Nielen živočíšna ríša má svojich predátorov, niekoľko sa ich nájde aj v tej rastlinnej. S postupným objavovaním nových druhov rastie aj záujem o pestovanie mäsožravých rastlín. Niektoré druhy sa už dokonca stávajú stálicou v interiéroch.
Úvod do sveta mäsožraviek
Prečo sú mäsožravé rastliny mäsožravé?
Prechod rastlín na živočíšny zdroj potravy je prirodzenou odpoveďou na ich snahu prežiť. Mäsožravé rastliny obývajú pôdy chudobné na živiny, resp. z nich živiny nedokážu čerpať. Preto si prostredníctvom evolúcie vyvinuli schopnosť loviť hmyz a dopĺňať si tak chýbajúce živiny.
Rozmanitosť mäsožravých rastlín
Mäsožravé rastliny patria k tým najfascinujúcejším vo svete botaniky. V prirodzenom prostredí ich môžeme nájsť na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy, pričom je známych viac ako 600 druhov rôznych veľkostí, tvarov a farieb. Známych je zhruba 200 druhov rosičiek pochádzajúcich zo všetkých kontinentov okrem Antarktídy, pričom sú známe bohatou diverzitou tvarov, veľkostí a farieb. V našej voľnej prírode bolo objavených 7 druhov, z toho 3 patria do rodu bublinatiek, 2 zástupcov má rod rosičiek a 2 rod tučníc. Všetky uvedené druhy sú menšieho vzrastu a živia sa prevažne hmyzom.
Bezpečnosť a druh koristi
Zdroj potravy mäsožravých rastlín je dosť pestrý. Spôsob lovu koristi a jej následná konzumácia je podobná u všetkých druhov. Líšiť sa môžu akurát veľkosťou lapacích orgánov, ich pohyblivosťou a časom potrebným na lov aj následné spracovanie chytenej potravy. Základom celého procesu lovu je lapací orgán, ktorý priťahuje hmyz alebo drobné stavovce, či už vylučovanými látkami alebo samotným vzhľadom. Korisť je chytená pohybom lapacej pasce na tele rastliny alebo prilepením na listy. Ani tie najväčšie druhy však nemajú lapacie orgány prispôsobené na konzumáciu väčších živočíchov. Preto nie sú pre ľudí alebo domáce zvieratá nebezpečné. Vo väčšine prípadov sa živia iba hmyzom. Pre väčšie druhy sú obživou aj žaby, jašterice či malé hlodavce. Nič väčšie skonzumovať nedokážu.
Všeobecné princípy pestovania mäsožravých rastlín v interiéri
Na úspešné pestovanie mäsožraviek je kľúčové dodržiavať špecifické podmienky, ktoré simulujú ich prirodzené prostredie. Mäsožravé rastliny, ktoré nie sú vo väčšine prípadov náročné na starostlivosť, zvládne s trochou snahy pestovať každý.
Kompletná starostlivosť o mucholapku Venusovú za menej ako 10 minút - Wal-Mart, tipy pre začiatočníkov s mucholapkou v Lowes (aktualizované 2024)
Substrát (pôda)
Mäsožravé rastliny sú zvyknuté vyrastať v pôdach s minimom živín, takže preferujú vrchoviskovú rašelinu alebo rašelinové substráty. Rašelina by si mala zachovať svoje pôvodné kyslé pH, byť neupravená a bez výživných látok. Do substrátu sa zvyknú primiešavať aj rôzne iné aditíva, ako napríklad korene papradí, mach lišajníkov, perlit a tak podobne. Pri mucholapke podivnej nie je potrebné miešať rašelinu s perlitom, ten vnáša do zeminy vyššie množstvo živín, na ktoré nie je zvyknutá. Pre rosičky a tučnice je vhodná zmes rašeliny s perlitom, pričom pri tučnici môže byť perlitu o niečo viac ako rašeliny. Mucholapku presádzame na jar raz za 1-3 roky do čistej rašeliny (kyslej pôdy), prípadne ju zmiešame s kremičitým pieskom v pomere 2:1. Môžeme primiešať aj trochu perlitu.
Zálievka a kvalita vody
Mäsožravé rastliny majú veľmi slušnú spotrebu vody, tým pádom si vyžadujú pravidelnú zálievku. Práve dostatok vlahy je základom celého pestovania. Kvetináče by ste mali mať umiestnené vo vode - najmä počas teplých dní. V zime rastlinu neprelievajte. Substrát by mal byť neustále vlhký, no so zálievkou by sme to nemali preháňať. Polievať je potrebné hneď po vyschnutí zeminy. Použiť na zálievku treba výlučne odstátu, mäkkú vodu. V žiadnom prípade to nesmie byť voda tvrdá, priamo z vodovodu. Klasická destilovaná voda nie je úplne vhodná, avšak môžete ju cca 10 minút prevariť, nechať ju vychladnúť a môžete zalievať, keďže škodlivé látky sa vyzrážajú na dne nádoby. Ideálne je používať dažďovú vodu.
Vlhkosť vzduchu
Nevyhnutným predpokladom úspechu je aj vyššia vzdušná vlhkosť. Po polievaní netreba zabúdať ani na vzdušnú vlhkosť, ktorá by mala byť pomerne vysoká. Najväčšiu vlhkosť potrebujú druhy Nephentes, Drosera adalae, D. schizandra alebo bublinatky, ktoré vyžadujú vlhkosť až 90 %. Menej náročné z hľadiska vlhkosti sú odrody z čeľade Sarracenia, Dionaea alebo Pinguicila. Vymenované rastliny si vystačia s vlhkosťou na úrovni 60 až 80 %, prípadne nižšou. Ak chceme rastlinke dopriať čo najoptimálnejšie podmienky, môžeme ich rosiť, alebo pod ne či vedľa nich položiť misku so zaliatymi kamienkami, prípadne použiť zvlhčovač vzduchu.
Svetlo a teplota
Vo väčšine prípadov si mäsožravé rastliny vyžadujú dobre presvetlené stanovište. Preto by ste ich mali umiestňovať na východne alebo juhovýchodne orientované parapety. Rastliny milujúce dostatok svetla a tepla sa zvyknú pestovať priamo na okne, čo im zaručí potrebné dávky svetla po celý rok. Odrody pochádzajúce z tropického pásma budú prosperovať pri klasickej izbovej teplote. Pozor si treba dávať najmä cez leto, keď sa teplota na okne zvykne poriadne zvýšiť. V takomto prípade radšej rastlinu dajte do tieňa. Niektoré exotické tučnice vyžadujú priame slnečné svetlo, zatiaľ čo tučnica obyčajná ocení polohu ďalej od okna.
Hnojenie a prikrmovanie
Mäsožravé rastliny sú zvyknuté rásť v pôde, kde sa nenachádza množstvo živín. Preto rastlinu nie je potrebné "prikrmovať" - hmyz nie je jediný zdroj ich výživy a takéto umelé kŕmenie by rastlinu mohlo oslabiť alebo dokonca zabiť. Ak sa stane, že mucholapka začne tvoriť kvetnú stonku, je žiaduce odstrániť ju už v zárodku, pretože jej kvitnutie, hlavne počas kritickej zimnej sezóny, môže rastlinu vysiliť až tak, že uhynie. Lepšie je preto udržiavať mäsožravé rastliny v nekvitnúcom stave.
Presádzanie a rozmnožovanie
Výhodou je, že mäsožravé rastliny si môžete rozmnožiť z vlastných zásob. Opatrne povyberajte staršie trsy rastlín, rozdeľte ich a nové zasaďte do kvetináčov. Dbajte na to, aby boli posadené v rovnakej výške ako predtým. Presádzaním podporujete ich rast a vývoj. Rastlinku možno množiť aj listovými odrezkami. List by mal byť stredne starý. Treba použiť aj stimulátor rastu a priamo zasadiť do lignocelu alebo substrátu.
Zazimovanie
Niektoré druhy mäsožravých rastlín vyžadujú zazimovanie. Pri interiérovom pestovaní mucholapky jej môžeme dopriať zimnú izbovú teplotu okolo 15 °C. Napriek zazimovaniu môžu byť mrazy pre mucholapku smrteľné. Preto je lepšie, ak zimu strávi v skleníku s teplotou 5 až 8 °C. Existuje ešte tretia možnosť, ako rastliny prezimovať - vyberieme ich zo substrátu a očistené a zabalené v rašelinníku uskladníme v chladničke pri teplotách 5 - 10 °C. Tučnica obecná nemá problémy s pestovaním ani počas zimy. Naopak, druhy rosičiek bežne predávané u nás nepotrebujú zmenený režim pre zimovanie, postačí im slnečné okno počas celého roku.
Starostlivosť a prevencia
S vysokou vlhkosťou je spojený aj vznik plesní či húb - aby ste sa týmto nepríjemnostiam vyhli, tak nezabúdajte dané priestory vždy dobre vyvetrať. Dbať treba na odstraňovanie buriny, ktorá rastlinám berie vlahu a živiny. Hnojenie ani chemické ošetrovanie proti škodcom nie je nutné. Dobrá správa: mäsožravky nie sú jedovaté.
Obľúbené druhy mäsožravých rastlín vhodné pre domáce pestovanie
V nasledujúcom výbere nájdete mäsožravé rastliny, ktoré sú vhodné na domáce pestovanie a ich starostlivosť zvládne aj začínajúci pestovateľ, ako aj druhy pre pokročilejších.
Mucholapka podivná (Dionaea muscipula)
Mucholapka podivná je určite najznámejšia mäsožravá rastlina, ktorá navyše loví hmyz jedinečným, rýchlym pohybom - zovretím listovej rozety. Na tento spôsob lovu využíva časť listu, ktorá hmyz rýchlo zovrie a začne rozkladať. Rýchly zvierací mechanizmus mucholapky spustí podráždenie viacerých chĺpkov na vnútornej strane listovej rozety/pasce v krátkom časovom rozmedzí. Na každej vnútornej čepeli listov si môžeme všimnúť 3 chĺpky - trichómy, ktoré slúžia ako senzory a po dvojitom stimulovaní spúšťajú zaklapnutie pasce. Prečo až po dvoch impulzoch? Je to preto, aby sa rastliny chránili pred náhodným dráždením napríklad dažďovými kvapkami. Ak sa v pasci ocitne korisť, list sa otvorí až po jej strávení - teda často až po 5 - 7 dňoch. Ak bol zatvorený „naprázdno“, obvykle sa otvorí do 24 hodín. Každá pasca sa za život môže zatvoriť 3-5 krát naprázdno a potom odumiera (čierne pasce sú odumierajúce), s reálnou korisťou len raz alebo dvakrát. Je dôležité, aby deti nedávali prsty do pascí. Dosiaľ je známy len jeden pôvodný druh mucholapky (Dionaea muscipula), ktorý sa vo voľnej prírode vyskytuje len v Južnej Karolíne v USA. Napriek tomu, že rastlina pochádza z rašelinísk, kde znesie aj zimovanie vonku (ideálne teploty 5 - 10 °C), pri izbovej teplote v byte je nutné ju zazimovať pri 15 °C s umelým osvetlením.
Rosička (Drosera)
Rosičky sú atraktívne, exoticky vyzerajúce mäsožravé rastliny, ktoré nie sú prekvapivo náročné na starostlivosť a ich pestovanie zvládne každý. Lovia svoju korisť (hmyz) pomocou špeciálnych tyčiniek pokrývajúcich ich listy. Na konci tyčiniek produkuje rastlina lepkavú tekutinu, na ktorú sa hmyz nalepí. Rastlina korisť tyčinkami a listom pomaly ovinie a začne z nej absorbovať živiny. Ich pohyb je podstatne pomalší ako u mucholapiek. Napriek tomu, že 2 druhy rosičiek rastú aj u nás vo voľnej prírode, pestovatelia siahajú skôr po exotických druhoch s africkým či ázijským pôvodom. Obľúbené sú najmä kvôli malému vzrastu s výškou od 5 do 15 cm, vďaka ktorému sa hodia do ktorejkoľvek izby. Ako rastliny milujúce dostatok svetla a tepla sa zvyknú pestovať priamo na okne, čo im zaručí potrebné dávky svetla po celý rok. Letné teploty od 20 do 25 °C sú pre ne optimálne. Pestovateľsky nenáročné sú napríklad druhy Drosera capensis, Drosera aliciae, Drosera spatulata, Drosera multifida, Drosera scorpiodes, Drosera regia a mnohé iné. Rosička kapská dokáže veľmi účinne lapať octomilky a otravné smútivky.
Tučnica (Pinguicula)
Tučnice patria k bezproblémovým, ľahko pestovateľným a vďačným rastlinám, navyše sa za starostlivosť odmenia pomerne atraktívnym kvitnutím. Epicentrom výskytu tučnice vo voľnej prírode sú vlhké tropické a subtropické časti Strednej Ameriky, no zopár druhov pochádza aj z ostatných kontinentov sveta. Tučnica loví drobný hmyz pomocou lepkavých listov, ktorými svoju korisť aj trávi. Jednotlivé druhy týchto mäsožravých rastlín sú značne rozdielne tvarmi, veľkosťami či farbami. Niektoré tučnice vytvárajú veľké rozety širokých listov dosahujúce až 20 cm, zatiaľ čo iné druhy sú drobné. Ešte väčšia rozmanitosť je v kvetoch, z ktorých niektoré pripomínajú orchidey. Tento rod je mimoriadne bohatý, čo sa týka typov biotopov. Tučnica obyčajná purpurovými až modro-fialovými kvetmi zdobí aj našu prírodu, najčastejšie ju môžeme vidieť v Národnom parku Veľká Fatra, kde rastie vo vyšších polohách. Kým exotické tučnice vyžadujú priame slnečné svetlo, tučnica obecná ocení polohu ďalej od okna. Bežná izbová teplota na úrovni 20 až 22 °C je pre tučnicu priam ideálna.
Krčiažnik (Nepenthes)
Krčiažniky, nazývané aj opičí pohár, dostali názov podľa vázovitého tvaru ich listových pascí (krčahov), v ktorých si vytvárajú špeciálnu tekutinu slúžiacu na utopenie koristi (aj väčšie druhy hmyzu). Okraje a steny krčaha/pasce sú klzké, takže hmyz do nich rýchlo spadne a už nevylezie. Nad krčahom je pokrievka, ktorá slúži ako dáždnik, aby do tekutiny nenapršala voda. Na dne každej pasce zároveň prebieha pomalé trávenie koristi. Tieto rastlinky vyrastajú oveľa väčšie a väčšinou sú popínavé, niektoré sú dokonca epifyty. Zatiaľ je známych 170 druhov rodu krčiažnik, a väčšina sa vyskytuje v tropických častiach Juhovýchodnej Ázie. Pre svoj život potrebujú vyššiu vlhkosť vzduchu, okolo 70 - 80 %. Z tohto dôvodu sú pre ne vhodné vitríny a skleníky, avšak dajú sa kúpiť aj druhy a krížence, ktoré prospievajú aj na obyčajnom panelákovom okne. Na nedostatok vzdušnej vlhkosti reagujú zasychaním a netvorením pascí. Ako izbové rastliny sa pestujú najmä nenáročné druhy ako napríklad: Nepenthes Alata, Nepenthes Rafflesiana, Nepenthes Mirabilis, či mnohé hybridy ako napríklad Nepenthes x ventrata, Nepenthes x Bloody Mary, Nepenthes x Mixta a mnohé ďalšie. Tieto mäsožravé rastliny sú dostupné v rôznych tvaroch a farbách. Ako substrát je pre ne vhodná zmes hrubej vláknitej rašeliny, perlitu, dubovej kôry, niekedy sa pridáva aj molitan či polystyrén na odľahčenie.
Bublinatka (Utricularia)
Bublinatka je pomenovaná podľa mechúrikov/bubliniek, ktorými loví svoju korisť. Tieto fascinujúce mäsožravé rastliny môžeme nájsť na všetkých kontinentoch a vo všetkých teplotných pásmach okrem suchých oblastí sveta. Bublinatky sú väčšinou vodné alebo močiarne rastliny, ktoré prosperujú vo vlhkých oblastiach s pôdou chudobnou na živiny. Mechúriky, ktorými bublinatky lovia svoju korisť patria medzi najdômyselnejšie štruktúry v celom rastlinnom svete. Tieto výnimočné pasce majú priemer 0,2 až 1,2 cm a lovia drobný vodný hmyz tak, že podráždenie drobných chĺpkov na mechúriku hmyzom otvorí poklop a vplyvom podtlaku sa nasaje hmyz aj s vodou do mechúrika, ktorý sa v priebehu pár milisekúnd uzavrie. Viaceré druhy týchto mäsožravých rastlín sa môžu celoročne pestovať ako vodné rastliny v rybníkoch, jazierkach a prírodných bazénoch (napr. Utricularia gibba, Utricularia vulgaris), kde počas sezóny vytvárajú husté porasty a počas leta ponúkajú aj atraktívne kvitnutie, zatiaľ čo teplomilnejšie druhy (napr. Utricularia graminifolia) môžu byť zaujímavými akváriovými rastlinami.
Saracénia (Sarracenia)
Tento rod mäsožravých rastlín pochádza zo Severnej Ameriky a jednotlivé druhy sa vyskytujú od Floridy na juhu USA až po juhovýchod Kanady, kde obýva mokré rašeliniská a močiare. Saracénia loví hmyz podobne ako väčšina mäsožravých rastlín do dutého listu v tvare úzkej vázy, v ktorej je tekutina. Hmyz z nádoby nedokáže uniknúť, uhynie a pri rozklade poskytne saracénii potrebné živiny. Saracenie sa vyskytujú v prírode rôznorodo, čo sa týka ich foriem, ale aj podmienok. V predaji sú však obvykle množené hybridné klony so zvýšenou odolnosťou a prispôsobením sa na bytové podmienky. Často tieto rastliny môžeme pestovať celoročne aj v exteriéri. Sú veľmi odolné, majú zaujímavý vzhľad korunovaný veľmi atraktívnymi, pomerne veľkými kvetmi. Napriek tomu, že ich pasce sú pasívne, a teda sa okrem svojej stavby nijako nepohybujú v záujme ulovenia koristi, sú spomedzi všetkých spomínaných mäsožraviek najefektívnejšie. Ak po zožltnutí odstrihnete ich list a pozriete sa, čo sa v jeho lieviku počas jeho života nazbieralo, ostanete zrejme veľmi prekvapení. Podmienky pestovania: slnečné stanovisko, vhodným substrátom je zmes rašeliny a perlitu/riečneho štrku (1:1), pri pestovaní v kvetináči je nutné substrát udržiavať neustále mokrý a používať pritom mäkkú vodu. Najvyššie druhy rastú do výšky 70 cm, čo robí zo saracénie rastlinu vhodnú aj do exteriérov.
Darlingtónia kalifornská (Darlingtonia californica)
Táto mäsožravá rastlina pochádza zo severnej Kalifornie a Oregonu, kde väčšinou obýva rašeliniská s chladnou tečúcou vodou a vlhkejším podnebím pacifického pobrežia. Darlingtónia vábi vôňou hmyz, ktorý vylezie do otvoru vo vrchnej časti trubicovitého listu a následne spadne na jeho dno, kde zahynie a je pomaly strávený. Darlingtónia kalifornská je endemit, ktorý si vyžaduje špecifické podmienky a preto je vhodná pre pokročilejších pestovateľov. Tento druh mäsožravých rastlín je háklivý najmä na prehriatie koreňovej sústavy (nad 25°C), a preto si táto mäsožravá rastlina vyžaduje pri interiérovom pestovaní zvláštnu starostlivosť. Podmienky pestovania: slnko až polotieň, pri pestovaní v interiéri je potrebný vzdušný substrát (napr. rašelinník) a chladenie koreňov pravidelnou zálievkou chladnou vodou.
Brocchinia reducta
Brocchinia reducta je jedným z mäsožravých druhov bromélií. Pochádza z tropických častí Južnej Ameriky, kde obýva pôdy chudobné na živiny. Jej úzke a vysoké, vzpriamené listy vytvárajú lievikovitú pascu s tekutinou, do ktorej z času na čas spadne hmyz a po klzkých listoch sa už nedokáže dostať von. Rastlina následne vstrebe živiny z rozkladajúcej sa koristi. Pestovanie týchto mäsožravých rastlín nie je náročné, no vyžaduje si slnečné stanovisko (najmä počas zimy).
Cephalotus follicularis
Táto mäsožravá rastlina pochádza z juhozápadného cípu Austrálie, kde rastie blízko pobrežia na vlhkých rašeliniskách, chudobných na živiny. Cephalotus vytvára typické listové pasce na hmyz vo veľkosti palca a v tvare črievičky, ktoré sú sfarbené v odtieňoch zelenej, červenej, fialovej až čiernej. Z pestovateľského hľadiska patrí cephalotus medzi náročnejšie rastliny a v našich podmienkach sa môže pestovať len ako izbová rastlina. Táto mäsožravka je náročná na správnu teplotu vzduchu. Nemá rada horúčavy nad 32 ° C a naopak jej prospieva pravidelný pokles nočnej teploty pod 20 °C.
Heliamfora (Heliamphora)
Tak ako väčšina mäsožravých rastlín, aj heliamfora loví hmyz do pohárovitých listov. Väčšina druhov Heliamfor pochádza z vrcholov stolových hôr vo Venezuele, a ďalšie sa vo voľnej prírode vyskytujú na viacerých miestach Centrálnej a Južnej Ameriky. Horné okraje listových pascí sú väčšinou sfarbené do odtieňov červenej, čo vytvára zaujímavú textúru, pretože heliamfora sa vegetatívne rozmnožuje do priestoru a vytvára veľké spoločenstvá. Táto mäsožravá rastlina je zaujímavá aj produkciou zvončekovitých kvetov na dlhých stonkách a sladkastou vôňou. Pestovanie týchto mäsožravých rastlín je určené skôr pre pokročilejších pestovateľov, pretože heliamfory sú náchylné na prudké zmeny vlhkosti vzduchu a teploty. Prospieva im vyššia vlhkosť vzduchu, no navyknú si aj na suchší vzduch, ak budú mať stabilnú teplotu okolo 20 °C bez veľkých výkyvov medzi dňom a nocou.
Mäsožravé rastliny v akváriu alebo teráriu
Pre mäsožravé rastliny je dôležité zabezpečiť im dostatok vlahy. Väčšina druhov dokonca znáša aj trvalé zamokrenie. Nevyhnutným predpokladom úspechu je aj vyššia vzdušná vlhkosť. Priestor akvária je najlepšie uzatvoriť, prípadne sem tam postrekovať vlažnou vodou. Takisto však netreba zabúdať ani na vetranie tohto priestoru. Je to prevencia pred nežiaducim šírením chorôb, hlavne plesní. Krčiažniky a Saracénie sa pestujú podobne, poskytnúť im však treba väčšie až veľké akvaterárium či akvárium. Nádoby s rastlinami treba umiestniť na rozptýlené svetlo alebo do polotieňa. Pri pestovaní na priamom slnku treba dať pozor na rýchle prehriatie nádoby, ktorému sa dá zabrániť zatienením.