Huby: Rast, Rozmnožovanie a Pestovanie

Huby nás od pradávna lákajú svojou vôňou, chuťou, vzhľadom, ale aj svojou tajuplnosťou. Rastú na skrytých miestach, akoby sa s nami hrali na schovávačku. Možno preto, že „hubačka“ - hľadanie húb, svojim charakterom pripomína poľovačku, priťahuje čoraz viac ľudí. Záujem o huby však narastá aj vďaka pribúdajúcim informáciám o ich gastronomických, dietetických a liečebných vlastnostiach.

Rozšírenie a Podmienky Výskytu

Okrem Antarktídy sú huby rozšírené takmer po celej Zemi. Na severnej pologuli rastú aj v nezvyčajných zemepisných šírkach, napríklad v Grónsku. Hoci sa väčšina druhov obmedzuje iba na isté geografické oblasti, existujú aj druhy, ktoré sú „kozmopolitné“ a vyskytujú sa na všetkých kontinentoch.

Podmienky výskytu istých konkrétnych druhov húb sú veľmi komplikované a napriek intenzívnemu výskumu nie sú pri mnohých druhoch stále dokonale známe. Niektoré druhy húb vyhľadávajú vápenaté pôdy, iné zasa kyslejšie. Ich vývin sa úzko viaže na rozličné špecializované spoločenstvá zelených rastlín (tzv. mykoríza). V horských ihličnatých lesoch sa preto zväčša stretávame s celkom inými hubami ako v nížinných listnatých lesoch. Podobný je aj rozdiel vo výskyte húb medzi horskými pasienkami a nížinnými lúkami.

Huby potrebujú pre svoj rast primeranú teplotu vzduchu a pôdy, dostatok vlahy na istý dlhší čas a pokojné povetrie. Za veterného počasia rastú málo. Po krátkom, málo výdatnom daždi za teplých slnečných dní sa objavia na rôznych miestach niektoré druhy húb, avšak nerastú dlho. Za trvalého suchého počasia sa nájdu veľmi zriedkavo iba určité druhy húb, a to len vo vlhkých tienistých údoliach, na brehoch potokov a na svahoch orientovaných na sever.

Gastronómia a Tradičné Spracovanie

Zložitosť a komplikovanosť podmienok vývoja plodníc húb v prírodnom prostredí neumožňovala ich širšie využitie vo výžive a produkcii potravín. Dôkladné znalosti o prirodzenom prostredí, ktoré podporuje, resp. podmieňuje výskyt a rast húb, nám umožňujú pestovať ich aj v umelo vytvorených podmienkach.

Vo východnej Európe je veľmi obľúbené mliečne kvasenie húb. Oblanšírované odkvapkané huby sa ukladajú vo vrstvách do väčšej nádoby (hlineného, dreveného alebo kameninového súdka) vystlanej kôprom, viničovými, resp. višňovými listami. Jednotlivé vrstvy sa mierne solia (asi 1 %), prípadne sa rozhodí jemne pokrájaný cesnak. Keď je nádoba plná, prekryjú sa huby drevenými doštičkami, ktoré sa zaťažia. Nádoba sa uzavrie tak, aby k obsahu nemal prístup vzduch. Po 1 - 5 týždňoch (podľa teploty okolia) sú huby vykvasené a môžu sa podávať ako príloha, resp. použiť na prípravu kyslých omáčok. Uzavreté, nenačaté kvasené huby vydržia v chladnej pivnici až do ďalšej sezóny. Niektorí odborníci vykvasené huby prekladajú do pohárov so sladkokyslým nálevom a krátko sterilizujú.

Domáce a Liečivé Huby

Bez toho, aby sme si to uvedomovali, často pestujeme doma mnohé huby, ktoré majú minimálne nároky na životné podmienky a zároveň majú schopnosť upravovať potravinový poloprodukt na dieteticky či chuťovo priaznivejšiu formu. Od pradávna tieto jednobunkové huby fermentovali syry, kvasili chlieb, víno, pivo i mlieko, ale aj kapustu, uhorky či inú zeleninu.

Pestovanie niektorých domácich húb sa vo všeobecnosti zdôvodňuje aj schopnosťou produkovať liečivé látky - napríklad populárna kombucha, alebo tzv. morské kryštály a pod. Kultúry týchto húb (počítať k nim môžeme aj napríklad kefírové a kumysové zrná) môžeme kúpiť v špecializovaných predajniach orientovaných na bio-výživu, resp. ekologické produkty.

Umelé Pestovanie Húb (Domestifikácia)

K obľúbeným, tzv. čínskym hubám, patrí aj Uchovec bazový. Donedávna sa umelo pestoval tak, že sa konáre prerastené mycéliom huby vkladali medzi zdravé kusy dreva, aby sa huby mohli šíriť.

Kto nie je ochotný podstupovať námahu spojenú so zberom húb, alebo nevie rozoznávať jednotlivé huby bez rizika zámeny s nejedlými a jedovatými druhmi, ale zároveň huby ako jedlo obľubuje, môže si huby kúpiť na trhoviskách.

Umelé pestovanie húb (domestifikácia) je vlastne iba na začiatku svojej histórie. Podľa dostupných údajov (A. Ginterová, 1991) bolo do roku 1975 najviac rozšírené pestovanie pečiarok tzv. „šampiňónov“ (vyše 1 milión ton ročne), po nich nasleduje Húževnatec šitake (250 000 t/r), pošvovec (65 000 t/r), peniazovka (60 000 t/r), rôsolovec (46 000 t/r), hlivy (40 000 t/r), Šupinačka nameko (17 000 t/r), ďalej uchovce, golierovky, hľuzovky a iné.

Pestovanie Šampiňónov (Agaricus bisporus)

Na navlhčenie hnoja potrebujeme čistú betónovú plochu vyspádovanú do jamy, aby sme mohli zachytiť a opakovane využiť všetku tekutinu, čo nám pri zvlhčovaní z hnoja vytečie. Zmes uložíme do tvaru hranolu s výškou minimálne 1 - 1,5 m a šírkou 1 m. Dĺžku hroble upravíme podľa množstva substrátu. Materiál v hromade sa činnosťou baktérií zahrieva, čím sa začne proces fermentácie substrátu. Aby sme fermentáciu usmernili, musíme hromadu na 5., 9. a 13. deň prehodiť, resp. premiešať.

Vychladnutý substrát rozprestrieme na záhony do výšky 18 - 25 cm, alebo nasypeme do PE vriec do výšky 40 cm a na povrch rozmiestnime sadivo. Substrát so sadivom premiešame a povrch urovnáme. Spotreba sadiva je asi 1 liter sadby na 1 - 4 m². Ak použijeme väčšie množstvo sadby, dosiahneme rýchlejšie a istejšie prerastanie. Po štrnástich dňoch od očkovania prekryjeme substrát 3 cm vrstvou rašeliny premiešanej s mletým vápencom v pomere 1 : 1. Povrch od naočkovania udržiavame vlhký (kropením), nesmieme ho však premáčať. Po 2 - 3 týždňoch sa začínajú objavovať plodnice. Zberovú veľkosť dosahujú o 4 až 6 dní. Plodnice vykrúcame a jamky ihneď zasypeme rašelinou, aby sme zabránili prenikaniu hmyzu do podhubia. Fruktifikácia - rodenie prebieha v 2 - 3-týždňových intervaloch, trvá 2 - 3 mesiace. Skladovateľnosť sadiva je približne 2 mesiace od dátumu výroby pri teplote 4 ºC.

Pre amatérskych pestovateľov však niektorí dodávatelia prichádzajú s novinkou - predajom hotového šampiňónového substrátu (8 - 10 kg vrece). Prisľúbená úroda z tejto dávky je 3 až 6 kg.

Pestovanie Drevokazných Húb (Hliva, Golierovka)

Na amatérske pestovanie sú vhodnejšie menej náročné drevokazné huby, napr. hliva ustricovitá, golierovka slamomilná a pod.

Pestovanie Hlív na Polienkach

Základný spôsob pestovania hlivy - tzv. polienkový - využíva jej prírodný životný princíp - schopnosť spracovávať pre svoje životné potreby odumreté drevo. Výťažnosť je asi 15 % z hmotnosti použitého dreva. Plodivosť je v niekoľkých vlnách (najmä po ochladení) počas 2 - 3 a viac rokov.

Pri polienkovom spôsobe pestovania si z neolúpaných stromových kmeňov hrubších ako 15 cm narežeme polienka 30 - 40 cm dlhé. Veľmi vhodné je drevo topoľové alebo bukové, ale môže byť aj z vŕb, osík, briez a dubov. Najvýhodnejšie je drevo zo stromov zoťatých od jesene do jari - maximálne 5 mesiacov starých (aby neboli infikované inými konkurenčnými hubami a plesňami).

Polienka očkujeme tak, že na ich hornú reznú plochu položíme asi 1 cm hrubú vrstvu očkovacieho sadiva a priložíme naň ďalšie polienko. Postupujeme do výšky 3 - 4 polienok, pričom spodný a horný koniec polienkového stĺpika naočkujeme podobne, konce prekryjeme asi 5 cm hrubým dreveným kotúčikom. Naočkované polienka vložíme do uzavretého vreca z polyetylénu, alebo ich ovinieme polyetylénovou plachtou a umiestnime na tienisté a vlhké miesto. Vhodná je napr. pivnica alebo zatienená jama. Koncom augusta polienka prerastené podhubím vyberieme z úložných priestorov a zasadíme ich do hĺbky 10 - 15 cm do trávnika na vlhkom, zatienenom a záveternom mieste záhrady. Zaočkované polienka najlepšie rodia pri teplote okolo 15 ºC a pri vysokej relatívnej vlhkosti vzduchu. Prvé plodnice môžeme očakávať koncom septembra. Dôležité je, aby bola okolitá pôda vlhká. Najkvalitnejšie sú mladé, pevné, nie príliš rozvinuté plodnice. Zberáme ich vykrútením alebo odrezaním z klátika. V priebehu dvoch jesenných mesiacov zozbierame plodnice hlivy asi z troch plodných vĺn. Za rok môžeme z 1 m³ dreva zozbierať priemerne asi 200 kg plodníc. Polienka dávajú najväčšiu úrodu v druhom roku a celkove rodia 3 až 4 roky.

Pestovanie Hlív na Substráte (Slamené Balíky)

Je trochu zložitejšia, vyžaduje si drvenie, tepelné preparovanie substrátu a svetlú vetranú miestnosť s teplotou okolo 15 ºC. Rodivosť je však veľmi skorá, intenzívnejšia, aj keď krátkodobá. Výťažnosť je však až 25 % zo sušiny substrátu.

Omnoho jednoduchšie a menej náročné je pestovanie na substráte umiestnenom v polyetylénových (alebo - pri golierovke - textilných) vreciach. Pri zjednodušenom spôsobe pestovania hlivy balíky slamy namočíme do horúcej vody alebo ich ňou dôkladne popolievame v igelitových vreciach s odstrihnutými rožkami, aby mohla voda odtiecť. Po vychladnutí (max. 30 ºC) balíky očkujeme podhubím rozdrobeným na kúsky veľkosti orecha. Vrece voľne zaviažeme a otvory prekryjeme gázou alebo vatou. Vrecia uložíme na chladnejšie (15 - 20 ºC) tienisté, resp. tmavé, dobre vetrané miesto. Slamu v priebehu 6 - 8 týždňoch poprerastá biele podhubie. Vrece na viacerých miestach opatrne narežeme tak, aby sme nepoškodili podhubie. V chladnejšom období (jar - jeseň) sa na balíkoch v miestach rezu tvoria plodnice, ktoré odrežeme alebo opatrne vykrútime. V období plodenia hlivu síce chránime pred priamymi slnečnými lúčmi, ale zabezpečíme dostatok svetla, aby plodnice neboli deformované.

Pestovanie Golierovky

Na pestovanie golierovky použijeme žihľavové alebo textilné vrece, ktoré natlačíme slamou (prípadne iným lignosubstrátom), postavíme do vane a dôkladne poprelievame čo najhorúcejšou vodou. Vrece necháme odkvapkať a vychladnúť. Potom do vreca po obvode nasypeme rozmelnené sadivo (asi 0,5 l na vrece), vrece zaviažeme a necháme 2-3 týždne v čistej tmavej miestnosti. Keď sa na povrchu vreca začnú objavovať biele prerastajúce fľaky mycélia, prevezieme ho na tienisté miesto do záhradky (prípadne aj na balkón) a pokryjeme 5 - 10 cm vrstvou krycej zeminy. Mycélium prerastá do krycej zeminy asi 10 až 14 dní a po ďalších asi 14 dňoch sa začne objavovať prvá úroda plodníc. Najväčšie úrody prináša prvá a druhá vlna, ale zber môže pokračovať až do mrazov. Plodnice zberáme vtedy, keď sa klobúk pootvorí a velum (plachtička) odlúpi od lupeňov. Prezreté plodnice s vyvráteným okrajom klobúka a čiernymi lupeňmi sú už nechutné.

Výživové a Liečivé Vlastnosti Húb

Aj umelo pestované huby obsahujú relatívne veľa minerálnych látok - asi 10 % zo sušiny. Veľmi zaujímavý je však obsah biologicky aktívnych látok - lektínov, ktoré zvyšujú obranyschopnosť organizmu. V hubách sa nachádzajú vitamíny B2 a B12, menšie množstvo vitamínu C a organických kyselín: škoricovej, vanilínovej, kumarovej a iných. Značné množstvo glykogénu (energetickej zásobnej látky živočíchov), nestráviteľného mykochitínu - balastnej látky, ktorá podporuje črevnú peristaltiku a lecítinu - majú vplyv na odbúravanie cholesterolu a znižovanie hladiny cukru v krvi.

Japonským vedcom sa podarilo na pokusných zvieratách potvrdiť prítomnosť antitumorových a imunostimulačných látok v húževnatci jedlom (shitake) a v hline ustricovej. U nás je dostupný napríklad aj výťažok z hlivy - imunoglukán.

Mykoríza a Symbióza s Drevinami

Huby majú symbiotický vzťah s rastlinami, najmä s drevinami, prostredníctvom mykorízy. Huby pomáhajú stromom prijímať vodu a minerálne látky z pôdy, zatiaľ čo stromy poskytujú hubám organické látky vytvorené fotosyntézou.

Pri pestovaní húb v záhrade je dôležitý správny výber stanovišťa. Odporúča sa huby vysadiť čo najbližšie stromu (dub, buk, breza, hrab, smrek, borovica, tuja). Hubám sa darí v mierne kyslých rašelinistých pôdach s vyšším obsahom prírodných dusičnanov. Pre výsev je vhodné obdobie od apríla do novembra. Vysievať sa môže aj mimo toto obdobie, ale je nutné dbať na to, aby pôda nebola zmrznutá.

Vlastné sadenie prebieha tak, že rýľom vyryjeme drn porastu (čo najbližšie, najlepšie na úpätie vybraného stromu) o sile 3 cm a rozmeroch 30 x 30 cm tak, aby boli obnažené korene porastu (trávnika). Obilie napustené myceliom húb opatrne vyberieme z obalu a rukou rozdrobíme do vzniknutej jamky (používame gumové rukavice). Vyrytý drn okamžite vrátime na pôvodné miesto a mierne prišlapneme. Do miesta osadenia sadbou je dobré nahrabať starší rozpadnutý kompost alebo chlievsku mrvu a pokropiť odstátou vodou. Hubové mycelium sa po mesiaci začne samovoľne rozrastať do okolia (obalovať korene stromov). Prvé plodnice môžeme očakávať v ten istý rok výsadby v lete - začiatkom jesene, ale je možné, že až za 2 roky. Nasadenie plodníc sa nedá nijako ovplyvniť. Rovnako ako v prírode, jeden rok je všade húb hojne a druhý rok jednoducho nerastú. Prvý zber príde v závislosti od podmienok a rýchlosti, ako sa podhubie rozrastie.

Sadbu je vhodné skladovať na temnom mieste pri teplotách do 6 °C. Prajeme Vám mnoho úspechov pri pestovaní a veľkú úrodu. Neprepadajte skepse, ak Vám sadba nezačne plodiť prvý rok výsadby. Jedná sa o hubu, ktorá si musí vytvoriť podhubie, čo niekedy trvá. Plodnice sa objavia v okamžiku, keď to najmenej očakávate.

Vedecká Klasifikácia a Rozmnožovanie Húb

Huby (lat. Fungi, staršie Mycetalia, vlastné huby/pravé huby - Eumycota, nesprávne Mycophyta) sú veľký taxón (spravidla ríša) heterotrofných, väčšinou nepohyblivých organizmov bez fotosyntetických pigmentov. Hoci sa v minulosti zaraďovali medzi rastliny, spôsobom výživy sa huby podobajú skôr na živočíchy, lebo podobne ako ony závisia od vytvárania biomasy rastlinami. Nikdy nie sú schopné fotosyntézy a autotrofie. Živiny získavajú saprofyticky alebo paraziticky, neraz v symbióze s ďalšími organizmami, bez ktorých by prežitie húb nebolo možné. Telo húb sa označuje ako stielka, jej väčšinou najviditeľnejšou časťou býva plodnica.

Podľa viacerých posledných štúdií (zač. 21. storočia) už možno považovať za isté, že sú huby veľmi príbuzné so živočíchmi. Nemožno ich teda v žiadnom prípade považovať za rastliny.

Predpokladá sa, že ríša húb zahŕňa približne 250 000 druhov. Veľkú väčšinu z nich tvoria tzv. nižšie huby, ktoré sa dajú pozorovať len pod mikroskopom. Tzv. vyššie huby tvoria plodnice, ktoré môžeme vidieť voľným okom.

Huby sa rozmnožujú pohlavne aj nepohlavne, pričom obidva spôsoby sú všeobecne rozšírené a môžeme sa s nimi stretnúť súčasne na jednom druhu. Výtrusy vyklíčia do prvotného podhubia, ktorého hýfy majú jednojadrové bunky, jadro obsahuje polovičný počet chromozómov. Ak sa stretnú dve prvotné podhubia rôzneho pohlavia, ich bunky splynú. Splynie však iba plazma a z dvojjadrovej bunky vyrastie druhotné podhubie. Obidve jadrá splývajú až v koncových bunkách, ktoré sa premenia na bazídiá alebo vrecká. Po splynutí má jadro dvojnásobnú jadrovú hmotu, a teda aj dvojnásobný počet chromozómov a dedičných informácií. V nasledujúcom, tzv. meiotickom delení vznikajú jadrá s polovičným počtom chromozómov, ktoré sú základom výtrusov, ktoré sa utvoria na bazídiách alebo vreckách.

Nepohlavné rozmnožovanie nie je nikdy spojené so splývaním jadier dvoch buniek. Najjednoduchšou formou rozmnožovania je rozpad podhubia na jednoduché úlomky - artrospóry. Samostatné výtrusy - konídia sa odškrcujú na špecializovaných hýfach. Konídia sú jednobunkové alebo viacbunkové, majú rozličný tvar, veľkosť a farbu. Bunky, na ktorých alebo z ktorých vznikajú nepohlavné výtrusy, označujeme ako konidiogénne. Pri klasifikácii konídiových húb má veľký význam spôsob tvorby nepohlavných výtrusov. Huby, ktoré majú iba konídiové štádium, zaradujeme do triedy nedokonalé huby.

Takýmito spôsobmi huby produkujú obrovské množstvo výtrusov, ktorými zapĺňajú nielen celú biosféru, ale možno ich zistiť aj v atmosfére.

Význam Húb v Prírode a pre Človeka

S hubami sa stretávame vo voľnej prírode i v prostredí sídlisk na každom kroku, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Huby sú totiž všadeprítomné asi tak ako baktérie a vírusy. Pohybujú sa ako všetky ostatné mikroskopické organizmy v ovzduší. Veľa ich je v prízemných vrstvách ovzdušia a na miestach, kde sa za určitých podmienok rozmnožujú a obnovujú svoju vitalitu.

Ľudia poznajú huby väčšinou iba v podobe plodníc, ktoré svojím zjavom, výrazne sa odlišujúcim sa od rastlín, vzbudzovali a stále vzbudzujú pozornosť a záujem návštevníkov prírody. Pritom takéto plodnice utvára iba malá časť húb. Rozmery ostatných húb sú také nepatrné, že ich voľným okom nemožno objaviť. Veľké huby, makromycéty, i mikroskopické huby majú v prírode významné miesto.

Kvasný priemysel je založený na schopnosti kvasinkových húb premieňať cukor na alkohol a oxid uhličitý. Tieto huby sa využívajú nielen pri výrobe alkoholických nápojov ale i v pivovarníctve, pekárenskom a mliekárenskom priemysle. Používajú sa vyšľachtené, vysokoprodukčné kmene kvasinkových ale i iných húb.

Huby sa využívajú aj v zdravotníctve. Významný bol objav antibioticky účinných látok, ktoré produkujú práve huby. Najznámejším antibiotikom je penicilín, produkt jedného z kmeňov penicilu Flemingovho.

V mnohých krajinách vznikla hubárska tradícia vďaka tomu, že hubami možno spestrovať jedálny lístok. Zo zberateľského vzťahu k hubám vznikla záľuba, ktorá privádza ľudí do prírody s určitým cieľom a má aj rekreačný význam. Tienistou stránkou hubárstva je nebezpečenstvo ohrozenia života pri zbere neznámych húb. Narastajúci počet otráv jedovatými hubami súvisí aj so zvýšeným a často nekritickým popularizovaním zberu jedlých húb.

Huby sú neoceniteľnými pomocníkmi človeka, ak dokáže využiť ich biologické vlastnosti vo svoj prospech. Mnohé huby sa však prejavujú nepriateľsky, napádajú živé organizmy, rastliny, živočíchy i človeka. Pôvodcami týchto mykóz sú najčastejšie nedokonalé huby, kvasinkovité, ale i vreckaté huby a plesne. Výtrusy niektorých húb môžu príležitostne prenikať do dýchacích ciest a vyvolať zdravotné problémy.

Najväčší význam húb je však v ich spoluúčasti na všetkých rozkladných a iných chemických procesoch v prírode. Hnilobné procesy tvoria najdôležitejšiu zložku udržiavania prírodnej rovnováhy. Veľkú úlohu majú aj v pôde, kde ich podhubie preniká cez humus. Mykoríza umožňuje rásť mnohým drevinám na miestach, kde by bez húb nemohli existovať.

Huby sú veľmi staré organizmy a spolu so sinicami a riasami existujú zrejme už 2,7 miliardy rokov, pretože pravdepodobne vznikli v predkambriu. O vývoji, ktorý prebiehal počas tohto nesmierne dlhého obdobia, podávajú svedectvo dnešné huby. Vedci sa usilujú tieto tajomstvá rozlúštiť a s obavami hľadia na katastrofálny zánik organizmov vplyvom búrlivého rozvoja priemyslu a likvidovanie prírody. To, čo platí o rastúcom vymieraní rastlinných a živočíšnych druhov, v rovnakej miere vidíme aj pri hubách.

Príklady Jedlých a Jedovatých Hríbovitých Húb

Huby patriace do radu hríbotvaré majú rurkovitý alebo lupeňovitý hymenofor. Tvorí súvislú vrstvu, ktorú možno ľahko oddeliť od dužiny klobúka. Plodnice sú mäsité, najčastejšie so stresovým hlúbikom, pri niektorých druhoch sa tvorí plachtička. Rastú na zemi a mnohé druhy žijú v mykoríze s drevinami.

Jedlé Huby

• Masliak obyčajný: Viaže sa na borovice, najmä na borovicu lesnú. Rúrky sú svetlo žlté, neskôr citrónovožlté. Hlúbik je valcovitý, hore citrónovožltý. Podľa plachtičky, ktorá tvorí na hlúbiku nápadný biely prsteň, sa odlišuje od iných masliakov. Klobúk je pokrytý mäkkými šupinkami. Dužina má miernu chuť a nenápadnú vôňu. Objavuje sa v ihličnatých a zmiešaných lesoch, najviac na vápencových pôdach.
• Suchohríb hnedý: Ľahko rozlíšiteľný podľa gaštanovohnedého alebo čokoládovohnedého, hladkého klobúka, ktorý je za vlhka lepkavý. Rúrky sú žltkasté až žltozelené, ich ústia otlačením modrejú. Rovnako modrie aj belavá dužina. Vyskytuje sa od leta do neskorej jesene, najmä v ihličnatých a horských lesoch. Hubári ho s obľubou zbierajú.
• Hríb smrekový: Najpopulárnejšia voľne rastúca huba, zbieraná pre priame využitie aj na priemyselné spracovanie. Mykoriticky sa viaže predovšetkým na smrek. Klobúk je v mladosti nepatrne plstnatý, na dospelých plodniciach za vlhka slizký. Mladé klobúky môžu byť takmer biele.
• Kozák žltooranžový: Rastie výhradne pod brezami alebo v ich blízkosti. Klobúk je 5 až 15 cm dlhý. Šupinky na hlúbiku sú čierne, neskôr hnednú. Dužina je pôvodne belavá, na vzduchu ružovofialovie, v báze hlúbika modrie.
• Masliak (iný druh): Objavuje sa v skupinách od júna do októbra. Od ostatných sa odlišuje belavým klobúkom, v starobe až s fialovým odtieňom. Rúrky sú belavožlté. Plachtička nie je vyvinutá. Je jedlý, ale dužina rýchlo hnedne.

Jedovaté Huby

• Hríb satanský: Má mohutné, mäsité plodnice. Klobúk je svetlosivý alebo striebristohnedý, 10 až 20 cm široký. Rúrky sú žlté a majú červené ústia. Hlúbik je 5 až 12 cm dlhý a 3 až 6 cm hrubý, zdobený červenou sieťkou. Má hubovú vôňu, neskôr páchne potom. Plodnica má príjemnú lieskovoorieškovú chuť, ale za surova je prudko jedovatý.

Huby s Rúrkovitým Hymenoforom

• Hríb vlčí: Tvorí mohutné plodnice so 6 až 14 cm širokými, popolavosivým až belasým klobúkom. Rúrky sú žlté. Ústia rúrok sú hranaté, otlačením modrejú. Hlúbik je valcovitý, hore svetložltý. Dužina je žltá, na vzduchu v celej plodnici modrie. Má kyslastú, nie veľmi príjemnú chuť. Je veľmi zriedkavý a málo poznaný druh.
• Podhríb žlčový: Veľmi často rastie v ihličnatých lesoch na kyslejších pôdach. Plodnice často nachádzame aj na machom obrastených pňoch. Klobúk je 3 až 7 cm široký, olivovohnedý. Valcovitý hlúbik je 3 až 5 cm dlhý.

Podhríby môžeme od hríbov jednoducho oddeliť podľa sivastoružového výtrusného prachu.

tags: #rast #a #rozmnozovanie #hub