Stavebné hnojivo a krížovka

Hoci sa téma "stavebné hnojivo a krížovka" javí ako špecifická, nasledujúci text sa podrobne venuje komplexným otázkam slovenskej jazykovedy, kodifikácie spisovnej slovenčiny, vývoja moderných termínov a polemikám o kultivácii a ochrane jazyka.

Eugen Pauliny a kodifikácia spisovnej slovenčiny

Dielo Eugena Paulinyho sa sústreďuje na spisovnú slovenčinu a zásady jej kodifikovania. Jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV v spolupráci s SAV, ktoré rediguje S. Ondrejovič, označil Paulinyho prácu ako traktát o norme a kodifikácii spisovnej slovenčiny. Tento text zaváži svojím obsahom a je charakteristický zaujímavým a sviežim podaním pre celú literárnu činnosť E. Paulinyho.

Paulinyho Traktát o norme a kodifikácii

Paulinyho dielo podáva ucelený výklad vymedzenej tematiky v koncíznej skratke. Text, ktorý zjavne slúžil ako písomné východisko prednášok pre vysokoškolských študentov, z odborným parametrom nevyšiel za autorovho života tlačou. V čase jeho vzniku, štyridsať rokov po Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1953, by už bolo bývalo na čo nadväzovať v oblasti kultivovania jazyka. Autor v 2. kapitole podáva vlastnosti spisovnej normy, v 3. a 4. kapitole opisuje spisovnú normu z historického a z dnešného stanoviska a napokon v 5. kapitole predkladá zásady na kodifikovanie slovenskej spisovnej normy.

Zásady kodifikovania spisovnej normy

Paulinyho ideové základy, ktoré charakterizovali ho ako slovakistu, stoja na zodpovednosti a vyplývajú z jeho činorodého slovenského vlastenectva. Medzi ne patrí myšlienka, že spisovnú normu treba normovať s láskou, pretože je súčasťou lásky k rodnému jazyku a výsledkom myšlienkovej práce mnohých generácií slovenského ľudu. Pauliny zdôrazňuje, že normovanie je „len u ľudí, ktorí spisovnú normu ovládajú a vedome ju chcú ovládať“, a že norma spisovného jazyka je demokratická. Je to „živá v spoločenstve používajúcom spisovný jazyk“ a formovaná „samých používateľov spisovného jazyka“.

Podľa Paulinyho dobrá spisovná norma musí byť systémová a všeobecne známa. K ďalším dôležitým požiadavkám patria ustálenosť, pružnosť a úplnosť spisovnej normy. Iba ustálená norma, ktorej systém nie je rozrušený protirečeniami, sa môže ľahšie vyrovnať s vonkajšími nárazmi. Spätosť zložiek systému je z hľadiska Paulinyho „najdôležitejšou vlastnosťou normy“. E. Pauliny tiež upozorňuje, že neuvádza požiadavku všeobecnej známosti v textoch ako napr. v jeho prednáške z roku 1980 (vyšla 1983). To súvisí s uvedenými štyrmi „internými znakmi dobrej jazykovej normy“.

Historický vývoj a vplyv češtiny

Slovenský spisovný jazyk sa formoval v kontakte s kultúrami okolitých národov, čo viedlo k prevzatiam z češtiny. Pauliny rozlišuje tri vlny prenikania českých slov do slovenčiny: prvá je spojená so 16. a 17. storočím, druhá s 19. storočím a napokon tretia s obdobím po roku 1918. K preberaniu z češtiny mali rôzni jazykovedci odlišné postoje. Zatiaľ čo A. Bernolák v ostatnej tretine 18. a začiatkom 19. storočia preferoval domáce zdroje a české slová označoval hviezdičkou, Ľ. Štúr v 40. rokoch 19. storočia rátal so širokým preberaním slov z češtiny, ktoré z podstaty nezaraďoval.

S. Cambel na konci 19. a začiatkom 20. storočia bol proti preberaniu cudzích slov a zastával názor, že obohacovanie slovnej zásoby a frazeológie sa má opierať o slovenské nárečia. Jeho teóriu a prax pri kultivovaní spisovnej reči v 30. rokoch 20. storočia, najmä prostredníctvom časopisu Slovenská reč, E. Pauliny hodnotí záporne. Podľa neho puristi „v metodických stanoviskách nijako nepokročili nad Czambla“, pristupovali k spisovnému jazyku bez pevného teoretického základu a boli „proti nárečiam, neskúmali materiál...“. Ich vystúpenie Pauliny označil ako negatívne, spôsobujúce „rozkolísanie spisovného úzu“, ktoré Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 „ich zásahom odstraňuje“.

Paulinyho dielo je dôležitým príspevkom k dejinám slovenskej jazykovedy, v ktorom „hlasno odmieta purizmus“. Poukazuje na to, že „preberanie z češtiny je najľahšie a najúčelnejšie“ a že „nové prostriedky z češtiny“ sú v slovenčine „veľmi časté“. Dôrazne odmieta „protičeský purizmus“ a „protičeský šovinizmus“, ktorý je podľa neho „protikladom k vlastnému jazyku“.

Kritériá normotvornej práce a úloha používateľov

Autor Pauliny kladie otázku kritérií normotvornej práce, pričom vychádza z dvoch hlavných kritérií: 1. systém spisovného jazyka a 2. ohľad na používateľov. Historicky sa kodifikácia normy spisovného jazyka vďaka Martinu ako centru slovenského národného života od 60. rokov 19. storočia do roku 1918 „zúčastňovalo celé slovenské obyvateľstvo“. Martin a jeho kultúrne inštitúcie stáli na základe stredoslovenských nárečí, čo Pauliny považuje za správne, ak je „položené na stredoslovenských nárečiach“. Pauliny tak definuje „systém, ktorý je v zásade stredoslovenský... spisovnej slovenčiny“ a tvrdí, že „základ spisovnej slovenčiny je blízky so stredoslovenskou nárečovou normou“.

Pauliny sa v osobitnej štúdii z roku 1950 zaoberal aj používaním spisovnej slovenčiny, pričom sa obracal na ľudí, ktorí vedome pestujú svoj jazyk. Upozorňuje, že „iba u majstrov slova nestačí“ skúmať spisovný jazyk, ale je potrebné zohľadniť „celý rozsah používania spisovného jazyka“. Pauliny navrhuje tri kritériá pre posudzovanie jazykovej správnosti: 1. nakoľko používatelia ovládajú spisovný jazyk; 2. pokladajú za správne slová, tvary a väzby, ktoré používajú; 3. používané slová, tvary a väzby zapadajú do systému spisovného jazyka. Hoci „všetci používatelia spisovného jazyka ho aj rovnako ovládajú“, v jazykovede „len hľadáme... kodifikovať“.

Paulinyho dielo „Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikovania“ z roku 2000, ktoré je rozšírenou verziou jeho štúdie z konca 40. rokov 20. storočia, zostáva živá a aktuálna aj v súčasnosti. Predstavuje „príspevok k dejinám slovenskej jazykovedy“ a má trvalú hodnotu pre chápanie jazykovej praxe a kodifikácie.

Lexikálna analýza slova „mobilný“ a moderných termínov

Slovo mobilný, ktoré označuje „voľnú premiestniteľnosť telefonického aparátu“ oproti drôtovému vedeniu, je odvodené od latinského slovesného základu moveo - movere vo význame „hýbať, pohybovať“. V Latinsko‐slovenskom slovníku od J. Špaňára sa uvádzajú dva významy: 1. pohyblivý, movitý (dnes by sme povedali hnuteľný, napr. hnuteľný majetok), 2. rozvíjajú sa aj v slovenčine.

Pôvod a vývoj významu slova „mobilný“

Slovník slovenského jazyka 2 z roku 1960 rozlišuje dva významy: 1. „ľahko pohyblivý, meniaci miesto, polohu“ (napr. mobilné kmene) so zreteľnými významovými odtienkami a 2. „ľahko premiestniteľný“ (mobilná artiléria). V treťom vydaní sa už uvádza aj spojenie mobilný telefón, ktoré sa stalo bežným. K tomuto sa dotvára aj menej zreteľné spojenie „mobilná banka“. Dnes sa „mobilný“ spája predovšetkým s technológiou, ktorá pracuje s vlnami, „z nich berie, resp. do nich vkladá príslušný signál“. V tomto kontexte ide primárne o vyjadrenie vzťahu k mobilnému telefónu, čiže k mobilu.

Prejavy tohto vzťahu sa zreteľne prejavujú napr. v používaní „mobilom“ alebo „mobilmi“. Takéto slovné spojenie znamená „komunikácia realizovaná prostredníctvom mobilov“, nie „pohyblivá komunikácia“. Prídavné mená na -ový sa vyjadruje vzťah, zatiaľ čo adjektívami na -ný zase vlastnosť. Dnes je mobilný telefón považovaný za špecialitu a jeho názov nie je len mechanickým preberaním jednotlivých spojení, resp. rozličných skratiek.

Fenomén SMS a jeho jazykové prejavy

V slovenčine sú badateľné aj pokusy o univerbizovanú podobu pre spojenie short message service, a to slovo textovka. Stále sa však používa základná skratka SMS, ktorá sa často vyslovuje v podobe esemeska. V písanej podobe sa potom niekedy realizuje ako SMS-ka. Z tejto skratky sa tvoria aj ďalšie odvodeniny ako „esemesková konverzácia“, „esemeskové kamarátstva“, „esemesková popularita“, pričom sa pripája príslušná prípona -ka. Napríklad: „to sa SMS-kou vybaviť nedá“, „ďakovná SMS-ka“. Skratka SMS sa používa aj vo funkcii predpony v typoch ako „SMS-básnička“ alebo „SMS-správa“. V takýchto útvaroch je vidieť vplyv anglického spôsobu tvorenia pomenovaní.

Vplyv angličtiny a nové skratky

Ďalším príkladom anglického vplyvu je písmeno SIM, ktoré reprezentuje „modul osobnej identity podpisovateľa“ a zdomácnelo v podobe SIM-karta. Tu sa už do úzadia posúva pôvodný písmenkový význam. V modernom jazykovom prostredí sa objavujú aj rozličné ustálené skratky a symboly, ktoré obohacujú slovnú zásobu a odrážajú meniaci sa život spoločnosti.

Slovo „zvon“ v jazyku, kultúre a nárečiach

Slovo zvon, jeho odvodené a predovšetkým deminutívne tvary, má hlboké korene už v praslovančine. Vyvinulo sa zo slovesa znieť (zvněti; Machek, 1957). Zvon možno zaradiť podobne ako I. Masár (1996) medzi hudobné nástroje, keď sa pri rozkývaní „rozozvučia nárazy srdca na jeho spodnú časť“ (ginssy larma, gdi se na zwon udery, PARTIZÁNSKA ĽUPČA 1703).

Etymológia a základné funkcie zvona

V kresťanskom živote zvony plnili a plnia dôležité funkcie: zvolávajú veriacich k bohoslužbám, k modlitbám, oznamujú časti dňa, živelné pohromy ap. (Dlhá Lúka, Dolná Lehota), vrátane obnovenia na poludnie alebo večer Bielej soboty (podľa cirkevných zákonov). Zvony bývajú umiestnené v murovanej alebo drevenej zvonici, ktorá je často súčasťou kostola (staru, drewenu, nisku máme, SIELNICA 1772).

Slovo zvon sa však nevzťahuje len na kostolné zvony. Používa sa aj pre predmety kužeľovitého tvaru, napr. na „meranie plynu v nádržiach“ (mán do zvonu, Návojovce). V nárečiach má aj ďalšie významy, napr. „mohóv doma aj volačo pomocit“ (Šípkové). Historicky sa slovo zvon využívalo aj vo frazeológii vo význame „zverejniť nejakú informáciu“ (sam pak ke mssy nechodj, BV 1652) alebo „vyzvoniť“.

Zvony v kresťanskom živote a historické súvislosti

Z nárečí načrel aj J. (nad VÁHOM 1720) pri pomenovaní „Behanowy, ktery zwonecz z weže spusstal z roskazu p. dano 50 den.“ (ŽILINA 1712) alebo „zwonec od hodin 1“ (TRENČÍN 1703). Historicky sa odvodený tvar zvonec využíval aj vo frazeológii, napr. v spojení „konopka“ (MVV 1779 - 1785 E), či dodnes v Banskej Štiavnici volajú zvonec. Abstraktné slovesné podstatné meno zvonenie časom nahradilo staršie tvary, napr. (AD 18. st.).

Sémantické rozšírenie a frazeologické použitie

Okrem toho sa slovo zvonček používa ako pomenovanie modrokvetých rastlín z čeľade zvončekovitých (rod Campanula). V nárečiach sa však vyskytujú aj iné významy slova zvonec, napr. „ružičke a tieto sa zase zvonce, zvončoke“ (Dobrá Niva), alebo pre plody, ktoré „chlapci uš chodzá okopávat“ (Šípkové), či pre ovocie: „zvonce už dozreľi, ožĺkajú, treba ih obrať“ (Žitavou). Slovo sa používalo aj pre „pľechovích zvoncvo a jedon pekní ľiatí zvoňec pre ceľacko“ (Brvnište).

Zvonievalo sa nielen vo veži alebo na zvieracom krku, ale napr. aj „Buch wss. zlate“ (SF 18. st.). Zdrobneniny sa využívali aj v rozličných spojeniach, napr. „na mauej rohatinke, na velkej nije“ (Zázrivá), „Lowšanim f 25“ alebo „zwončeka d 8“ (BANSKÁ BYSTRICA 1719), ktoré pravdepodobne upútali pozornosť.

Zvonec ako ľudový názov rastlín a iné významy

Slovo zvonček sa uplatnilo nielen v Bernolákovom slovníku (1827), ale aj pri tvorení ľudových názvov iných rastlín, ako napr. „bgeli zwonček“ (KoB 1666, LR2 17. st.), hoci okrasné odrody majú už aj iné farby. Zvlášť zaujímavé je použitie zvončeka ako ľudového názvu ľubovníka bodkovaného (Hypericum perforatum), aj keď kvety tejto liečivej rastliny nepripomínajú zvonček, ale sú drobné a žltej farby. Podľa povier sa nimi zvonievalo na čarodejnice, aby odišli, preto ho pomenovali aj „zvonček svätého Jána“, príp. „sw. proti nočnim obludam“ (RG 18. st.) alebo „proti melancholie a smutnim misslenkam s. sa upotiss“ (LR8 18. st); „hyperidon planta: zwoneček“ (PD 18. st.). Základ zvon- sa uplatnil aj pri tvorení vlastných mien.

Diskusia o kultivovaní, obrane a ochrane slovenského jazyka

Diskusia o kultivovaní, obrane a ochrane slovenského jazyka je živá a aktuálna aj v súčasnosti. J. Horecký v článku „Ani obrana, ani ochrana, ale starostlivosť“ (Kultúra slova, 2001, č. 3) uprednostňuje termín „starostlivosť“, zatiaľ čo J. Kačala (Kultúra slova, 2001, č. 1) hovorí o „ochrane“.

Jazykovedná polemika o starostlivosti a ochrane

J. Kačala v reakcii na Horeckého vyjadruje ľútosť nad „neporozumeniami a nevhodnými výkladmi“ jeho stanoviska. Odmieta výčitky, že jeho argumentácia je „jazykovo neprirodzená a vykonštruovaná“. Upozorňuje, že keď sa niekto o niečo stará, zvyčajne to niečo aj chráni alebo ochraňuje. Preto by „nemalo vypadnúť akurát spojenie ochrana (slovenského) jazyka“. Kačala tvrdí, že „slovenský jazyk nepotrebuje ani obranu, ani ochranu“, čo predviedol aj predseda Rakúskej akadémie vied, germanista W. J. Horecký, keď uviedol, že „je potrebné osvojovať si jej výdobytky“ (Literárny týždenník č. 25, 2001).

Kačala polemizuje s Horeckého tvrdením, že „ochrana štátneho jazyka“ je len „želanie“, nie „funkcia“. Zdôrazňuje, že „jazykovedci“, ktorých Horecký spomína, sa práve dovolávajú stavu v „takzvanej reálnej jazykovej praxi“, čo je „skutočnosť“. Podľa Kačalu „ochrana štátneho jazyka“ nie je len „želanie“, ale odôvodnená funkcia, ktorú treba chrániť.

Realita jazykovej praxe a úloha jazykovedcov

J. Kačala namieta, že Horeckého analýza slovesa chrániť „nemala za cieľ ukázať jeho spájateľnosť v celom spektre“. Kritizuje, že Horecký neuviedol „isté typy správania, ktorými sa táto ochrana porušuje“ a že sankcie „stihnú zákonom formulované sankcie“ pre „jazykové správanie“. Kačala ďalej polemizuje s Horeckým, keď tvrdí, že „starostlivosť je najvhodnejší“ pojem, a vyčíta mu, že „vymedzenie podstatného mena ochrana“ chýba.

Jazykovedci majú za úlohu „odhaľovať, poznávať a vedecky spracovať normu“, nie „utvárať normu“. Norma je „živá v spoločenstve používajúcom spisovný jazyk“ a „samých používateľov spisovného jazyka“ je úlohou rozhodovať, „či isté výrazy pokladajú za súčasť normy alebo nie“. Paulinyho myšlienky, položené v spomínanej diskusii, majú stále hodnotu a zjavujú sa v jazykovej praxi.

Legislatívne aspekty ochrany štátneho jazyka

J. Kačala upozorňuje na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, kde sa v názve § 2 spomína „ochrana štátneho jazyka“. Zdôrazňuje, že nemal na mysli ochranu pred „niekdajším maďarizačným či bohemizačným úsilím“, ale ochranu „jazyka a jazykových prejavov“. Zákonodarný proces sa nemá zastaviť, ale má sa zohľadniť „spoločenský život a život spoločnosti“ pri „kultivovaní slovenčiny“.

O kritickej dôkladnosti Horeckého svedčí, že polemizuje nielen so stanoviskami Kačalu, ale aj so stanoviskom A. Halvoníka (2000), z ktorého peknej eseje o jazyku citoval. J. Kačala tiež reaguje na Horeckého vetu „Len neviem, čo je kodifikačný vývoj“, keďže o tomto pojme v slovenskej jazykovede už písali viacerí prominentní odborníci. Podčiarkuje, že „ak túto činnosť nebudeme robiť, že sa jej vzdáme“, budú nastávať „prekážky“ v jazykovom vývoji a ochrane.