PhDr. Ján Čietek Smrek (* 16. december 1898, Zemianske Lieskové - † 8. december 1982, Bratislava) patrí k najvýznamnejším a najinšpiratívnejším básnikom slovenského 20. storočia. Bol nielen vynikajúci poet, ale aj významný vydavateľ časopisu Elán, editor legendárnej Edície mladých slovenských autorov a neúnavný propagátor slovenskej literatúry. Aj 40 rokov po jeho smrti, ktorá nastala 8. decembra 1982, ostáva jeho poézia živá a nesmrteľná.
Život a tvorba básnika Jána Smreka
Prvé roky a cesta k literatúre
Ján Čietek, ktorý sa preslávil pod pseudonymom Ján Smrek, sa narodil v Zemianskom Lieskovom do rodiny maloroľníka. Vzdelanie získal v ľudovej škole v Kochanovciach a neskôr sa stal chovancom evanjelického sirotinca v Modre, keďže jeho otec zomrel a matka ho zverila do sirotinca. Medzi zaujímavosti patrí, že na jedinej fotografii z detstva je spolu s budúcim davistom Danielom Okálim. Ujal sa ho evanjelický farár Samuel Zoch, ktorý bol priateľom osobností ako Štefan Krčméry, Martin Rázus či Milan Hodža.
Hoci sa zaučil za obchodníckeho pomocníka, jeho plány narušila Prvá svetová vojna. Ján Smrek študoval v modranskom učiteľskom ústave a neskôr na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, no štúdium nedokončil a venoval sa novinárčine, pričom neskôr pracoval aj ako obchodník. Svoje prvé literárne pokusy započal už počas stredoškolských štúdií a prvé diela publikoval v Slovenskom denníku a Národných novinách. Neskôr prispieval do periodík ako Živena, Slovenské pohľady, Zlatá Praha, Evanjelický posol spod Tatier a Cirkevné listy.
Literárny prínos a vydavateľské aktivity
Literárny historik Milan Pišút o Smrekovi píše, že bol "oslavovateľom lásky a radosti, bratstva a družnosti ľudí i prírody vo všetkých jej prejavoch, vyznávačom krásy vo všetkých jej tvaroch a premenách." Prínos Jána Smreka vyzdvihuje aj slovenský filozof a literárny kritik Dalimír Hajko, ktorý v knihe Príbeh kníhkupca uvádza: "Ján Smrek svojím vitalizmom poznačil celé jedno obdobie vývinu slovenskej poézie a stal sa najčítanejším a najprekladanejším slovenským básnikom."
Ako vydavateľ a redaktor sa významným spôsobom zaslúžil o propagáciu modernej slovenskej poézie. V 20. rokoch pôsobil v redakcii Slovenského denníka, Národných novín a neskôr v pražskom Mazáčovom nakladateľstve, kde redigoval Edíciu mladých slovenských autorov. Práve tu nadviazal intenzívnu spoluprácu aj s autormi DAVu. Profesor Dalimír Hajko zdôrazňuje, že Smrek sa spolu s Mazáčom zaslúžili o vydávanie modernej slovenskej poézie v Prahe a jej uvádzanie do kultúrneho života.
Po vojne pracoval Smrek ako prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácií. Jeho poézia, ktorá v tomto období nebola publikovaná, vyšla až v roku 1993.
Smrek ako prekladateľ
Ján Smrek bol aj vynikajúci prekladateľ svetovej literárnej klasiky. Prekladal z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (François Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), poľštiny (Julian Tuwim) a turečtiny (Nazim Hikmet). Medzi jeho významné preklady patrí Puškinova kniha Ruslan a Ľudmila a Veľký testament Françoisa Villona. Vďaka prekladom maďarských básnikov je uznávaný aj v Maďarsku, kde J. D. Juhász uviedol, že "Maďari mu vďačia za to, že interpretoval maďarskú poéziu v slovenskom jazyku…".
Filozofia vitalizmu v Smrekovej poézii
Tvorba Jána Smreka je špecifická jednoduchosťou, melodickosťou a predovšetkým optimizmom a vitalizmom. Vitalizmus, vychádzajúci z myšlienok filozofa Bergsona, predstavuje životodarnú energiu, aktivitu a elán. Ján Smrek túto filozofiu plne prijal a stelesňoval ju vo svojom živote i tvorbe.
„Zápasiť treba. Dnes milujem svoj Deň. Noc miloval som včera: tak láskal som ju, v rukách sa mi chvela a sľubovala sen." Tieto úvodné slová zdobia pamätnú tabuľu Jána Smreka a charakterizujú jeho životný postoj spojený s vitalizmom. Nie je náhodou, že Smrekov časopis, jeden z najlepších časopisov slovenskej kultúry 20. storočia, niesol názov Elán, čo je synonymom životnej energie a nadšenia.
Sám Ján Smrek prehlásil, že volí radšej tuhé zaspávanie od vyčerpania, než ťažké zaspávanie vo vedomí, že človek málo žil a málo vykonal. To podčiarkuje jeho aktívny prístup k životu a tvorbe.
Život a dielo Thomasa Szasza
Analýza básne "Chcem umrieť v máji keď kvitne biely orgován"
Kontext vzniku a téma básne
Báseň "Chcem umrieť v máji keď kvitne biely orgován" pochádza zo zbierky Obraz sveta a je jedným z najvýraznejších prejavov Smrekovho vitalizmu a lásky k životu, ktorá sa paradoxne spája s myšlienkou smrti.
V Smrekovej tvorbe sú ženy často stredobodom pozornosti a inšpiráciou. V jeden zasnežený večer v januári 1923 sa napríklad zrodila jedna z najvýznamnejších ľúbostných skladieb 20. storočia, poetický rozhovor Básnik a žena, keď ho na bratislavskom korze upútala ženská postava. Zmyslom poézie bolo pre Smreka vyvolávať pocity krásy a harmónie, mala byť citová a muzikálna. Tieto princípy sa odrážajú aj v analyzovanej básni.
Motívy a posolstvo
Báseň začína priamym vyjadrením želania: "Až umriem raz, nech je to v máji, keď kvitne biely orgován." Toto želanie nie je prejavom smútku či pesimizmu, ale skôr vyvrcholením životnej radosti a estetického cítenia. Máj je mesiacom plnej kvitnúcej krásy, symbolom obnovy, sviežosti a rozkvetu. Biely orgován, motív, ktorý sa opakuje, evokuje čistotu, vznešenosť a vôňu, ktorá je pre Smreka neoddeliteľnou súčasťou estetického zážitku.
Básnik vníma smrť nie ako koniec, ale ako súčasť životného cyklu, ktorá sa má udiať v tom najkrajšom, najplnšom období. Paradoxne, inšpiráciou pre toto želanie bol pohľad na pohrebný veniec:
"Bo dnes som videl veniec - krásny! -
niesli ho, dvere dokorán,
a mňa ten veniec očaroval:
vznešený biely velikán,
v ňom orgován len samý biely
a pri ňom biely tulipán!"
Pohľad na veniec, symbol smrti, vyvoláva v Smrekovi namiesto smútku fascináciu krásou. Veniec, ozdobený bielym orgovánom a tulipánmi, sa stáva "vznešeným bielym velikánom", ktorý básnika očaruje. Táto perspektíva je hlboko vitalistická: aj v obraze smrti dokáže Smrek nájsť krásu a harmóniu, prepojiť ju s vrcholom prírodného rozkvetu. Básnik opisuje krásu májovej prírody a zdá sa mu až taká krásna, že práve v máji by chcel aj zomrieť, v čase absolútnej plnosti a vône života. Je to vyjadrenie túžby po kráse, ktorá presahuje aj samotný život a stáva sa jeho vyvrcholením.
Odkaz a uznanie Jána Smreka
Ján Smrek bol zaradený do kalendára najvýznamnejších osobností UNESCO. Získal niekoľko ocenení, vrátane Štátnej ceny a Krajinskej ceny. Rodáci mu pri príležitosti 90. výročia nedožitých narodenín odhalili pamätnú tabuľu na obecnom úrade v Melčiciach-Lieskovom, kde bol o desať rokov neskôr odhalený aj pamätník. Na jeho počesť sa v Bratislave konal 18. svetový kongres básnikov, na ktorom sa zišlo viac než 150 zahraničných a slovenských básnikov. Medzinárodná porota kongresu udelila Cenu Jána Smreka švédskemu básnikovi T. Tranströmerovi (laureátovi Nobelovej ceny za literatúru, 2011). Táto cena sa od roku 2000 udeľuje každoročne počas Festivalu Jána Smreka v Bratislave.
Medzi 1. a 16. decembrom 2022 usporiadalo Trenčianske osvetové stredisko v Melčiciach, kde sa nachádza aj pamätná izba tohto poeta, výstavu s názvom Cválajúce dni Jána Smreka. Ak Slováci majú čo ponúknuť svetu v oblasti kultúry, sú to jednoznačne excelentní poeti, akými boli Ján Smrek, ale aj Ivan Krasko, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Rudolf Dilong či Vladimír Roy.