Počiatky poľnohospodárstva a význam obilnín
Poľnohospodárstvo a s ním spojený spôsob života umožnili budovať ľudskú spoločnosť smerom k stabilite a rozvoju. Začalo sa to v období pomenovanom odborníkmi ako neolitická revolúcia. Ľudia začali kočovný spôsob života nahrádzať usadlejším, preto mohli lov a zbieranie dopĺňať a postupne nahrádzať pestovaním poľnohospodárskych plodín. Bolo to možné najmä vďaka objavu a cieľavedomému pestovaniu divokých tráv, najmä divokej pšenice a jačmeňa, ktoré vo svojich semenách obsahovali dôležité živiny pre mnoho živočíchov a nakoniec aj pre samotného človeka. Dialo sa tak všade, kde sa ľudia usádzali, pretože z hľadiska náročnosti pestovateľského prostredia obilniny vždy patrili medzi veľmi nenáročné. Dobre prosperujú v najrôznejších podmienkach a pritom majú potenciál poskytovať dobrú úrodu.
Historici sú presvedčení, že hlavným dôvodom pestovania obilnín bolo oddávna ich používanie na pečenie chleba. Potvrdzujú to aj mnohé archeologické nálezy. Najstaršie objavy potravín z vtedajšieho obilia vo forme placiek či iných, podobných dnešnému chlebu, pochádzajú z územia dnešného Jordánska a sú datované až do obdobia siahajúceho viac než desaťtisíc rokov pred n. l.
Dominancia pšenice v rastlinnej výrobe
Hustosiate obilniny sú na Slovensku v rastlinnej výrobe mimoriadne dôležité. Napríklad v roku 2019 sa pestovali na 572-tis. ha. Najvyšší podiel, 408-tis. ha, má pšenica, je teda dominantnou obilninou. Predpokladá sa, že na naše územie sa pšenica naplno rozšírila na začiatku slovanského osídlenia, t. j. od 5. storočia n. l. a podľa historikov pochádza z územia Prednej a Malej Ázie. V súčasnosti sa podľa štatistík viac ako polovica obyvateľstva sveta živí pšenicou. Preto je označenie pšenice ako najdôležitejšej chlebovej plodiny plne na mieste.
Využitie pšenice
Pšenica je základným zdrojom ľudskej výživy. Je aj našou základnou obilninou. Zrno využívame na výrobu chleba, pečiva, krúp, cestovín a v cukrárenstve. Chemické zloženia zrna, najmä bielkovín, ktoré vytvárajú lepok, majúci pri pečení chleba mimoriadny význam, určuje vlastnosti pripraveného chleba a pečiva. Výrobky z pšeničného zrna spracovaného ako celozrnná múka majú aj vysokú dietetickú hodnotu.
Pre živočíšnu výrobu znamenajú pšeničné šroty a otruby vysoko koncentrované krmivo, vhodné pre všetky druhy hospodárskych zvierat. Ani priemysel by sa dnes bez pšenice nezaobišiel. Je základnou surovinou, slúžiacou na výrobu celého radu dôležitých produktov, ako lepidlá, škrob alebo etanol.
Ďalšie dôležité obilniny na Slovensku
K významným hustosiatym obilninám patrí tradične i jačmeň. V roku 2019 zaberal na Slovensku plochu 127-tis. ha. Jačmeň slúži nielen na kŕmne účely, hlavne kvalitný sladovnícky, používaný pri výrobe piva, je zaujímavou obchodnou komoditou. Tomu zodpovedá i obsiata plocha.
Ale ani ďalšie hustosiate obilniny u nás v osevných postupoch nechýbajú. 10-tis. ha patrilo triticale, 14-tis. ha raži a 13-tis. ha ovsu. Napríklad raž má u nás dobré podmienky najmä v horských a podhorských podmienkach alebo na piesočnatých pôdach.
Výzvy v pestovaní obilnín
Ozimné obilniny pestované v súčasnosti sú vďaka dlhodobému šľachtiteľskému procesu mimoriadne výkonné. Pestovateľa nesklamú, vyžadujú však správne zvolené agroekologické podmienky a agrotechniku. Najnáročnejšia na pôdu i správne zvolenú predplodinu je ozimná pšenica. Klimatické podmienky pre ozimnú pšenicu sú vyhovujúce, ak je mierna zima a teplé leto, potrebuje však i dostatok vlahy. Ale aj ostatné spomínané obilniny majú svoje špecifické požiadavky na pôdu, predplodinu i klimatické podmienky.
Preto pri súčasnom nevyspytateľnom rozložení zrážok i teplôt počas ročných období sa stanovenie správnych agrotechnických termínov a úspešný boj so škodcami a burinami stáva naozaj umením a previerkou vedomostí agronóma. Odolnosť rastlín voči výkyvom počasia sa tak stáva každý rok aktuálnejšou. Šľachtitelia sa preto snažia - a do veľkej miery sa im aj darí - prispôsobovať odrody zmeneným klimatickým podmienkam. Slovenskí poľnohospodári tu majú výhodu v podobe silného domáceho šľachtiteľa odrôd obilnín, spoločnosť Istropol Solary. Vďaka tradícii a dlhodobej, cieľavedomej práci dokáže poskytnúť celé spektrum spoľahlivých odrôd, schopných vyrovnať sa do značnej miery so súčasnou klimatickou zmenou, ovplyvňujúcou negatívne i pestovanie obilnín.
Ochrana plodín a boj so škodcami
V súčasnosti sa na Slovensku pestujú viaceré druhy poľných plodín, ktoré poskytujú potravu a úkryt pre diviaky. Sú to najmä kukurica, slnečnica, repka či ciroky. Diviačia zver sa do týchto porastov v období vegetácie presúva rada a vytvára si v nich denné stanovište, v ktorom nachádza paradoxne väčší pocit pokoja ako v samotnom lese, kde sa pohybujú ľudia. Diviaky sa v poľnohospodárskej krajine vyskytujú najčastejšie od obdobia začiatku kvitnutia repky v apríli až po obdobie zberu kukurice na zrno v novembri. V jesennom období však nie je ponuka potravy bohatá, a preto sa diviaky pri migrácii často uchýlia ku konzumácii všetkého, čo na poliach nájdu, vrátane mladých rastlín ozimnej pšenice, ktorá patrí k najpestovanejším, tzv. chlebovým plodinám. Diviaky dokážu rozrytím porastov pšenice zdecimovať budúcu úrodu o 20 až 30 %, v závislosti od výmery pozemku.
Žiaľ, v tomto smere pestovateľom nepomáha rozvoj pôdoochranných technológií obrábania pôdy, ktoré okrem nesporných výhod prinášajú aj problém rozširovania populácií hrabošov a myší v dôsledku vynechania hlbokej orby.
Inovatívne prístupy v agrotechnike: Spoločná sejba
Súčasné moderné prístupy v agronómii umožňujú využiť také technologické riešenia, ktoré zabezpečujú súčasnú sejbu hlavnej a pomocnej plodiny. Pri otázke spoločného výsevu pšenice s inými plodinami sú skôr známe kombinácie s hrachom kŕmnym - peluškou. Nevýhodou však je, že peluška diviaky láka.
Vhodnou kombináciou hlavnej a pomocnej plodiny sa v tomto smere ukazuje sejba ozimnej pšenice so súčasnou sejbou horčice, ktorá diviaky, naopak, odpudzuje. Je to najmä kvôli špecifickým horčinám, ktoré sa okrem plodov nachádzajú aj v stonkách a listoch. Horčicu skôr poznáme z kuchyne ako významnú pochutinu, no jej agronomické výhody bývajú často nedocenené. Okrem toho, že odpudzuje diviaky, je to plodina s výrazným fytosanitárnym (ozdravovacím) účinkom na pôdu. Je charakteristická tým, že účinne reguluje škodlivé činitele ohrozujúce pestovanie pšenice.
Výhody pestovania horčice ako pomocnej plodiny
Horčica vytvára veľké množstvo nadzemnej fytomasy, ktorá brzdí rast burín a zabezpečuje priaznivú mikroklímu porastu - pôda sa prehrieva menej a udrží sa v nej viac vody, čo je v súčasnom období globálneho otepľovania veľmi dôležité.
Počas teplej a vlhkej jesene, kedy hrozí prerastanie pšenice, pôsobí horčica na pšenicu utlmujúco - tá vytvorí kratšie, ale o to pevnejšie a vyzretejšie steblá, čo je ďalším predpokladom jej úspešného prezimovania. Horčica teda môže pôsobiť aj ako „bio“ regulátor rastu. V zime horčica plní aj dôležitú úlohu krytu, ktorý chráni mladé rastliny pšenice pred holomrazmi. Svoju úlohu však horčica neprestáva plniť ani na jar. Mulč z vymrznutých rastlín horčice zabraňuje nadmernému výparu vzácnej zimnej vlahy.
Technológia spoločnej sejby
Zmiešaný porast, v ktorom tvorí hlavnú plodinu pšenica a pomocnú plodinu horčica, odporúčame založiť jedným prejazdom špecializovanej sejačky s variabilnými zásobníkmi osiva v štandardnom termíne sejby ozimnej pšenice, čiže od septembra do októbra, v závislosti od výrobnej oblasti. Medziriadkovú vzdialenosť pšenice je vhodné zvoliť na úrovni 25 cm a rastliny vysievať striedavým spôsobom tak, aby sa vždy medzi dvoma riadkami pšenice nachádzal riadok horčice. Pri tomto spôsobe zakladania zmiešaného porastu postačuje výsevok pšenice v množstve 80 - 90 kg/ha a pri horčici na úrovni 5 - 6 kg/ha.
Je polovičná dávka osiva predpokladom polovičnej úrody? Nie. Pšenica patrí medzi plodiny s vynikajúcou autoregulačnou a kompenzačnou schopnosťou. Väčšia medziriadková vzdialenosť medzi rastlinami pšenice podporí tvorbu odnoží, čomu môžeme pomôcť prihnojením hnojivom s mikroprvkami v čase výsevu. Spravidla potom dochádza k navýšeniu počtu odnoží o 3 až 4 ks na rastline.
Okrem takéhoto spôsobu využitia horčice ju môžeme pestovať na jeseň ako plodinu na zelené hnojenie, alebo ako hlavnú plodinu na semeno s výsevom na jar.
Udržateľné pestovanie: Produkcia vlastného osiva
Len málokto nikdy neskúsil v druhom roku vysiať semienka, ktoré si uschoval z minuloročnej úrody. Avšak so semienkami z vlastnej záhrady je to trochu zložitejšie, než sa môže na prvý pohľad zdať. Ak nie sme zbehlí v genetike, je jednoduchšie a najmä praktickejšie získavať semená z pôvodných starých odrôd zeleniny. I tak bude pestovanie rastlín z vlastných semienok dobrodružstvom.
Vieme ušetriť na kúpe semien, najmä ak niektoré druhy pestujeme vo väčšom množstve. Z vlastných semienok si taktiež dokážeme udržať obľúbené odrody, pretože sa stáva, že niektoré časom celkom zmiznú z ponuky semenárskych firiem. Ďalšou výhodou je aj naše povedomie o vlastnostiach danej odrody a o tom, ako sa správa v rôznych podmienkach, keďže tie sa každý rok trochu menia. Veľmi dobre tiež vieme, ako sme vlastné semienka vypestovali, čiže či a čím sme rastliny postrekovali, prípadne či sme záhon počas sucha dostatočne zalievali, prípadne či bol porast zdravý.
Získavanie a spracovanie vlastného osiva
Keď sa rozhodneme pre produkciu vlastných semienok, pokúsime sa o danej odrode zistiť čo najviac informácií. A kde také semienka získame? Existuje hneď niekoľko možností. Osloviť tiež môžeme napríklad semennú banku zameranú na uchovávanie starých odrôd. No pozor! V niektorých prípadoch semenné banky vyžadujú, aby sme časť získaného osiva v čo najväčšej čistote v ďalšom roku vrátili.
Zatiaľ čo semenárenie pri kvetoch býva väčšinou pomerne jednoduché a bez väčších prekážok, pri zelenine je dobré dodržiavať niekoľko zásad. Niekedy to so sebou prináša aj prekvapenia, hlavne ak prišlo k náhodnému opeleniu (hovorí sa tomu i sprášenie), ktorému sa zvyčajne v bežnej záhradke nedá predísť. Keď však chceme získať semená konkrétnej odrody, takému sprášeniu treba čo najviac predísť. Napríklad, ak by sme chceli z jednej záhrady získať osivo viacerých odrôd tekvíc, mali by sme záhony založiť v čo najväčšej vzdialenosti od seba. V prípade tekvice je takáto izolačná vzdialenosť viac ako 300 metrov. To je v menšej záhrade takmer nemožné dodržať.
Dobrou voľbou sú rôzne odrody paradajok, kde až na pár výnimiek stačí dodržať odstup od iných odrôd viac ako tri metre. Podobne sú na tom aj hrach či šalát. Zatiaľ čo samotné získanie osiva je pri niektorých druhoch ľahké, pri iných je časovo trochu náročnejšie. Pri paradajkách či uhorkách však počítame s dôkladnejším postupom. Ich semená sú obalené slizovitou vrstvou, ktorej sa potrebujeme pred sušením zbaviť. Hneď ako je osivo čisté, opatrne ho dosušíme buď v suchej miestnosti, alebo v sušičke na ovocie, v ktorej teplota nesmie presiahnuť 35 °C.
Pri iných druhoch je semenárenie náročnejšie z dôvodu, že ide o dvojročné rastliny, napríklad petržlen, mrkva, repa a podobne. Keď sú semienka dostatočne usušené, dočistíme ich ručne, niekedy i za pomoci fúkania, pričom odfúkneme drobné rastlinné nečistoty. Ak máme semienok väčšie množstvo, rozdelíme ich do viacerých papierových vrecúšok, a to v takom množstve, ktoré zodpovedá dávke využiteľnej pri výseve v jednom roku. Ak máme miesto v mrazničke, kde sa teplota pohybuje okolo 18 stupňov pod bodom mrazu, uchováme ich vzduchotesne uzatvorené priamo tam. Bežne však stačí vrecká s osivom uložiť najlepšie do patentových pohárov, na ktoré nalepíme ceduľku s označením odrody a dátumom zberu.
Postup spracovania semien paradajok
- Semienka je možné získať len z pôvodných nehybridných odrôd.
- Do nádobky či pohárika vytlačíme šťavu vrátane semienok.
- Šťavu necháme dva dni kvasiť pri izbovej teplote.
- Scedíme cez sito, niekoľkokrát prepláchneme vodou.
- Rozložíme na pijavý papier a necháme dosušiť pokojne aj týždeň.