Pestovanie a spracovanie cejlónskej škorice

Škorica, zázračné voňavé korenie, ktoré spríjemňuje zimu i tomu najväčšiemu odporcovi chladu, je čoraz väčším objektom skúmania. Jej priaznivé pôsobenie na organizmus je neuveriteľné. Milujeme ju ako súčasť koláčov, ako vôňu sviečky alebo ako nádherne sa šíriacu arómu, ktorá sa vykráda z pohára vianočného punču. Škorica, voňavé korenie, ktoré nás pohltí svojou vôňou, poznali už v staroveku. Ľudia ju používali nielen v kuchyni, ale aj v liečiteľstve na lekárske účely.

Čo je cejlónska škorica?

Názov škoricovník cejlónsky, latinsky Cinnamomum zeylanicum (syn. C. verum), pochádza z pôvodného názvu ostrova Cejlón, dnešnej Srí Lanky. Korenie je vlastne vysušenou kôrou stromu škoricovník, ktorý patrí do čeľade vavrínovité. Pravý škoricovník sa prirodzene vyskytuje na Srí Lanke a je to vždyzelený tropický strom.

Vo voľnej prírode môže dosahovať výšku až 15 metrov, ale rastliny, ktoré sa využívajú na získavanie škorice, sa komerčne pestujú a udržiavajú vo výške 2 až 3 metre, prípadne nepresahujú 2,5 metra kvôli častému orezávaniu u miestnych poľnohospodárov. Škoricovník má pomerne mohutné konáre, na ktorých rastú zelené kožovité listy. Kvety majú šesť okvetných lístkov a sú svetlej farby, najčastejšie biele alebo žlté. Plodom sú hnedočervené bobule.

Cejlónska škorica má svetlohnedú farbu a na dotyk je krehká. Chuť je sladšia a jemnejšia ako u iných druhov. Je známa aj ako škorica pravá a rozoznáte ju podľa stočenej kôry dovnútra do dvojrúrky.

História a význam cejlónskej škorice

Ľudstvo sa so škoricou zoznámilo už 4000 rokov pred naším letopočtom v Číne, kde sa jej kôra používala nielen v jedle, ale aj na liečebné účely. Starovekí Egypťania boli očarení jej omamnou vôňou a využívali ju ako liek, korenie a na balzamovanie mŕtvych tiel. Škoricu si cenili natoľko, že ju považovali za vzácnejšiu ako zlato, pretože jej bolo málo a bola využiteľná na mnoho spôsobov.

V stredoveku sa do Európy dovážala škorica pôvodne z Číny. Až okolo 16. storočia, vďaka objaviteľským cestám Portugalcov, začala do Európy prúdiť pravá škorica z Cejlónu. V tom istom storočí sa toto exotické korenie prvýkrát dostalo aj do českých krajín.

O cejlónsku škoricu sa viedli mnohé bitky. Prvý z nich začali v roku 1580 Portugalci, ktorí chceli pre svoju krajinu získať čo najviac hnedého korenia a utláčali miestne obyvateľstvo, aby pre nich pestovalo a spracovávalo čo najviac škorice. Neskôr, v roku 1632, sa na Cejlóne (dnes Srí Lanka) začali usadzovať Holanďania, ktorí tiež chceli na pestovaní škorice zbohatnúť. Po dlhých bojoch Portugalci ustúpili a Holanďania získali monopol na dovoz žiadanej koreniny, hoci neskôr rozšírili pestovanie aj do Indonézie.

Škorica sa spomína aj v Biblii, napríklad v Knihe zjavení ako jedna zo vzácnych vecí. Škorica mala dokonca hodnotu platidla: „Dan, Javan, Uzal ti dávali na výmenu kované železo, škoricu a trsť.“

Podmienky pestovania cejlónskej škorice

Škoricovníky sa pestujú vo vlhkých pôdach tropickej oblasti Ázie. Ideálne podmienky pre pestovanie je teplé vlhké prostredie s priemernou teplotou okolo 30 °C. Škoricovník potrebuje na svoj rast piesočnatú pôdu, tieň a dostatok zrážok. Na Srí Lanke sa škoricové sady rozprestierajú na pobrežných rovinách južne od mesta Kolombo.

Pestovanie cejlónskeho škoricovníka v domácich podmienkach

Pestovať škoricovník u nás je možné, avšak iba za predpokladu, že mu počas celého roka zabezpečíte teplotu nad 16 °C a dostatočnú vzdušnú vlhkosť. Tú dosiahnete pravidelným rosením vodou. Pestovanie v črepníku je samozrejmosťou, keďže sa jedná o tropickú rastlinu, musí byť pestovaná výlučne v interiéri počas chladnejšieho obdobia. Dostatočne silná rastlina prežije aj krátkodobý pokles teploty pod 10 °C, ale len na krátku dobu.

V zime umiestnite škoricovník na parapetnú dosku k čo najsvetlejšiemu oknu, pretože potrebuje čo najviac svetla. Zálievku môžete o čosi znížiť, avšak s pravidelným rosením neprestávajte. Vyhovuje mu priepustný substrát s prímesou piesku, ktorý udržujte stále vlhký. Škoricovníku vyhovuje substrát s kyslou reakciou, preto môžete použiť rašelinu zmiešanú s perlitom a časťou záhradného substrátu. Neznáša vápenité pôdy a zasolený substrát, preto sa umelé hnojivá používajú obmedzene, menej často a v menšej koncentrácii, ako je odporúčaná.

V lete zalievajte rastlinu pravidelne, dávajte ale pozor, aby zemina v kvetináči nebola príliš premokrená. Rosiť ju môžete pokojne aj každý deň, a to priamo na listy a ostatné nadzemné časti. V priebehu prvej polovice júna ju môžete vyložiť na balkón, terasu či záhradu. Škoricovník sa uplatní ako izbová rastlina s dekoratívnymi lesklými listami, ktoré sú najskôr červenkasté a až po čase zozelenejú.

Rozmnožovanie

Škoricovník možno rozmnožovať dvoma spôsobmi: odrezkami alebo zo semien. Rozmnožovanie z odrezkov je pomerne jednoduché a percento úspešnosti je vysoké, odrezky zvyknú zakoreniť do dvoch mesiacov. Semená si však zachovávajú klíčivosť len veľmi krátko, preto musia byť naozaj mladé, aby z nich niečo vyrástlo. Klíčia v priebehu 15 až 20 dní. Mladé rastlinky je potrebné chrániť pred priamym slnečným úpalom. Zadovážiť si rastlinu škoricovníka a rovnako aj jeho semená (hlavne kvôli rýchlej strate klíčivosti) v našich podmienkach je pomerne náročné a len veľmi zriedka sa objaví v predaji.

Zber cejlónskej škorice

Krásne tvarovaná škorica v podobe malých voňavých hnedastých rúrok, ako ju poznáme, sa zo stromu získa odlupnutím vnútornej vrstvy kôry a jej následným vysušením. Kôra sa odoberá zo stromu priemerne po troch rokoch, ale najkvalitnejšia škorica vzniká až po trpezlivom osemročnom čakaní. Divý škoricovník síce rastie až do výšky 20 metrov, no strom určený na získavanie škorice sa využíva, keď má približne tri metre.

Pravá škorica sa od ostatných druhov líši okrem chuťových a aromatických vlastností aj spôsobom zberu. Stromy Cinamomum zeylanicum sa orezávajú na jar a na jeseň. Kôra zo škoricovníka sa zberá dvakrát ročne, vždy po skončení obdobia dažďov, od mája do decembra, vtedy je kôra najpružnejšia a jej lúpanie je uľahčené vysokou vlhkosťou. Z osem rokov starých stromov sa spracováva približne 1 cm hrubá vrstva vnútornej kôry, ktorá sa nachádza medzi hrubšou vonkajšou vrstvou kôry a drevom.

Orezané konáriky sa očistia od vrchnej vrstvy kôry. Potom sa kôra z konárika olúpe a následne sa vrchná kôra oškrabáva, pričom sa používa len vnútorná kôra. Táto kôra sa ľahko odreže a olúpe. Na spracovanie sa používa kôra z vždyzeleného stromu, ktorá sa zberá medenými nožmi a ručne sa stáča do zvitkov. Olúpať kôru tenkú ako papier a potom ju ručne zrolovať a prikladať jeden na druhý tak, aby sa vytvoril meter dlhý zvitok, si vyžaduje nemalú zručnosť.

Spracovanie cejlónskej škorice

Olúpaná kôra sa suší tak dlho, kým sa nezačne sama rolovať do typických lastúr. Suší sa na slnku asi desať minút, následne sa skladá, aby sa vytvorili približne metrové rolky škorice. Rolky sa potom pomaly sušia v tieni. Po dôkladnom vysušení získa škorica svoje hnedožlté zafarbenie. Nasušené tyčinky sú maximálne 1 cm hrubé, svetlo hnedé a veľmi krehké. Sú tvorené niekoľkými tenučkými plátkami, ktoré sú do seba zarolované podobne ako šúľané cigary. Enzýmovou činnosťou flobafénov, látok vznikajúcich z trieslovín pri sušení, sa kôra farbí do hnedočervena.

Po sušení sa zvitky škorice triedia podľa akosti, jemnosti, farby a sily. Následne sa balia do 45 kg balení, tzv. fardelí. Kôra zo silných vetiev, rôzne zlomky a zvyšky potom slúžia ako surovina na výrobu silice. Úlomky kôry bez dreva sa spracovávajú na mletú škoricu. Z časti kôry a listov sa destiluje esenciálny olej.

Rozdiely medzi cejlónskou a inými druhmi škorice

Na svete sú najznámejšie dva základné druhy škorice - čínska (cassia) a cejlónska. Cejlónska škorica, nazývaná aj pravá, má svetlohnedú farbu, je krehká a jej kôra je stočená do dvojrúrky. Chuť je sladšia a jemnejšia. Čínska škorica je tmavšia, hrubšia, horkejšia a jej zvitky sú tvorené jednou hrubšou vrstvou kôry. Je lacnejšia a rozšírenejšia.

Hlavný rozdiel, okrem chuti a vzhľadu, spočíva v obsahu látky kumarín. Cejlónska škorica má nielen najlepšie chuťové a aromatické vlastnosti, ale taktiež najviac cenných látok a najmenej problematického kumarínu. Oproti tomu čínska škorica, ktorá sa pestuje v Indonézii, Indii a Barme, ako aj v Číne, má oveľa vyšší obsah škodlivého kumarínu. Preto je cena cejlónskej škorice o dosť vyššia ako u zvyšných druhov. V rámci celosvetovej produkcie všetkých druhov škorice predstavuje tá pravá len 9% podiel.

Obsah kumarínu v škorici

Pokiaľ používate väčšie množstvo škorice, mali by ste si dávať pozor na množstvo kumarínu. Nasledujúca tabuľka vám pomôže rozlíšiť druhy škorice podľa obsahu kumarínu:

Jediná skúmaná vzorka pravej škorice z Cejlónu obsahovala kumarínu iba stopy pod úrovňou merateľnosti.

Liečivé účinky a použitie cejlónskej škorice

Škoricovník patrí medzi najstaršie liečivé a aromatické byliny na svete. Škorica je veľmi zaujímavá svojimi pozitívnymi účinkami na ľudský organizmus. Obsahuje antioxidačné látky, ktoré blahodarne vplývajú na chod organizmu.

Hlavné účinky cejlónskej škorice:

• Normalizuje trávenie, podporuje funkciu žalúdka, čriev a chuti do jedla.
• Znižuje hladinu cholesterolu a krvný tlak, podporuje kardiovaskulárny systém.
• Má relaxačné účinky a znižuje zrážanlivosť krvi.
• Zmierňuje problémy s nadúvaním a plynatosťou.
• Je liekom pri výskyte vredov, ktoré svojím pôsobením hojí.
• Podporuje normálnu funkciu dýchacieho systému a osvieženie organizmu.
• Má antibakteriálne a antivírusové účinky.
• Podporuje normálnu funkciu reprodukčného a močového systému.

V súčasnosti sa v zdravotníctve a ľudovom liečiteľstve používa škorica hlavne vo forme škoricového sirupu, oleja alebo tinktúry. Čajová lyžička mletej cejlónskej škorice dvakrát do týždňa je považovaná za ideálnu pre zdravie.

Odporúčané dávkovanie a použitie:

Škorica nie je len lahodné korenie, ale aj pomocník pri mnohých ochoreniach alebo ako prevencia. Najlepší spôsob je vo forme čaju, keď sa dve čajové lyžičky zalejú 250 ml vriacej vody (100 °C), nechajú sa 5 až 7 minút odstáť a potom sa scedia. Odporúča sa piť 1 až 2 šálky pravidelne denne počas jedného mesiaca, potom je vhodná prestávka aspoň dva týždne. Na zintenzívnenie účinkov môžete pridať čajovú lyžičku medu. Škorica sa môže kombinovať s čiernym čajom, zeleným čajom alebo zázvorom.

Tak ako s každým nápojom, potravinou či bylinkou, aj so škoricou treba narábať v primeraných množstvách. Tehotné a dojčiace ženy by mali škoricu používať len ako príležitostné korenie.

Cejlónska škorica v kuchyni

V zimných mesiacoch sa škorica používa v kuchyni častejšie. Pridáva sa napríklad do vareného vína, grogu, punčov a prakticky do sladkostí všetkých druhov, ako sú jablkové koláče, perníky a drobné pečivo. Niektorí ľudia obľubujú škoricu v káve. Ázijská, turecká, arabská alebo španielska kuchyňa škoricu pozná aj v mäsitých pokrmoch, napríklad k husi alebo kačici.

Škorica sa používa aj ako korenie do sladkých jedál, pečiva, horúcich nápojov, likérov a sirupov. Pridanie škorice do jedál poskytuje celkom novú dimenziu hlavných chodov, dezertov, zmrzlín, pyré, pien a šalátov.

tags: #skorica #cejlonska #pestovanie