Puškvorec obyčajný

Úvod

Puškvorec obyčajný (lat. Acorus calamus) je trváca bylina z čeľade puškvorcovité (Acoraceae). Táto rastlina, ktorá sa svojou špecifickou vôňou a horkastou chuťou odlišuje od iných, má dlhú históriu využitia v tradičnej medicíne, gastronómii a dokonca aj v parfumérii. Napriek tomu, že sa stáročia používal na liečbu rôznych ťažkostí, je dôležité poznať aj jeho potenciálne riziká. Puškvorec obyčajný je dekoratívna a zároveň liečivá vodná rastlina, ktorá sa pestuje najmä v okrasných záhradách, jazierkach a mokraďových oblastiach.

Botanická charakteristika

Všeobecný opis

Puškvorec obyčajný je mokraďová rastlina, najčastejšie rastúca na brehoch stojatých a pomaly tečúcich vôd. Môže vytvárať monodominantné porasty. Rastlina je trváca a dorastá do výšky približne 1,5 m až 200 cm v závislosti na podmienkach pestovania. Patrí medzi filtračné rastliny s úzkymi zelenými listami a drobnými zelenými klasmi, ktoré prirodzene čistia vodu a udržiavajú biologickú rovnováhu jazierka. Hustý porast stabilizuje brehy a poskytuje úkryt pre vodné živočíchy.

Druhy a odrody

Vyskytuje sa v niekoľkých odrodách, ktoré sa líšia počtom chromozómov:

• Diploidné rastúce najmä v Severnej Amerike, východnej Európe a Ázii.
• Tetraploidné z východnej Ázie.
• Triploidné zo strednej Európy, u ktorých sa plody nevytvárajú a rozmnožujú sa výhradne vegetatívne.

Existuje niekoľko druhov puškvorcov, ktoré sa líšia najmä veľkosťou a farbou listov. Najbežnejší je Acorus calamus (Puškvorec obyčajný), pestovaný pre svoje dlhé, úzke listy a korene s liečivými vlastnosťami. Acorus gramineus (Puškvorec trávovitý) je menší druh dosahujúci výšku okolo 30 cm, vhodný pre menšie záhrady a nádoby. Kultivar Acorus gramineus 'Ogon' má jasne žlté pruhy na listoch.

Známy je aj Puškvorec obyčajný 'Variegatus', vytrvalá bahenná rastlina, dosahujúca výšku až 60 cm a šírku okolo 50-70 cm. Jeho trávovité, úzke listy so šírkou 0,5-1 cm sú tuhé a majú svieže zelené sfarbenie s nápadným bielym až žltkastým panašovaním vo forme pruhov.

Morfológia rastliny

Na báze vyrastá z až 3 cm hrubého plazivého podzemku, ktorý môže dosahovať dĺžku 0,2 až 0,5 metra. Podzemok je na vrchnej strane tmavozelený, na spodnej strane je svetlejší s bohatými bielymi korienkami. Na priereze je elipsovitý, biely, hubovitý a mäsitý. Z podzemku vyrastajú mečovité listy, striedavé, dvojradovo usporiadané, prisadnuté, na báze s listovými pošvami. Majú čiarkovitý, šachorovitý tvar, celistvookrajové, často zvlnené a prehnuté, s čepeľou mečovitého tvaru. Sú dlhé vyše metra a široké 1-2 cm, na jednej strane ostré, na druhej žliabkovité.

Z podzemku vyrastá aj až vyše 1,20 m vysoká, nepravidelne štvorhranná, listu podobná stonka (stvoly 60-150 cm vysoké). Kvety sú usporiadané do kvetenstva, ktoré tvorí mnohokvetý valcovitý šúľok (spadix), ktorá sa smerom k vrcholu zužuje. Spočiatku je zelený, neskôr hnedne, dorastá do dĺžky 5 - 9 cm. Hoci je vrcholový, pôsobí dojmom bočného, pretože jeho podporný listeň imituje pokračovanie stonky. Kvety sú veľmi drobné, usporiadané v spadixe do skrutkovice. Okvetie je zelenkavé, zložené zo 6 okvetných lístkov v 2 praslenoch (3 + 3). Tyčiniek je 6, v 2 praslenoch (3 + 3). Kvitne od júna do júla nenápadnými palicovitými kvetenstvami zloženými z drobných zelených kvetov, ktoré sú žltozelené, neskôr do hneda sfarbené. Po odkvitnutí sa vytvárajú zelené alebo červené bobule, ktoré však v našich podmienkach obvykle nedozrejú a rastlina je u nás bez plodov.

Pôvod a historické rozšírenie

Pôvodným domovom puškvorca obyčajného je juhovýchodná Ázia, konkrétne indické močiare a bažinaté oblasti trópov a subtrópov v Prednej Indii, na Srí Lanke a v Číne. Odtiaľ sa cez Indiu dostal až do východnej a strednej Európy.

História zavlečenia puškvorca do Európy má zaujímavý kontext. Prvý raz sa jeho populácie rozšírili z Ázie vďaka nájazdom Tatárov (Mongolov) do Európy v prvej polovici 13. storočia. Džingischánovi bojovníci totiž nosili vo svojich sedlových kapsách okrem sušeného mäsa aj kúsky čerstvých podzemkov puškvorca. Keď sa zastavili a utáborili, korene hádzali do vody, pretože verili, že táto bylina čistí vodu. Takto puškvorec vytvoril postupne rozsiahle porasty hlavne v Pobaltí, ale aj inde v Európe. Na Slovensku sa objavil v 16. storočí.

Herbáre z prvej polovice 16. storočia ho označujú za cudzokrajnú rastlinu. Ďalšie rozširovanie nastalo, keď rakúsky vyslanec Angerius Busbequtus poslal v roku 1574 túto bylinu do Viedne. V tomto období sa o puškvorci zmienil aj lekár, botanik a autor slávneho herbára Pietro Andrea Mattioli, ktorý ho údajne dostal od tureckého veľvyslanca vo Viedni. V tej istej dobe sa puškvorec dostal aj do Prahy. Do Nového sveta sa dostal vďaka kanadským usadlíkom, ktorí ho používali na povzbudenie pri únave.

Prvé písomné záznamy o puškvorci sa nachádzajú už v Biblii, kde Boh poručil Mojžišovi, aby z neho vyrobil svätý olej na pomazanie. Puškvorec ako posvätná bylina tiež rástol v záhradách kráľa Šalamúna. Starí Gréci a Rimania ho poznali pod menom acorus, ktoré zrejme súvisí s jeho použitím pri zlom trávení. V stredoveku sa puškvorec používal aj na čistenie dlážok hradov, kostolov a kláštorov.

Pestovanie a starostlivosť

Puškvorec obyčajný je nenáročná rastlina, ktorá vyžaduje málo starostlivosti, ak je pestovaná na správnom mieste. Je ideálna pre okrajové časti jazierok s prirodzeným vzhľadom.

Ideálne podmienky

• Stanovisko: Darí sa jej v slnečnom aj polotienistom stanovisku. Najlepšie rastie na slnečných miestach alebo v polotieni.
• Prostredie: Je ideálny na pestovanie v oblastiach s trvalou vlhkosťou, ako sú brehy jazierok, potokov alebo mokraďové zóny. Prospieva na vlhkých až zamokrených stanovištiach. Pre plodinu je vhodné tropické až subtropické podnebie pre maximálny výnos, hoci je mrazuvzdorná a prežije aj v chladnejších oblastiach.

Výsadba a rozmnožovanie

• Hĺbka výsadby: Ideálna hĺbka výsadby je 0 až -40 cm pod hladinou. Môže sa pestovať priamo na brehoch rybníkov, jazierok alebo vo plytkej vode do hĺbky 20 cm, respektíve 10-40 cm pre odrodu 'Variegatus'.
• Rozmnožovanie: Puškvorec sa rozmnožuje podzemkami. Jednoducho sa rozmnožuje delením koreňových odnoží. Tento postup môžete vykonávať na jar alebo na jeseň, keď rastlina aktívne rastie. Podzemky sa narežú na kúsky s púčikom a vysádzajú do jemnej pôdy zmiešanej s pieskom vo vzdialenosti 30 centimetrov. Listová časť zostáva nad pôdou tak, aby bolo púčik vidno zvonku.
• Priestor: Pri výsadbe je potrebné zaistiť dostatok priestoru, pretože sa rýchlo rozrastá pomocou podzemkov.

Potreba vody a pôdy

• Pôda: Puškvorec uprednostňuje pôdu bohatú na organické látky, ktorá je stále vlhká až mokrá. Vyžaduje humóznu, vlhkú až močaristú pôdu, ideálne s nízkym obsahom živín. Môžeme ho pestovať takmer na všetkých druhoch pôd s dostatočnou vlhkosťou.
• Zálievka: Puškvorec potrebuje neustále vlhkú pôdu, preto sa odporúča polievať ho pravidelne, najmä počas teplých a suchých dní. Potrebuje veľké množstvo vody, aby udržal svoje korene vo vlhkej pôde. Ak pestujete puškvorec v kvetináčoch, zabezpečte mu dostatok vody, aby pôda nikdy nebola suchá. Často je potrebné pôdu pravidelne zavlažovať.

Hnojenie a mrazuvzdornosť

• Hnojenie: Hoci puškvorec nevyžaduje pravidelné hnojenie, pridanie organického hnojiva na jar môže podporiť jeho rast a hustotu lístia. Môžeme aplikovať hnojivo NPK s pomerom živín 45 : 12,5 : 12,5 kg na hektár.
• Mrazuvzdornosť: Puškvorec je mrazuvzdorný, čo znamená, že dokáže prežiť aj v chladnejších oblastiach bez špeciálnej zimnej ochrany, ak je pestovaný vo vlhkej pôde.

Zber a spracovanie podzemkov

Z rastliny zbierame podzemok. Priemerný výnos je 400 kg suchej drogy na hektár.

Kedy a ako zbierať

• Čas zberu: Zber podzemkov puškvorca sa vykonáva skoro na jar (marec, apríl) alebo neskoro na jeseň (november), ideálne po vypustení rybníkov v dobe výlovov alebo po záplavách. Zbierame podzemok dvoj- až trojročných jedincov.
• Spôsob zberu: Vytrhávame ho hákmi, alebo dvojzubými špeciálnymi vidlicami.

Sušenie a skladovanie

• Príprava: Po vykopaní treba podzemok dôkladne očistiť, umyť a zbaviť drobných korienkov. Silnejšie korene pozdĺžne rozrežeme, dlhé korene režeme priečne na 20-30 cm kusy. Nožom odstránime drobné korienky.
• Sušenie: Potom necháme ovädnúť a sušíme opatrne umelým teplom neprevyšujúcim 35 °C, prípadne na vzdušnom, tienistom mieste. Maximálna teplota sušenia by nemala presiahnuť 40 °C. Drogu sušíme vždy oddelene, pretože je veľmi aromatická. Z olúpaného koreňa rýchle vyprcháva silica.
• Kontrola kvality: Dobre usušený koreň sa musí pri ohnutí zlomiť a na lome nesmie byť nahnednutý.
• Skladovanie: Usušený koreň uchovávaj v dobre uzatvorených nádobách na suchom a tmavom mieste. Balíme ho do jutových vriec.

Chemické zloženie a tradičné využitie

Obsahové látky

Koreň puškvorca má jedinečné zloženie. Obsahuje rôzne koncentrácie silíc, uhľovodíkov a mastných kyselín. Silice tvoria 2 až 4 % (až 6 % v indických varietách), s veľmi variabilným zložením. Táto prchavá silica má svetložltú až svetlohnedú farbu, je silno aromatická po korení s tónom sladkej chuti. Jej charakteristická aróma je odvodená od chemickej zlúčeniny [Z, Z]-4,7-dekadienalu.

Najzastúpenejšie terpény sú asarón, kalamén, klamenenol, kalameón, a -pinén, β -pinén, kamfén, p -cymén, eugenylacetát, eugenol, izoeugenol, metylizoeugenol, kalamol, azulén, eugenolmetyléter, dipentén, metyleugenol, asaronaldehyd, terpinolén, 1,8-cineol a gáfor. Okrem azarónu sú tu obsiahnuté borneol a geraniol.

Ďalej obsahuje horčiny (akorín a akoretín), triesloviny, slizy, cukry, cholín a fenylpropan beta-asaron. Mastné kyseliny sú palmitová a jej estery, kyselina heptylová a ester kyseliny maslovej. Koreň puškvorca tiež obsahuje 13 aminokyselín, z ktorých arginín, lyzín, fenylalanín, treonín a tryptofán sú esenciálne. Obsahuje aj vitamín C, alkaloid kalamín a veľa škrobu a fytoncídov.

Historické a ľudové liečiteľstvo

V tradičných kultúrach sa koreň puškvorca používal na zmiernenie klinických príznakov ako chronická hnačka, úplavica, horúčka a reumatizmus, pri liečbe rôznych ochorení vrátane neuralgie, dyspepsie, problémov s obličkami a pečeňou, ekzémov, sinusitídy, astmy a bronchitídy. Používal sa aj pri vypadávaní vlasov.

V ľudovom liečiteľstve sa používal hlavne pri žalúdočných problémoch, pretože podporuje normálne trávenie, látkovú výmenu, tvorbu tráviacich štiav, má upokojujúci účinok na kŕčovité bolesti a pôsobí aj dezinfekčne a močopudne. Puškvorec má údajne upokojujúci a antidepresívny účinok, utlmuje astmatické záchvaty a verí sa, že má pozitívny účinok na stav zoslabnutých ľudí a seniorov. Prospieva aj pri nadúvaní a poruchách žlčníka a pečene.

Prípravky zo suchých podzemkov pomáhajú pri poruchách trávenia, na podporu tvorby žalúdočnej šťavy, pri zápaloch tráviacich ústrojov, kŕčových bolestiach či črevných kolikách, proti nadúvaniu i pri malátnosti čriev, ale aj pri infekčných hnačkách, a to vrátane krvavých. Puškvorec posilňuje organizmus pacientov po ťažkých chorobách ožarovaním alebo chemoterapii, zlepšuje telesnú kondíciu. Pozitívne zasahuje do krvotvorby, a tak pomáha utlmovať leukemické ochorenia. Schopnosť puškvorca očisťovať organizmus pomáha pri liečbe všetkých druhov rakoviny.

Zvonku sa používa na výplachy ústnej dutiny a hrdla (pri angíne a zápaloch), na omývanie ťažko sa hojacich rán a iných kožných defektov. Tradične sa používa aj do kúpeľov na posilnenie, najmä pre slabé deti, a na podporu nervov.

Využíva sa najmä vo forme čajov, tinktúr, kloktadiel a kúpeľov. Pri príprave nálevu sa používa 1 čajová lyžička na 1/4 l vody, ktorá sa len trochu zohreje a maceruje, najlepšie cez noc. Potom sa opäť trochu zohreje a nechá ustáť. Pije sa po dúškoch aspoň 15 minút pred jedlom. V podobe tinktúry sa môže použiť na podporu trávenia a zvýšenie chuti do jedla v dávkach 15 až 35 kvapiek pred jedlom. Droga sa vnútorne podáva buď vo forme záparu, alebo prášku s dávkou 0,5 až 1,5 g dva- až trikrát denne.

Potenciálne riziká a bezpečnosť

Obsah β-asarónu

Je dôležité si uvedomiť, že zloženie silíc je veľmi variabilné a mení sa podľa počtu chromozómov (polyploidie) rastliny. V európskych druhoch sa nachádzajú seskviterpény a fenylpropány, ktoré sú toxické len v malom množstve. V amerických druhoch seskviterpény akoron, shyobunon a asaron úplne chýbajú - tieto druhy sú považované za najbezpečnejšie.

Avšak, pozor na odrody obsahujúce vo svojej silici β-asarón, ktorý pôsobí tlmiaco na centrálnu nervovú sústavu (CNS) a je rakovinotvorný. V indických varietách môže byť β-asarón až 96 %.

Vedecké poznatky a varovania

Napriek stáročiam používania v ľudovom liečiteľstve neexistujú žiadne rozsiahle vedecké štúdie, ktoré by jednoznačne potvrdili bezpečnosť alebo liečivé účinky puškvorca obyčajného. Niektoré preklinické štúdie naznačovali jeho pozitívny vplyv na liečbu neuropatickej bolesti a inhibíciu rastu rakovinových buniek žalúdka.

Avšak, požitie puškvorca môže byť jedovaté a mať karcinogénne účinky. Ukázalo sa, že aj veľmi nízke dávkovanie môže spôsobiť poškodenie orgánov a stimulovať vznik nádorov tráviacej trubice, predovšetkým kvôli obsahu β-asarónu. Z tohto dôvodu je vnútorné užívanie puškvorca s obsahom β-asarónu v mnohých krajinách obmedzené alebo zakázané.

Rozmanité použitie

V gastronómii

V gastronómii boli od stredoveku oddenky puškvorca využívané na okorenenie sladkých pokrmov a kompótov v indickej a islamskej kuchyni. V Európe a Amerike býval kandizovaný. Čerstvý koreň má korenistú, horkú chuť a je veľmi aromatický. Používal sa aj na ochutenie masitých jedál. Dnes sa puškvorec môže kandizovať do cukru a použiť ako žuvačka.

V kozmetike a parfumérii

Vďaka svojmu zloženiu sa s výťažkami z puškvorca možno stretnúť aj v kozmetike a parfumoch. Prášok z puškvorca sa užíva ako prísada do parfumov, zubných pást a ústnych vodičiek.

Ďalšie využitie

Puškvorec sa pridáva do horkých žalúdočných likérov, ktorým prepožičiava svoju horkú chuť. Osožný môže byť aj pre fajčiarov, ktorí sa chcú odnaučiť od tohto nezdravého zlozvyku. Žuvanie podzemku zaháňa chuť na cigaretu. Môže sa tiež používať do potpourri, kde sa pridávajú suché listy a dvojročné oddenky.

tags: #puskvorec #obycajny #pestovanie