Sója fazuľová (Glycine max (L.) Merril.), známa aj ako sójové bôby, je jednou z najvýznamnejších komerčne pestovaných plodín na svete a strategickou komoditou na svetových trhoch. Jej význam spočíva hlavne v mimoriadne priaznivom chemickom zložení semien, ktoré obsahujú okolo 40 % bielkovín s priaznivým zložením aminokyselín a 20 % oleja výbornej kvality. Sójové semená majú vysokú výživovú hodnotu a zohrávajú dôležité miesto v racionálnej výžive ľudí aj hospodárskych zvierat.
Sója, pôvodom z Číny, kde sa pestuje už 3000 rokov, je jednoročná samoopelivá rastlina. Rastie ako rozvetvený a ochlpený krík s výškou až 1,2 m. Kvitne v strapcoch, ktoré majú 5 až 10 kvetov bielej, ružovej až fialovej farby, z ktorých sa vyvíjajú dvoj- až trojsemenné struky. Semená sú žlté, hnedé, sivé až čierne.
Dopyt po sóji neustále rastie, pričom jej produkcia vo svete rastie pôsobivým tempom. Slovensko nezaostáva, zaznamenávame dynamický rozvoj produkcie a záujmu o sójové semená. Na Slovensku sa sója pestuje najmä na kŕmne účely. Sója fazuľová môže byť relatívne ľahko pestovaná v ekologickom systéme hospodárenia z dôvodu mnohých pozitív, pričom pre vysoké a stabilné úrody v ekologickej produkcii sú nevyhnutné súlad všetkých produkčných faktorov.
Nároky sóje na prostredie a pôdu
Pôdne požiadavky a obrábanie
Nároky sóje na pôdu a jej obrábanie sú ovplyvnené najmä charakterom jej koreňov. V porovnaní s inými strukovinami sa sója vyznačuje najplytšími a najslabšie vyvinutými koreňmi (podobne ako fazuľa). Sója je preto plodinou, ktorá vyžaduje hlboké základné obrábanie pôdy na jeseň a dôslednú prípravu kvalitného osivového lôžka na jar.
Základné obrábanie pôdy závisí od predplodiny. Po zbere skoro zberaných predplodín (napr. hustosiate obilniny) je potrebné strnisko čo najskôr podmietnuť a ošetriť valcovaním. Podmietkou tanierovým alebo radličkovým podmietačom sa prerušia pôdne kapiláry, čím sa zamedzí výrazným stratám vody neproduktívnym výparom. Následné utlačenie povrchu (valcovaním podmietky) podmietku uzavrie, čím sa dosiahne vyzrážanie pôdnej vlahy vo vrchnej niekoľkocentimetrovej vrstve pôdy. Povrchová vrstva sa tým prevlhčí a docieli sa nabudenie pôdneho života. Prevlhčenie pôdy pôsobí priaznivo na vyzrievanie pôdy, tiež na klíčenie a vzídenie semien burín. Vzídené buriny sa zakrátko zlikvidujú pri ďalšom ošetrení podmietky.
Základné obrábanie pôdy na jeseň má umožniť čo najlepšie zachytenie jesennej a zimnej vlahy v pôde, zároveň čo najviac znížiť straty vody odtokom alebo výparom. Tradične, pokiaľ je to možné, pod sóju by sa malo orať do hĺbky 0,30 až 0,35 m. Včas zoranú pôdu je vhodné ošetriť a uzavrieť ešte do príchodu zimy, jediným prejazdom ťažšieho tanierového náradia, a to najmä ak je dlhá jeseň. Jesenné ošetrenie orby je vhodné s výnimkou veľmi ľahkých alebo veľmi ťažkých pôd, ako aj pôd ohrozených eróziou. Zrovnanie povrchu hrebeňov brázd po orbe znižuje vyparovaciu plochu a prerušuje kapilárnu vzlínavosť vody. Dosahuje sa smykovaním na jar po obschnutí hrebeňov brázd, ak je pôda uľahnutá, pred smykovaním sa skyprí.
Pri potrebe šetriť energiou, respektíve aj na pôdach, kde by sa hlbokou orbou vyniesli do vrchnej vrstvy pôdne časti s nepriaznivými vlastnosťami, je lepšie kombinovať plytšiu orbu (0,18 - 0,22 m) s hĺbkovým kyprením pôdy (0,40 - 0,50 m). Po zbere neskôr zberaných predplodín (napr. kukurica na zrno) je nutné pozberové zvyšky drviť a čo najskôr zapraviť do pôdy ťažkými kotúčmi, potom pôdu zorať.
Za určitých podmienok možno sóju úspešne pestovať aj s uplatnením minimalizácie pri obrábaní pôdy, úrodová reakcia je však prítomná a v porovnaní napríklad s hustosiatymi obilninami aj podstatne výraznejšia.
Pre pestovanie sóje sú optimálne kukuričné a teplé repárske oblasti. Sója neznáša pôdy ťažké, kyslé a zamokrené. Veľmi vhodné sú pôdy s neutrálnou pôdnou reakciou (pH 6,5-7,1), stredné, humózne, výhrevné s dostatkom živín. Hoci sója znesie aj slabšiu kyslosť alebo zásaditosť pôdy (pH 5,5-8), optimálne pH je 6,2-6,8. V prípade veľmi kyslej pôdy je aktivita hrčkotvorných baktérií nízka. Kvalitné pôdy by mali byť dostatočne hlboké a biologicky činné, stredne ťažké s dobrou zásobou živín a priaznivým vodno-vzdušným režimom. Ľahké piesočnaté pôdy so slabším mikrobiálnym životom a horšou zásobou živín a vlahy, ako aj zasolené a kamenisté pôdy, nie sú pre pestovanie sóje vhodné. Najmä v chladných a vlhkých ročníkoch sú pre sóju nevhodné uľahnuté a neprevzdušnené, studené ťažké pôdy. Pri pomaly sa rozvíjajúcej koreňovej sústave reaguje na nedostatok vlahy citlivo, v jarných mesiacoch korene nie sú schopné zásobovať rastlinu vlahou zo spodnejších vrstiev.
Klimatické a vlahové požiadavky
Sója je teplomilná rastlina, avšak je pomerne odolná voči jarným mrazíkom. Pre klíčenie vyžaduje teplotu pôdy minimálne 8 - 10 °C, pričom je rozhodujúca teplota vo vrchnej 0,10 m vrstve pôdy. Avšak plnú energiu klíčivosti sója dosahuje až pri podstatne vyššej teplote 15 - 16 °C, keď môžeme očakávať rýchle a rovnomerné vzchádzanie. Minimálne teploty pre klíčenie sa pohybujú od 6 do 8 °C, a optimum je v intervale od 18 do 22 °C. Jarovizácia trvá 10 - 14 dní a nastáva pri teplote 20 - 25 °C. Náročnejšia na teplo je rastlina od obdobia kvitnutia až do vytvorenia semien. Celková suma vegetačných teplôt činí 2 - 3 tis. °C. Pri 14 °C sa rast sóje zastavuje.
Sója je náročná tiež na vlahu. Za vegetáciu vyžaduje 600 - 700 mm zrážok, z toho 300 mm v dobe od kvitnutia do tvorby semien. Optimálna vlhkosť pôdy je 60 - 70 %. Na prebytok vlahy, rovnako ako jej nedostatok, reagujú strukoviny veľmi citlivo. V období klíčenia a vzchádzania vyžadujú všetky strukoviny primeraný dostatok vlahy, premokrené pôdy však neznášajú. Pre zabezpečenie priaznivých podmienok počas klíčenia by vlhkosť pôdy nemala klesnúť pod 50 % využiteľnej vodnej kapacity. Pri nadmernej vlhkosti je obmedzený prístup kyslíka, ktorý je pri klíčení nevyhnutný. Nadbytok vody v kombinácii s chladom je pre klíčenie deštrukčným, teplota pôdy by pri klíčení nemala klesnúť pod 8 - 10 °C a obsah vody by nemal presahovať 95 % využiteľnej vodnej kapacity.
Pri napučiavaní sója naberá značné množstvo vody, pre klíčenie potrebuje až 120 - 140 % svojej hmotnosti, čo je v porovnaní s obilninami dvojnásobné množstvo v prepočte na hmotnosť semien. Dostatočná zásoba vlahy v pôde dobu napučiavania semena výrazne skracuje na 3 - 5 dní, spolu s dostatočnou teplotou pôdy urýchľuje klíčenie a vzchádzanie. Pokiaľ počas klíčenia nastane sucho alebo chladno, výrazne sa zníži vzchádzanie sóje, obzvlášť ak osivo nebolo morené. Dlhotrvajúce sucho i prebytok pôdnej vlahy počas klíčenia spôsobuje oneskorené vzchádzanie a nekompletný porast, čím sa zvyšuje riziko zaburinenosti. Ak je v období kvitnutia a vytvárania strukov dostatok zrážok, možno počítať s dobrou úrodou. Sója pozitívne reaguje aj na zvýšenú vlhkosť vzduchu, preto sa neodporúča pestovanie v oblastiach, ktoré sú príliš slnečné a suché.
Z hľadiska svetla je sója rastlinou krátkeho dňa. Najviac svetla vyžaduje počas fázy kvitnutia a vytvárania strukov. V čase letného slnovratu (21. júna) je deň najdlhší, čo znamená, že u sóje je v tomto čase potláčaná rastová fáza kvitnutia. Preto sú v našich podmienkach vhodné kanadské, americké a európske odrody sóje. Územie Slovenska sa z hľadiska vhodnosti pestovania sóje považuje za okrajovú oblasť.
Príprava osivového lôžka
Kvalitná príprava osivového lôžka má veľký význam pre úspešné pestovanie sóje. Závisí od pôdneho typu a kvality základnej prípravy pôdy. Základným cieľom prípravy osivového lôžka by malo byť dosiahnutie 50 - 60 mm vrstvy jemnej, teplej a dostatočne vlhkej pôdy. Prvá príprava osivového lôžka by nemala byť realizovaná príliš neskoro, v čase, kedy by pôda bola vysušená, nakoľko sa týmto redukuje rovnomernosť prípravy a obsah vody v pôde. Druhá príprava osivového lôžka sa má uskutočniť tesne pred siatím. Kvalitná príprava osivového lôžka vedie k získaniu vrstvy pôdy s drobnohrudkovitou štruktúrou. Na jar sa povrch urovná smykom, bránami, prípadne i kultivátorom.
Výber odrody a osevný postup
Výber odrody
Dobrá úroda závisí aj od výberu tej správnej odrody a kvalitného osivového materiálu. Sója je plodinou, ktorá je citlivá na poškodenie semien pri zbere, deformovanie klíčkov a variabilitu klíčivosti. Keďže má každý pestovateľ k dispozícii iný typ pôdy a podnebné podmienky, pri výbere odrody by sa mali zvážiť aj tieto faktory. V južnejších oblastiach je lepšie siahnuť po stredne skorých odrodách, severnejšie oblasti, kde sú drsnejšie podmienky, vyžadujú odolnejšie a výnosnejšie odrody dozrievajúce veľmi skoro.
Bezpečne na Slovensku dozrievajú odrody skupín s označením „OOO“ (ultraskoré, vegetačná doba 80 - 100 dní), „OO“ (veľmi skoré, 100 - 120 dní), prípadne aj „O“ (skoré, 110 - 130 dní). Bezpečnosťou dozrievania rozumieme, že odroda dozrie aj v menej priaznivom roku najneskôr do polovice septembra, aby sa dala pozbierať za ešte priaznivých podmienok. Ak nie je sója dozretá a pripravená na zber do polovice októbra, tak už nedozrie vôbec. Preto sú lepšie veľmi skoré odrody, aby sa predišlo slabej úrode. Skoršia sejba skorších odrôd je jednou z možností, ako sa vyhnúť najsuchším častiam vegetačného obdobia.
Osevný postup
Osevný postup je definovaný ako špecifický premyslený plán využívania produkčných kapacít s cieľom čo najlepšieho využívania zdrojov. Správny osevný postup zlepšuje kvalitu pôdneho prostredia, prispieva k zvyšovaniu ziskovosti, diverzity a udržateľnosti poľnohospodárskej produkcie. Z hľadiska zaradenia v osevnom postupe sú pre sóju príznačné jej agronomické prednosti.
Sója fazuľová je vhodná na zaradenie do množstva osevných postupov a je tiež vhodnou predplodinou pre väčšinu poľnohospodárskych plodín. Najlepšou predplodinou je hnojená okopanina, ale môže byť radená i medzi obilniny. Sója sa prevažne pestuje ako následná plodina po pšenici a kukurici. Pestovanie po slnečnici a repke môže byť riskantné z dôvodu možného prenosu chorôb. Sója je citlivá na nesprávnu a nedôslednú základnú prípravu pôdy po predplodine, a tiež v systéme celej rotácie plodín. Neodporúča sa pestovať sóju po inej strukovine ani po sebe.
Sejba sóje
Optimálny termín sejby
Termín sejby sóje závisí od teploty pôdy a zvolenej odrody. Pre dosiahnutie rýchleho a vyrovnaného vzchádzania sa neodporúča výsev sóje urýchliť. Pokiaľ sa pri skoršom výseve dostaví ešte dlhšie trvajúce ochladenie, obdobie medzi sejbou a vzchádzaním sa významne predĺži. Agrotechnický termín na sejbu sóje určuje teplota pôdy, ktorá by mala dosahovať aspoň 10 °C (v ideálnom prípade 10 - 12 °C vo vrstve siatia). Dôležitý je aj následný vývoj počasia po sejbe. Ak má nastať výrazné ochladenie, so sejbou sa oplatí počkať. V praxi sa potvrdilo, že neskôr siate porasty sa skôr siatym a podchladeným bez problémov vyrovnajú.
Ukazuje sa, že pri trvale vzostupnom trende teploty vzduchu a pôdy je možné sóju vysievať už pri teplote pôdy 8 - 10 °C, respektíve už pri 7 - 8,5 °C. Na ľahších štruktúrnych pôdach a v celkovo teplejších polohách sa sója môže vysievať už pri spodnej hranici uvedeného teplotného rozpätia. Naopak, na ťažších a menej štruktúrnych pôdach, vyznačujúcich sa väčšou vodivosťou tepla, a v chladnejších polohách je vhodné sóju vysievať až pri vyššej teplote.
V závislosti od pôdno-klimatických podmienok sa súčasné odrody sóje môžu vysievať od 15. apríla do 10. mája (optimum 25. apríla). Tradičný termín výsevu sóje sa u nás pokladá koniec apríla až začiatok mája (25. 4. - 5. 5.). Skúsenosti s vysokými teplotami a suchom za posledné roky poukazujú na vhodnosť sejby v skorších termínoch, rizikom ale ostáva vpád dlhšie trvajúceho ochladenia. Tradičný termín sejby sóje sa teda posúva vzhľadom na posun vegetačnej doby a poznatky o odolnosti vzídených rastlín voči nízkym teplotám, a to už do druhej polovice apríla. Podľa nadmorskej výšky sa termín výsevu sóje posúva na neskôr, napríklad pri 200 m n. m. o 4 - 7 dní neskôr, pri 300 m n. m. o ďalších 3 - 6 dní. Pri posune smerom na sever platí ďalšia zásada, podľa ktorej teplotný rozdiel navodený 100 metrami nadmorskej výšky zodpovedá rozdielu 100 km posunu na sever.
Hĺbka sejby
Štandardná hĺbka výsevu sóje je 30 - 50 mm. Sója klíči epigeicky (tiež fazuľa a lupina), to znamená, že hypokotyl prerastá pôdou a vynáša klíčny list nad povrch pôdy, čo je dôvod, aby sa semeno nesialo príliš hlboko. Nikdy sa sója neseje hlbšie ako 60 - 70 mm, lebo pri svojom epigeickom klíčení sa príliš vysiľuje.
Hĺbku sejby prispôsobujeme podmienkam. Pri skorej sejbe sóje do vlhšej pôdy sa odporúča menšia hĺbka uloženia semien, v závislosti od druhu pôdy to je 25 - 40 mm. Plytká povrchová vrstva sa postupným vzostupom teploty vzduchu rýchlejšie prehrieva, takže sója pri dostatočnej vlhkosti rýchlo napučí, vyklíči a rovnomerne vzchádza. Pri neskorších termínoch sejby, keď je povrch pôdy už spravidla suchší, sa sója vysieva hlbšie. Je veľmi dôležité, aby umiestnenie semien bolo na celom pozemku v rovnakej hĺbke, aby sa podporilo rovnomerné vzchádzanie a dozrievanie.
Medziriadková vzdialenosť a výsevok
Sója sa seje do rôzne širokých medziriadkov, v rozmedzí 0,125 - 0,70 m. Výsev na šírku medziriadkov 0,45 m sa blíži biologickým požiadavkám jedincov, presnejšie jedincov odrôd, ktoré sa vyznačujú intenzívnejším vetvením, prípadne sa aj umožní mechanická kultivácia medziriadkov. Medziriadková vzdialenosť 0,40 - 0,50 m je najvhodnejšia z hľadiska miestnych pestovateľských podmienok, berúc do úvahy dostupné technické vybavenie, požiadavky na medziriadkovú kultiváciu a ochranu porastov voči burinným spoločenstvám.
Voľba medziriadkovej vzdialenosti je podriadená skorosti odrody. Pre skoršie odrody postačuje 0,125 - 0,375 m. Sejba do užších medziriadkov vyhovuje odrodám vyznačujúcim sa menej intenzívnym vetvením, ktorým sa pri výseve medziriadkov 0,125 - 0,18 m zvyšuje aj konkurenčná schopnosť voči burinám. Zároveň sa však zvyšuje aj riziko výskytu chorôb, najmä pri výseve na 12,5 cm.
Optimálny počet rastlín na jednotku plochy je jedným z dôležitých predpokladov pre dosiahnutie vysokých a stabilných úrod. Porasty sóje fazuľovej do istej miery tolerujú menší počet rastlín na jednotku plochy, v dôsledku ich schopnosti rozkonárovania. V porastoch s výrazne menším počtom jedincov preukazne klesajú úrody, a to jednak kvôli nedostatočnému počtu rastlín a tiež kvôli zvyšujúcemu sa výskytu burín, ktoré konkurujú rastlinám sóje (o vodu a živiny). Naopak, porasty sóje s vyššou populáciou rastlín produkujú menej strukov na rastline (najnižší struk sa vyskytuje vyššie na stonke), menej sa rozkonárujú, sú náchylnejšie na poliehanie a napadnutie chorobami a škodcami.
Výsevok sa určí v súlade s hmotnosťou osiva, jeho klíčivosťou a podmienkami pre vzchádzanie. Bežne sa vysieva 100 - 150 kg/ha osiva, pričom kvalitne založený porast by mal mať hustotu približne 60 rastlín na m2. Dobrú úrodu zabezpečí už kompletný porast s priemernou hustotou 50 - 55 rastlín na m2. Pre dosiahnutie tejto hustoty je potrebné vysievať až 65 - 75 rastlín na m2, respektíve 650- až 750-tisíc klíčivých semien na ha. Väčšia hustota porastu predstavuje zvýšené riziko poľahnutia porastu a znamená aj väčšie riziko napadnutia chorobami.
Pokiaľ sa porast plánuje plečkovať, je potrebné počet vysiatych jedincov zvýšiť. Počas plečkovania sa každým zásahom môže poškodiť 3 - 6 % jedincov. Zvyčajne sa porast plečkuje tri razy, čo znamená potrebu navýšenia výsevku o 9 - 18 %. Naopak, pokiaľ sa uvažuje so závlahami, nie je vhodné porast prehustiť, jednak sa závlahou zabezpečí takmer kompletná vzchádzavosť, a čo je tiež podstatné, prehustený porast by bol náchylnejší na poľahnutie.
Poľnohospodári často nesprávne zvyšujú výsevok. Mali by si však uvedomiť, že vyšší výsevok nekompenzuje straty spôsobené neskorou sejbou, sejbou do nekvalitne pripraveného osivového lôžka alebo použitím nevhodných pestovateľských postupov. Presné množstvo osiva potrebné na výsev sa môže vypočítať na základe predpokladanej hustoty rastlín, úžitkovosti osiva a hmotnosti tisíc semien (HTS).
Ošetrovanie porastu počas vegetácie
Boj proti burinám a medziriadková kultivácia
Sója je veľmi citlivá na zaburinenie a nedostatok kyslíku v pôde. Nie je odolnou rastlinou proti burinám a zle znáša aj používanie herbicídov. Jediným riešením je kvalitne vyčistená pôda od všetkej buriny. Pri studenšej jari neskorší termín sejby umožňuje vlnu skorých jarných druhov burín. Tie sa dajú zničiť plytkým obrobením povrchu pred alebo počas sejby.
Medziriadková kultivácia potláča buriny, ktoré sa nachádzajú v priestore medzi jednotlivými riadkami, zabraňuje vyparovaniu vody z pôdy, prekypruje vrchnú vrstvu pôdy, čo má pozitívny efekt na pôdne mikroorganizmy, rovnako ako aj na početnosť a aktivitu dusík fixujúcich baktérií, ktoré sa nachádzajú na koreňoch sóje. Pri pestovaní sóje môžeme použiť kultiváciu dva- až trikrát počas vegetačného obdobia.
Prvá medziriadková kultivácia sa realizuje v štádiu V1, čiže v štádiu tvorby prvého setu trojpočetných lístkov. V tomto čase môžu jednotlivé pracovné orgány (plečky) pracovať bližšie pri rastlinách a môžu sa dostať mierne hlbšie do pôdy (50 - 60 mm), pričom treba dbať na to, aby nedošlo k zakrytiu mladých rastlín pôdou. Pri druhej medziriadkovej kultivácii musí byť zóna ochrany rastlín širšia a kultivácia by mala byť plytšia (30 - 40 mm), aby nedošlo k poškodeniu koreňového systému pestovaných rastlín sóje. Tretia a zároveň posledná kultivácia sa uskutočňuje pred zapojením porastu sóje. Táto predstavuje relatívne ľahkú operáciu. Pracovné orgány (plečky) musia byť ostré, nastavené tak, aby pracovali v rovnakej hĺbke a poskytovali ochrannú zónu v rozmedzí 0,075 - 0,10 m od jednotlivých rastlín. Medziriadková kultivácia sa realizuje rovnakým smerom ako sejba. Optimálna rýchlosť riadkových kultivátorov je okolo 6 km/hod. Rýchlosť traktora, hĺbka a veľkosť ochrannej zóny sa líšia v závislosti od zvolenej plodiny. Vynechaním medziriadkovej kultivácie na ťažkých pôdach s nízkym obsahom pôdnej organickej hmoty sa môžu v pôde vyskytnúť anaeróbne podmienky. Po kultivácii by mal byť pozemok vyrovnaný, bez vyvýšenín a terénnych depresií, ktoré by zvyšovali odparovanie vody z pôdy.
Pri konvenčnom pestovaní s použitím pôdnych herbicídov je situácia s plečkovaním zložitejšia. Plečkovaním dochádza k prevzdušneniu povrchovej vrstvy, to buriny provokuje ku klíčeniu. Ak je účinnosť pôdnych herbicídov založená na ich účinku v tenkej povrchovej vrstve, tento takzvaný herbicídny film sa plečkovaním naruší. Tým sa pravdepodobnosť potreby opravného postemergentného zásahu zvýši, avšak na strane výhod ostáva zlepšenie vodo-vzdušného režimu pôdy a hospodárenie s pôdnou vlahou, preto stojí na zváženie, či porast plečkovaním kultivovať. Ak pôdne herbicídy účinkujú, v neskoršom období po odznení ich perzistencie v porastoch sóje dochádza k výskytu letnej, takzvanej druhotnej zaburinenosti, a to najmä vo vlhších ročníkoch.
Herbicídna ochrana počas vegetácie je založená na dvoch ošetreniach, kde sa kombinuje preemergentné ošetrenie pôdnym prípravkom s následným postemergentným riešením neskoršieho zaburinenia. Sója je veľmi citlivá na vedľajšie účinky použitých herbicídov. Je preto nevyhnutné aplikovať ich vo vhodnej rastovej fáze sóje a burín, a hlavne za vhodných klimatických podmienok. Porasty stresuje predovšetkým aplikácia herbicídov pri vysokej teplote a intenzívnom slnečnom žiarení, alebo vtedy, ak po aplikácii za tepla nasleduje ochladenie.
Výživa sóje
Účinná výživa sóje je kľúčovým prvkom pre zabezpečenie úspešných výnosov týchto plodín. Sója nevyžaduje dodatočné hnojenie dusíkom pri správnej inokulácii a vytvorení hrčkotvorných baktérii. Na sójových poliach postačujú hnojivá s obsahom fosforu, draslíka, síry a horčíka. Hnojenie v ekologickom poľnohospodárstve je definované ako priame zásobovanie pôdy živinami a včasné a aktuálne zabezpečenie živín pre pestované plodiny. Sója priaznivo reaguje aj na dostatok organických látok v pôde. Vápnením sa vytvárajú vhodné podmienky pre hrčkotvorné baktérie a zlepšuje sa prístupnosť fosforu.
Síra podporuje vývoj koreňov a posilňuje odolnosť rastlín voči chorobám a poškodeniu spôsobenému škodcami. Správne množstvo síry je kľúčové pre udržanie správnej hladiny bielkovín v rastline. Meď je nevyhnutná pre správny metabolizmus rastlín, má pozitívny vplyv na proces fotosyntézy, neutralizuje voľné radikály a podieľa sa na procesoch lignifikácie. Systémová meď je dôležitou živinou nielen pre sóju, ale aj pre iné rastliny. Treba sa však vyhnúť používaniu hnojív s bórom, molybdénom, zinkom, meďou a mangánom, pretože môžu negatívne ovplyvniť asimiláciu dusíka.
Ochrana pred chorobami a škodcami
Sója je vysoko odolná voči chorobám a škodcom, čo sa premieta do obmedzenej potreby používania prípravkov na ochranu rastlín. Hoci sa niekedy môžu vyskytnúť bakteriálne, vírusové a plesňové choroby, nepredstavujú vážnu hrozbu pre porasty. Medzi bežné choroby patrí peronospóra, septorióza, mozaika a bakteriálna kiahňa sóje. Tieto choroby môžu byť niekedy spôsobené siatím infikovaných semien, preto je dôležité získavať semená z dôveryhodných zdrojov.
Medzi škodcov, ktorí sa niekedy objavujú na sójových plantážach, patria vošky, roztoče fazuľové a roztoče hrachové. Zvyčajne však nepredstavujú vážnu hrozbu pre úrodu a nespôsobujú významné straty na úrode. Na podporu rastlín a rýchlu regeneráciu po poškodení spôsobenom chorobami alebo škodcami je dôležité podporovať vitalitu rastlín.
Zber a skladovanie
Sója ukončuje vegetáciu koncom augusta a v prvej polovici septembra. Zber prebieha za plnej zrelosti, kedy listy žltnú, usychajú a opadávajú. Semená sú odrodovo sfarbené a tvrdé. Sója sa zberá pri vlhkosti do 18 %. Keď je prostredie vlhkejšie a pestovatelia sa rozhodnú porast nedesikovať, dochádza k problematickému dozrievaniu strukov a začínajú pukať skôr, než stihnú dozrieť. Zároveň sa pri vyššej vlhkosti zvyšuje aj riziko mechanického poškodenia plodov a straty kvality. Aby ste predišli strate úrody zapríčinenej pukaním strukov, možno použiť prípravky na báze lepidiel.
Pri oneskorenom zbere sa otvárajú struky a nastávajú zberové straty. Veľmi nutné je správne nastavenie žacej mlátičky (zníženie otáčok bubna, zväčšenie medzery medzi bubnom a košom). Všetky zvolené agrotechnické opatrenia implementované počas vegetačného obdobia pestovania sóje až do obdobia zberu plodiny určujú výšku zberových strát. Nazbieranú sóju by ste mali umiestniť na suché a chladné miesto.
Jeseň/Autumn 2025 | Zber Sóje | Orba | Zakladanie porastov | Claas | JohnDeere
tags: #soja #fazulova #pestovanie