Starček obyčajný (Senecio vulgaris) je jednoročná alebo ozimná bylina, ktorá sa rozšírila po celom svete a je známa predovšetkým ako odolná a invazívna burina. Je to typický zástupca rodu Senecio, ktorý patrí medzi najpočetnejšie skupiny rastlín s približne 1300 druhmi rozšírenými od trópov až po arktické pásmo. Názov rodu je odvodený od latinského slova „senex“ (starý, starec), pretože úbory starčekov často nemajú okrajové jazykovité kvety, a po odkvitnutí je kvetné lôžko holé, pripomínajúce hlavu starca.
Botanický opis Starčeka obyčajného
Koreň a stonka
Starček obyčajný má kolovitý koreň, ktorý môže byť jednoduchý alebo rozkonárený. Z neho vyrastá priama až vystúpavá, jemne ryhovaná stonka, ktorá býva lysá alebo riedko pavučinato chlpatá. Jej výška sa pohybuje v rozmedzí 5 - 60 cm, pričom je väčšinou už od bázy rozkonárená. Niekedy sa stonka sfarbuje do červena.
Listy
Listy sú striedavé, v obryse podlhovasté a na lodyhe vyrastajú striedavo. Sú jednoduché, podlhovasto kopijovité, laločnaté až perovito delené a nepravidelne pílkovito zubaté. Spodné stonkové listy sú krátko stopkaté a zubaté až perovito laločnaté. Stredné a horné listy sú uškato sediace, perovito laločnaté až perovito strihané. Ich čepele majú po obvode zubaté, chobotnaté laloky až perenodílnu štruktúru. Listy môžu byť zväčša pavučinato chlpaté.
Kvety a plody
Žlté obojpohlavné kvety sú úbory, ktoré vyrastajú v úžľabných a koncových vrcholíkoch alebo chocholíkoch. Na starčeku je zaujímavé, že jeho kvety sú súkvetia vyrastajúce v súkvetiach. Úbory sú početné, krátko stopkaté, valcovité a ich zákrov je lysý, tvorený 12 až 22 listenami. Okrajové jazykovité kvety chýbajú. Na bezplevnom kvetnom lôžku vyrastá 60 až 80 drobných obojpohlavných kvítkov so žltými trubkovitými korunami. Úbory sa rozvíjajú priebežne od jari do jesene. Rastliny vykvietajú, s výnimkou mrazivého počasia, od marca do novembra.
Plodom je pozdĺžne rebrovitá, podlhovasto valcovitá, dole zúžená, ochmýrená a vretenovitá nažka s perovito chlpatým bielym chocholcom. Nažky sú červenohnedé, 2 až 4 mm dlhé a majú asi 10 pozdĺžnych rebier, medzi ktorými sú pritlačeno chlpaté. Sú veľmi ľahké, s HTS (hmotnosťou tisíc semien) približne 0,24 gramu. Po opade zanechávajú nažky po sebe lôžko s jamkami, ktoré sú dobre viditeľné v dôsledku sklopenia zákrovných listenov.
Biológia a životný cyklus
Fázy životného cyklu rastliny od semena po plod | Animácia prírodovedy pre základnú školu
Starček obyčajný sa rozmnožuje generatívne - semenami. Na jednej rastline dozrieva 1 až 7 tisíc nažiek (semene), ktoré majú veľmi krátke obdobie vegetačného pokoja a vzchádzajú postupne počas celého roka z povrchových vrstiev pôdy. V hlbších vrstvách pôdy však môžu pretrvať aj niekoľko rokov, pričom si zachovávajú klíčivosť.
Vďaka krátkej vegetačnej dobe, ktorá trvá približne dva mesiace (tri až štyri mesiace od vyklíčenia po zrelé semená), môže starček obyčajný vytvoriť aj viac generácií do roka, niekedy až tri. Najväčší výskyt nových rastlín je zaznamenaný v apríli a na prelome augusta a septembra. Rastlina kvitne prakticky v ktoromkoľvek ročnom období, dokonca aj počas miernej zimy.
Dormancia semien je ovplyvnená teplotou, pri ktorej dozreli. Semená dozreté v lete (v teple) môžu klíčiť okamžite, zatiaľ čo tie, ktoré dozreli na jeseň (v chlade), majú dlhšiu dormanciu a klíčia až pri teplotách 10 až 15 °C, teda až na jar. Klíčenie je tiež závislé od osvetlenia; pri teplote okolo 20 °C je potrebné plné osvetlenie, no pri 10 °C vyklíčia aj v tieni. Semená sa šíria hlavne vetrom a povrchovou vodou, ale aj kompostom, balíčkovanou sadbou a nezrelým hnojom.
Ekologické nároky a rozšírenie
Starček obyčajný je pôvodom z oblastí Stredozemného mora, ale rozšíril sa takmer do celej Európy, Makaronézie, strednej Ázie a Sibíri (po Bajkal), severnej Afriky, Severnej a Južnej Ameriky, južnej Afriky, Austrálie, na Nový Zéland a ostrovy Pacifiku.
S obľubou sa vyskytuje hlavne na pôde s narušenou alebo nezapojenou vegetáciou. Je to typická burina, ktorá rastie na poliach, v záhradách, viniciach, ovocných sadoch, skleníkoch, na rumoviskách alebo pozdĺž komunikácií. Je náročný na svetlo, a preto sa v dobre zapojenom poraste proti vyšším rastlinám nepresadí. Vyhovujú mu vlhké a živinami, hlavne dusíkom, obohatené pôdy. Na chudobných pôdach vytvára zakrpatené rastliny s niekoľkými málo úbormi, zatiaľ čo na výživných stanovištiach vyrastajú rastliny veľké a bohato kvitnúce. Dobre znáša aj zasolené miesta.
Škodlivosť a ekonomický dopad
Starček obyčajný zapleveluje riedke a preriedené plodiny, pričom najviac škodí v okopaninách, zelenine, vinohradoch a iných záhradných kultúrach, obzvlášť v ich ozimných druhoch. Odhaduje sa, že pri hustote 3 až 8 burinových rastlín na 1 m² môžu výnosy plodín klesnúť až o 25 %. Jeho rýchly rast a schopnosť vytvárať viac generácií za rok z neho robí významného konkurenta pre kultúrne rastliny o vodu, živiny a svetlo.
Toxicita a liečebné využitie (historické)
Niektoré druhy starčekov, vrátane starčeka obyčajného, sú jedovaté a zároveň boli historicky považované za liečivé rastliny. Obsahujú jedovaté alkaloidy ako senecionín a senecín, ktoré sú prudké pečeňové jedy. Tieto látky, okrem poškodzovania pečene (ktoré môže viesť k cirhóze), majú aj karcinogénne účinky a poškodzujú centrálnu nervovú sústavu.
Otrava môže postihnúť dobytok pasúci sa na „starčekových lúkach“, hlavne na jar, pretože jesenné starčeky majú nepríjemnú chuť a pach, a zvieratá ich odmietajú. Na ľudí sa jedy môžu preniesť cez mlieko od dobytka, ktorý spásal tieto rastliny. Nepriaznivé účinky má aj múka s prímesou väčšieho množstva jeho rozomletých semien.
V ľudovom liečiteľstve sa starček obyčajný v minulosti používal proti chorobám pečene, kŕčom, na vyvolanie dávenia a proti vnútorným parazitom, na zastavenie krvácania, pri menštruačných ťažkostiach. Zvonka sa aplikoval na rany, hemoroidy, bércové vredy alebo preležaniny. Napriek týmto historickým aplikáciám, pred jeho užívaním v súčasnosti treba prísne varovať pre jeho toxické účinky. Dlhodobé užívanie sa rozhodne neodporúča. Novšie však starček našiel uplatnenie v homeopatii.
Rezistencia voči herbicídom
Niektoré populácie starčeka obyčajného sa postupne stávajú rezistentnými voči herbicídom zo skupiny triazínov, ktoré sú inhibítormi fotosyntézy. Medzi takéto herbicídy patria napríklad atrazín, cyanazín, chloridazón, lenacil, prometryn, simazín, terbuthylazín a terbutryn. Tieto odolné populácie boli prvýkrát zistené v roku 1970 v USA a v súčasnosti sa vyskytujú takmer v polovici Európy. Tento jav predstavuje vážnu výzvu pre reguláciu buriny v poľnohospodárstve.
Poddruhy Starčeka obyčajného
V Európe sa starček obyčajný (Senecio vulgaris L.) vyskytuje v dvoch poddruhoch. Okrem nominálneho poddruhu starček obyčajný pravý (Senecio vulgaris L. subsp. vulgaris) sa vyskytuje aj poddruh Senecio vulgaris L. subsp. denticulatus (O.F. Müll.) P. D. Sell. Tento druh pochádza z európskych hornatých oblastí okolo Atlantiku a Stredozemného mora. Poddruh denticulatus je výrazne ozimný a vyžaduje viac času na dovršenie životného cyklu, pričom vytvára len jednu generáciu ročne, čo znamená menší reprodukčný potenciál v porovnaní s nominálnym poddruhom.