sa v našom živote striedajú jednotlivé etapy. Jeden človek sa rodí, druhý umiera. Niekto sa zase raduje, iný smúti. Vojaci zabíjajú, lekári liečia. Na jednom mieste ľudia stavajú, inde búrajú…

Ak zo života eliminujeme Pána Boha, Šalamúnovo tvrdenie je pravdivé: vytráca sa všetko, čo presahuje okamih smrti, lebo v momente, keď naposledy zavriem oči, všetko sa skončí a pominie. Nech už po mne zostane čokoľvek, pre mňa to už nebude mať žiadny význam. Narodil som sa predsa, aby som zomrel. Boh to tak urobil, aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom. Čo je, už dávno bolo, a čo má byť, bolo už (tiež). Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh, lebo on určil čas pre každú vec a pre každý skutok.

Boh stvoril svet pre úžasný zámer. Stvoril nás pre raj a večný život. Boh sa neuspokojil s tým, čo videl v tomto svete. Boh dal všetko. Dal to najcennejšie. Svojho syna, Ježiša Krista, ktorý zomrel za naše hriechy, aby tento svet už viac nežil v otroctve. Boh mal túžbu. Nepochybne máš aj ty svoje túžby a ciele. No otázkou je, čo si ochotný za ne zaplatiť? Ak by sa Boh uspokojil iba s priemernosťou, ako by sme dopadli? Aká by bola naša budúcnosť? Boh, pri stvorení si ustanovil poriadok, ktorý riadi množstvo vecí.

tags: #vsetko #ma #svoj #cas #je #cas