Zemiaky, pôvodom z Južnej Ameriky, konkrétne z oblastí dnešného Peru a Bolívie, kde sa pestovali už pred tisíckami rokov, sa stali jednou z najdôležitejších plodín na svete. Pôvodné andské kultúry zemiaky vysoko cenili nielen ako potravu, ale aj ako súčasť ich kultúry a rituálov. Prvé pestované odrody zemiakov pochádzajú z peruánskych a bolívijských Ánd, kde ich andské kmene pestovali už pred viac ako 7000 rokmi. Zemiaky boli základnou potravinou pre Inkov, ktorí vyvinuli techniky na ich konzervovanie a sušenie, aby ich mohli uchovať po dlhé obdobia. V andskej kultúre sú zemiaky považované za posvätné plodiny, ktoré symbolizujú ochranu a výživu.
Zemiaky sa do Európy dostali v 16. storočí. Španielski dobyvatelia objavili túto plodinu v Peru v roku 1536 a zaznamenali, že sa varia podobne ako gaštany, ale chutia inakšie. Pred koncom 16. storočia rodiny baskitských námorníkov začali s pestovaním tejto plodiny na severnom pobreží Španielska. Sir Walter Raleigh priniesol túto plodinu do Írska v roku 1589 a začal ju pestovať v blízkosti Corku.
Predtým, než si zemiaky získali vo svete všeobecnú obľubu a uznanie, prešla ešte dlhá cesta. Pôvodne sa ľudia pozerali na zemiaky ako na pokrm pre zvieratá a vznikla domnienka, že zemiaky - škaredé znetvorené hľúzy z pohanských civilizácií sú pre ľudí nevhodnou potravou. Nešťastnú povesť mali zemiaky aj na kráľovskom dvore Alžbety I. Kuchári netušili, ako ich pripraviť, a tak vyhodili samotné hľúzy a varili len stonky a listy.
Zemiaky vo Francúzsku a ich cesta k popularite
O zásadné vylepšenie ich renomé sa vo Francúzsku zaslúžil muž menom Antoine Augustin Parmentier (1737-1813), ktorého meno je dodnes spojené so zemiakmi. Parmentier, držaný v Pruskej sedemročnej vojne ako väzeň, prežil svoje zajatie len na strave pozostávajúcej zo zemiakov. Parmentier bol na vtedajšie pomery hotový marketingový stratég. V roku 1785 boli zemiaky oficiálne vyhlásené kráľom Ľudovítom XIV za zeleninu. Rovnako sa stali aj hlavnou potravinou počas Francúzskej revolúcie, kedy boli jedinou dostatkovou surovinou.
K Parmentierovej popularizácii zemiakov sa viaže viacero príbehov. Povráva sa, že Parmentier venoval kráľovskému páru počas prechádzky v záhradách vo Versailles niekoľko kvetov zemiaka. Kráľovná si pár z nich založila do vlasov a kráľ do dierky od gombíka.
Vo Veľkej Británii sa rozmach zemiakov spája s priemyselnou revolúciou. V čase, keď do tovární prichádzali stále nové sily, bolo nutné nájsť lacný a výživný zdroj potravy.
Príchod a udomácňovanie zemiakov na Slovensku
Na Slovensko sa zemiaky dostali neskôr, pravdepodobne okolo roku 1654. Prvýkrát sa o nich zmienil mních Cyprián z Červeného Kláštora v diele Pojednanie o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť.
K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín - zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny.
Zemiaky sa na Slovensku a celkovo v Európe udomácňovali len veľmi pomaly. Ľudia sa ich štítili jesť. Prevládal názor, že konzumuje sa to, čo z pôdy vyrastie, čo sa ťahá k nebu. To, čo je v zemi, tie korene, to patrí peklu a to sa neje.
Význam zemiakov ohľadom možnosti nasýtenia svojich poddaných rýchlo pochopili panovníci. No odpor voči tejto plodine bol taký veľký, že museli pestovanie zemiakov prikázať. Pruský panovník vydal rozhodnutie, že kto odmietne pestovať zemiaky, príde o nos alebo o ucho. A aj sa to dodržiavalo.
Rozmach pestovania zemiakov na Slovensku
Rozmach pestovania zemiakov nastal však až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“. Tam, kde sa neurobilo obilie, sa určite urodili aspoň zemiaky. Zemiaky sú dnes považované za tradičnú plodinu, ktorá zachránila pred hladom našich predkov.
V rokoch 1842 - 1848 došlo k dočasnému útlmu produkcie zemiakov. Pravdepodobne prvým šľachtiteľom zemiakov na Slovensku bol rímskokatolícky kňaz Jozef Agnelli z Čár pri Senici. Začal s touto činnosťou už v roku 1872 a podarilo sa mu vyšľachtiť tri nové odrody. V roku 1946 bola v Malom Slavkove pri Kežmarku založená prvá šľachtiteľská stanica, ktorá sa o dva roky neskôr presunula do Veľkej Lomnice.
Kultúrny a kulinársky význam zemiakov
Zemiaky sú jednou z najuniverzálnejších surovín, používajú sa na pečenie, varenie, smaženie a prípravu kaší. V Európe sú zemiaky symbolom výživy, stability a hojnosti. Na Slovensku a v Česku sa zemiaky používajú v mnohých tradičných jedlách, ako sú zemiakové placky, knedle a polievky.
Hranolky ako ich dnes poznáme vznikli viac menej omylom, ktorý sa stal kráľovskému kuchárovi Collinetovi, počas toho ako sa snažil zohriať večeru pre francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa. Kuchár Collinet omylom vytvoril hranolky po tom, ako už raz upečené zemiaky ponoril do horúceho oleja. Na jeho prekvapenie sa zemiaky nafúkli ako malé balóniky.
V Andách sú zemiaky súčasťou dôležitých rodinných rituálov a osláv, kde sa podávajú ako symbol úcty k prírode a jej darom.
Zemiaky boli vnímané ako možnosť obživy pre veľa ľudí a zvierat, ale zároveň sú zodpovedné za jeden z najväčších hladomorov v Európe. Počas Veľkého hladomoru v Írsku v polovici 19. storočia, ktorý vznikol v dôsledku choroby zemiakových plodín, bola závislosť na tejto plodine príčinou obrovských strát na životoch.