Cyklus pohlavného rozmnožovania živočíchov

Rozmnožovanie je jedným z charakteristických znakov živých organizmov, ktorý zabezpečuje zachovanie druhu a je základom ontogenézy budúceho jedinca. Tento proces zahŕňa rôzne etologické, fyziologické a morfogenetické deje a prebieha rôznymi spôsobmi, v závislosti od typu živočícha. Pohlavné rozmnožovanie je rozmnožovanie, pri ktorom vzniká dcérsky organizmus, ktorý zvyčajne nesie kombináciu genetického materiálu dvoch iných (rodičovských) organizmov. Väčšinou pri ňom vzniká organizmus s novou, unikátnou genetickou výbavou, ktorá nikdy nie je úplne totožná s genetickou výbavou rodičov. V širšom zmysle zahŕňa termín pohlavné rozmnožovanie každý typ rozmnožovania, pri ktorom sa nový jedinec vyvíja z gamét (teda nie zo somatických buniek), a to aj v prípadoch, že nedošlo k oplodneniu.

Základy Pohlavného Rozmnožovania

Genetická podstata a úloha gamét

V prípade najbežnejšieho typu pohlavného rozmnožovania, eugamie, je nevyhnutné splynutie dvoch špecializovaných buniek - gamét. Ich splynutím vzniká zygota, oplodnené vajíčko, ktoré sa ďalej mitoticky delí a stáva sa z neho embryo. Gaméty zvyčajne nesú polovičnú (haploidnú) sadu chromozómov. Splynutím dvoch gamét vzniká opäť úplný (diploidný) chromozómový súbor. Pohlavné bunky sa tvoria v špeciálnych žľazách - gonádach.

Meióza a chromozómy

Vlastnosti každého živého organizmu sú určené jeho deoxyribonukleovou kyselinou - DNA. Najväčšia časť DNA je u eukaryotických organizmov obalená jadrovou membránou. Určité úseky DNA sa nazývajú gény (tzv. kódujúce úseky). DNA v jadre eukaryotov nie je tvorená jedinou spojenou molekulou, ale je rozdelená do samostatných, rôzne dlhých úsekov. Tieto úseky sú v spojení s bielkovinami formované do hmoty, ktorá sa nazýva chromatín. V čase delenia bunky sa chromatín mení na zreteľne odlíšiteľné útvary - chromozómy. Počet chromozómov je u rôznych organizmov rôzny. Pri delení buniek do dcérskych buniek prechádzajú celé chromozómy, a teda všetky gény umiestnené na jednom a tom istom chromozóme prechádzajú do potomstva spoločne.

Keďže pri bežnom delení buniek je väčšinou genetická výbava materských a dcérskych buniek rovnaká, pohlavné bunky vznikajú iným spôsobom ako telové (somatické) bunky, a to redukčným delením - meiózou. Meióza je zvláštny typ delenia, pri ktorom namiesto dvoch dcérskych buniek vznikajú až štyri dcérske bunky, ale každá len s haploidným počtom chromozómov. Meióza je základným spôsobom vzniku pohlavných buniek. Existujú aj prípady, pri ktorých pohlavné bunky nevznikajú meiózou, pretože jedinec má vo všetkých somatických bunkách polovičnú sadu chromozómov.

Pohlavné rozmnožovanie primárne vzniklo preto, aby bolo organizmom umožnené tvoriť potomstvo s unikátnou genetickou výbavou. To je možné dosiahnuť buď výmenou génov medzi dvoma organizmami, alebo (a to je častejší prípad) spojením buniek dvoch organizmov, z ktorých každý nesie svoje gény. Počet génov, ktoré, pokiaľ sú všetky funkčné, pokrývajú všetky životné funkcie organizmov, sa nazýva haploidný počet. Haploidný počet je minimálny počet génov, ktoré môže živý organizmus vo svojich bunkách obsahovať.

Polyploidia

Väčšina eukaryotických organizmov je diploidných, čo znamená, že skrývajú vo svojich jadrách dve chromozómové súbory. Je možné mať v jadre viac ako dva chromozómové súbory, vtedy hovoríme o polyploidii. Polyploidia je však všeobecne nežiaduca, hoci k nej v prírode občas dochádza. Ak by sa spojili dve bunky s najbežnejšou, diploidnou sadou chromozómov, vzniknutý jedinec by bol polyploidný, tzv. tetraploidný, čiže by mal až štyri súbory chromozómov. Preto je dôležité, aby spájajúce sa bunky mali len haploidnú sadu chromozómov a ich spojením by vznikol diploidný jedinec.

Typy Pohlavnosti

Hermafroditizmus a gonochorizmus

Nie každá haploidná bunka sa môže spojiť s každou. Možné je spojenie len dvoch buniek rozdielneho pohlavia. Ak je jedinec schopný tvoriť samčie aj samičie pohlavné bunky, hovoríme o obojpohlavnosti (hermafroditizme). Ak jedince produkujú iba samčie alebo iba samičie pohlavné bunky, nazývajú sa gonochoristi. Pre väčšinu živočíchov platí, že sú oddeleného pohlavia, t.j. majú buď len samčie alebo len samičie pohlavné orgány, v ktorých sa vyvíjajú pohlavné bunky. Tento jav sa nazýva gonochorizmus (napr. hlavonožce, článkonožce, stavovce).

Hermafroditizmus môže prebiehať dvoma spôsobmi: postupný hermafroditizmus znamená, že jedinec je najprv samcom a neskôr sa stáva samicou, alebo naopak (napr. niektoré morské slimáky, ryby klauni). Súčasný hermafroditizmus znamená, že vajíčka a spermie sa tvoria naraz, pričom existujú genetické mechanizmy, ktoré zabraňujú samooplodneniu (napr. ploskulice, dážďovky, slimák záhradný, niektoré mechúrniky). Hermafroditizmus predstavuje ekologickú adaptáciu, ktorá sa vyskytuje v prípadoch, keď je populácia riedka alebo keď živočíchy majú obmedzenú pohyblivosť či parazitický spôsob života. Väčšinou ale jeden jedinec neprodukuje samčie a samičie bunky v rovnakom čase, aby nedošlo k samooplodneniu.

Pohlavná dvojtvarosť (sexuálny dimorfizmus)

Rozdiely medzi jedincami rozdielnych pohlaví môžu byť nepatrné, iba biochemické (napríklad rozličné párovacie typy u kvasiniek), môžu byť v stavbe pohlavných buniek (anizogamia), môžu siahať na úroveň rozdielnej stavby pohlavných orgánov medzi jedincami opačného pohlavia a napokon môžu zasahovať aj tkanivá a orgány, ktoré s vlastným rozmnožovaním priamo nesúvisia. Pohlavia sú rozlíšené aj druhotnými (sekundárnymi) pohlavnými znakmi, napr. veľkosť a sfarbenie tela, sfarbenie a tvar zobáka. Vzniká tak pohlavná dvojtvarosť (sexuálny dimorfizmus).

Primárne a sekundárne pohlavné znaky

Pohlavné znaky u živočíchov zohrávajú kľúčovú úlohu v ich reprodukčnom správaní a vo výraznom odlišovaní samcov od samíc. Delia sa na dve skupiny:

• Primárne pohlavné znaky: Sú priamo spojené s rozmnožovacím systémom. Predstavujú základné reprodukčné orgány a štruktúry. Patria sem pohlavné žľazy, ako sú vaječníky u samíc a semenníky u samcov, ktoré produkujú gaméty - vajíčka a spermie. K primárnym znakom patria aj vývody týchto žliaz a prídavné žľazy, ktoré vylučujú látky potrebné pre oplodnenie alebo vývin zárodku.
• Sekundárne pohlavné znaky: Zahŕňajú rôzne morfologické, anatomické a behaviorálne charakteristiky, ktoré prispievajú k rozmnožovaciemu úspechu, ale nie sú priamo spojené s oplodnením. Patria sem adaptácie na prichytenie samičky pri kopulácii (napr. predný pár nôh potápnika), pomocné orgány na prechovávanie vajíčok a mláďat (napr. vak u vačkovcov), alebo špeciálne orgány na prenos spermií, ako sú gonopódia u žralokov. Zvláštnu úlohu medzi sekundárnymi znakmi zohráva sfarbenie peria alebo srsti, ktoré slúži na prilákanie partnerov alebo zastrašenie konkurentov. Sekundárne znaky môžu zahŕňať aj signálne charakteristiky, ako sú pachové žľazy, ozdobné perie samcov vtákov, parohy u samcov cicavcov či sfarbenie samcov rýb v období neresu. Tieto znaky môžu byť trvalé alebo dočasné, objavujúce sa len počas obdobia rozmnožovania. Vývin sekundárnych pohlavných znakov je u stavovcov ovplyvňovaný hlavne steroidnými hormónmi, zatiaľ čo u hmyzu sú tieto znaky väčšinou determinované priamo geneticky.

Zabránenie kríženiu

Okrem pohlavia, ktoré zabraňuje okamžitému kríženiu pohlavných buniek toho istého jedinca, existujú tiež mechanizmy na molekulárnej úrovni, ktoré bránia kríženiu naopak príliš odlišných jedincov, čiže jedincov patriacich do nepríbuzných taxónov. Jedným z najjednoduchších mechanizmov je rôzny počet chromozómov v pohlavných bunkách, pretože diploidné organizmy sa navzájom často veľmi líšia v počte chromozómov (napríklad človek má 46 chromozómov a gorila 48 chromozómov). Ďalšou zábranou je funkčná odlišnosť chromozómov rôznych druhov. Napriek tomu niektoré vývojovo príbuzné druhy je možné krížiť, hoci ich gaméty majú odlišné počty chromozómov. Napríklad koňa s 30 chromozómami v pohlavnej bunke je možné skrížiť so somárom, ktorý má v gaméte 29 chromozómov. Ich potomok (mul alebo mulica) má však nepárny počet chromozómov - 59 a preto nie je schopný tvoriť pohlavné bunky a ďalej sa množiť.

Charakteristika Pohlavných Buniek

Vajíčka (makrogaméty)

Samičie pohlavné bunky sa nazývajú vajcové bunky (vajíčka) alebo oosféra. Vajíčko má zvyčajne guľovitý tvar a patrí medzi najväčšie bunky v tele organizmu. Vo vnútri sa nachádza cytoplazma (nazývaná aj ooplazma), ktorá obsahuje mitochondrie a kvapôčky žĺtka. Žĺtok slúži ako zdroj výživy a stavebný materiál pre vyvíjajúci sa zárodok (embryo). Vajcové bunky živočíchov sú spravidla oblé a nepohyblivé (výnimku tvoria napr. hubky) a vždy bez bičíka. Vajíčka majú vždy jeden alebo viac obalov a zabezpečujú ochranu zárodku. Produkcia vajíčok je rôzna a druhovo špecifická. Samičie gaméty vajíčka sa tvoria v ováriách - vaječníkoch. Vajíčka cicavcov sú malé. Samičie pohlavné orgány sa skladajú z párových vaječníkov (ovárií), ktoré sa nachádzajú v podbrušku. Funkcia ovárií je zmiešaná, pretože tvoria hormóny (estrogény, progesterón) ale aj pohlavné bunky - vajíčka.

Podľa množstva a rozloženia žĺtka sa vajíčka delia na:

• Oligolecitálne a izolecitálne - obsahujú málo žĺtka, ktoré je rovnomerne rozložené po celej cytoplazme (napr. ježovky).
• Mezolecitálne a heterolecitálne - žĺtok je koncentrovaný na jednom konci - vegetatívny pól (napr. obojživelníky).
• Polilecitálne a telolecitálne - žĺtok takmer úplne vypĺňa bunku, jadro je vytlačené na animalný pól (napr. plazy, vtáky).

Spermie (mikrogaméty)

Samčie pohlavné bunky sú spermie alebo spermatozoidy. Spermie sa tvoria v semenníkoch (samčie pohlavné žľazy). Väčšina druhov má bičíkaté spermie (spermatozoidy). Hlavička spermie je tvorená jadrom bunky a nesie genetickú informáciu. Úlohou spermie je oplodniť vajíčko, pričom jedno vajíčko môže oplodniť len jedna spermia. Semenníky sú párový orgán, mimo dutiny brušnej. Nachádzajú sa v miešku (scrotum), kde je teplota o 4°C nižšia. Majú zmiešanú funkciu (tvorba spermií - hlavičku vypĺňa jadro s haploidným počtom chromozómov a produkcia testosterónu - sekundárnych pohlavných znakov).

Oplodnenie a Zabezpečenie Stretnutia Gamét

Oplodnenie (fertilizácia)

Oplodnenie je proces, pri ktorom dochádza k splynutiu gamét opačného pohlavného typu, konkrétne vajíčka a spermie. Tento proces vedie k vytvoreniu zygoty, čo je oplodnené vajíčko. U živočíchov rozlišujeme dva spôsoby oplodnenia:

• Vonkajšie oplodnenie: K splynutiu gamét dochádza mimo tela matky (typické pre vodné bezstavovce, ryby a obojživelníky). Môže prebehnúť iba vo vode.
• Vnútorné oplodnenie: Gaméty splývajú vo vnútorných pohlavných orgánoch matky (väčšina suchozemských bezstavovcov, drsnokožce, plazy, vtáky, cicavce). Pre dosiahnutie vnútorného oplodnenia majú živočíchy niekedy vyvinuté špeciálne orgány, tzv. kopulačné orgány, a oplodneniu predchádza pohlavný styk.

Zabezpečenie stretnutia gamét

Jedným z problémov pohlavného rozmnožovania je dopraviť bunky dvoch pohlaví k sebe a dosiahnuť, aby sa spojili. Bunka rozozná bunku iného pohlavia na základe chemotaxie, no chemotaxia funguje len na malé vzdialenosti. Niektoré druhy len rozptýlia svoje pohlavné bunky do okolia a ich vzájomné stretnutie je ponechané čisto na náhode (napríklad ostnatokožce). Nevýhodou tejto stratégie je nutnosť obrovskej nadprodukcie pohlavných buniek, pretože len málo z nich sa v takom veľkom priestore úspešne stretne. Väčšina druhov teda vyvinula ďalšie mechanizmy, ako zariadiť stretnutie pohlavných buniek. Väčšinou sa v nich uplatňujú rodičovské jedince, ale niekedy aj ďalšie jedince či dokonca jedince ďalších druhov.

Vývin Nového Jedinca (Ontogenéza)

Individuálny vývin u živočíchov sa nazýva ontogenéza, ktorá zahŕňa celý životný cyklus jedinca. Ontogenéza sa začína oplodnením vajíčka a končí sa smrťou. Zahŕňa obdobie od splynutia gamét a vzniku zygoty až po vyliahnutie alebo narodenie nového jedinca. Je to obdobie, ktoré je rozhodujúce pre organizáciu - vnútorné usporiadanie a stavbu tela jedinca. Oplodnené vajíčko sa mitotickým delením postupne brázdi, až vznikne guľovitý útvar - morula. Množením buniek dochádza ku vzniku dutej gule - blastuly, ktorej vnútro vypĺňa prvotná telová dutina - blastocél. Z jednovrstvovej blastuly vznikne vakovitý, dvojvrstvový útvar - gastrula (vonkajšia vrstva - ektoderm a vnútorná - endoderm). Pri dvojstranne súmerných živočíchoch sa vo vývine célomu medzi ekto- a endodermom tvorí aj tretia zárodočná vrstva - mezoderm.

Priamy a nepriamy vývin

Vývin jedinca môže byť priamy alebo nepriamy. Pri nepriamom vývine vzniká z vajíčka tvarovo aj funkčne odlišný jedinec spravidla neschopný pohlavného rozmnožovania - larva. Larválnych štádií môže byť aj viac. Dospelec vzniká premenou larvy. Pri priamom vývine sa jedinec hneď po vyliahnutí alebo narodení podobá na dospelého jedinca a má aj všetky orgánové sústavy ako dospelec.

Typy rodenia

Pri rozmnožovaní živočíchov existujú rôzne stratégie, ako sa mláďatá vyvíjajú a prichádzajú na svet:

• Vajcorodosť (oviparia): Je spôsob rozmnožovania, pri ktorom samice kladú vajíčka, ktoré sa vyvíjajú mimo tela matky. Mláďatá sa vyliahnu z vajec, často až po určitom čase (väčšina vtákov, plazov, rýb a hmyzu).
• Vajcoživorodosť (ovoviviparia): Je medzistupeň medzi vivipariou a ovipariou, pri ktorom sa vajíčka vyvíjajú a liahnu vo vnútri tela matky, ale mláďatá dostávajú výživu iba z vajíčka, nie priamo od matky (napr. niektoré druhy hadov, žralokov).
• Živorodosť (viviparia): Je spôsob rozmnožovania, pri ktorom sa mláďatá vyvíjajú priamo v tele matky a sú narodené živé, teda nie v podobe vajec. Matka poskytuje mláďatám živiny počas ich vývinu (väčšina cicavcov, niektoré druhy hadov a jašteríc, žraloky).

Príklad cyklu u cicavcov

U cicavcov je vnútorné oplodnenie a následný vývin plodu v tele matky veľmi komplexný proces. Tvorba spermií (spermatogenéza) a vajíčok (oogenéza) je riadená hormonálne. V čase ovulácie je pravdepodobnosť oplodnenia najväčšia, pričom vajíčko je schopné oplodnenia približne 24 hodín a spermie môžu na ovuláciu počkať 4-5 dní. Vajíčko je oplodnené len jednou spermiou, ktorá prejde dovnútra, bičík odpadá a hlavička splynie s jadrom vajíčka. Vzniká tak jednobunkový zárodok (zygota) s diploidným počtom chromozómov, ktorý sa mitoticky delí.

Na 3-5 deň sa ako gastrula zárodok dostane do maternice (uterus). Zárodok sa vnára do mäkkej, prekrvacej sliznice - dochádza k zahniezdeniu (nidácii). Z trofoblastu sa vytvára vonkajší plodový obal chorion, z ktorého sa vyvinie orgán placenta (plodový koláč). V placente sú cievy matky, ale aj plodu, avšak krv matky sa s krvou dieťaťa nemieša. Prvé mesiace ide o zárodok (embryo), na začiatku 3. mesiaca, kedy už funguje placenta aj niektoré orgány, ide o plod (foetus). S placentou je plod spojený pupočnou šnúrou, ktorá obsahuje cievy a žily. Gravidita vyžaduje správnu životosprávu.

Špeciálne Formy Rozmnožovania

Partenogenéza

Partenogenéza je osobitný spôsob rozmnožovania, pri ktorom nový jedinec vzniká z neoplodneného vajíčka. Tento typ rozmnožovania sa vyskytuje u vírnikov, kôrovcov, niektorých druhov hmyzu (napr. vošky) a rýb. Partenogenéza umožňuje živočíchom rýchlo vytvárať potomstvo bez potreby oplodnenia, čo môže byť výhodné v stabilnom prostredí s dostatkom zdrojov.

Neoténia

Neoténia je jav, pri ktorom živočích dosiahne pohlavnú zrelosť už v larválnom štádiu, teda ešte pred tým, než sa úplne vyvinie do dospelého jedinca. To znamená, že larva sa môže rozmnožovať, aj keď ešte neprešla všetkými štádiami vývinu. Tento fenomén sa vyskytuje u niektorých druhov mnohoštetinavcov a obojživelníkov (napr. axolotl).

Polyembryónia

Len veľmi zriedkavo u stavovcov dochádza k polyembryonii, rozdeleniu zygoty na dve alebo viac geneticky totožných buniek, z ktorých sa potom vyvinú jednovaječné dvojčatá, trojčatá, atď.

Evolučné Aspekty a Rôznorodosť

Výhody pohlavného rozmnožovania

Výhodou pohlavného rozmnožovania je rôznorodosť vzniknutého potomstva, ktorá je dôležitá z dvoch dôvodov. Jednak umožňuje jedincom rovnakého druhu rozdiferencovať svoje životné nároky v rôznorodom prostredí, takže si teoreticky nemusia toľko konkurovať a môžu obsadiť širšiu ekologickú niku. Jednak spôsobuje, že jednotliví jedinci populácie reagujú na rovnaké faktory prostredia odlišne. Je napríklad len minimálna pravdepodobnosť, že by sa našiel patogén, voči ktorému bude špecificky citlivá celá populácia, na rozdiel od populácie klonov, kde sa toto môže stať celkom ľahko. Ďalšou výhodou je diploidný stav genómu. Každý gén totiž skôr či neskôr postihne mutácia, ale ak je v dispozícii jeho druhá funkčná kópia, jedinca to neohrozí. Druhy, ktoré však veľmi dlho nekombinujú svoje chromozómy s inými, sa časom stanú „funkčne haploidné“ - z každého génu budú mať len jednu funkčnú kópiu.

Nevýhody pohlavného rozmnožovania

Nevýhodou pohlavného rozmnožovania je jeho relatívna pomalosť v porovnaní s nepohlavným. Jedince sa môžu pohlavne rozmnožovať až po dosiahnutí pohlavnej dospelosti, ktorá nastane až za nejakú dobu od ich počatia. Pohlavné rozmnožovanie často tiež produkuje menší počet jedincov v porovnaní s nepohlavným. Ďalšími nevýhodami sú zrieďovanie vlastného genetického materiálu (ale len v prípade, že bol osvedčený ako dobrý), nutnosť zložitejšieho aparátu ako v prípade nepohlavného množenia, ktorý nezriedka robí jedince zraniteľnejšími (tak ako aj sexuálne správanie).

Pohlavné Rozmnožovanie v Biologickom Kontexte

Porovnanie s nepohlavným rozmnožovaním

Rozmnožovanie je jednou zo základných funkcií všetkých živočíchov. Rozmnožovanie živočíchov môžeme rozdeliť na dva základné typy: nepohlavné (asexuálne, vegetatívne) a pohlavné (sexuálne). Nepohlavné rozmnožovanie, pri ktorom nevznikajú špecializované pohlavné bunky, ale základom pre nového jedinca sú telové (somatické) bunky rodičovského organizmu. Nepohlavné rozmnožovanie nie je výhodné z hľadiska vývoja druhu, pretože nevedie k zvýšeniu genetickej variability. Všetci potomkovia sú geneticky identickí s materským jedincom, čo obmedzuje schopnosť druhu adaptovať sa na meniace sa podmienky prostredia.

Na rozdiel od nepohlavného spôsobu reprodukcie, ktoré môže prebiehať už od štádia zygoty, pohlavné rozmnožovanie je umožnené až v tom štádiu ontogenézy, ktoré sa nazýva dospelosť. Vyššie rastliny a vyššie živočíchy sa pohlavne rozmnožujú len za priaznivých vonkajších podmienok (v podmienkach ekologického optima). Jednobunkové organizmy, najmä baktérie, sa naopak za priaznivých podmienok rozmnožujú nepohlavne a pri zhoršených podmienkach prechádzajú na pohlavný cyklus. Náhodným krížením sa snažia nájsť vhodnú kombináciu génov, ktorá by im nepriaznivé podmienky umožnila prekonať.

Rozmnožovanie u prokaryotov

Prokaryotické organizmy - organizmy bez pravého jadra sa delia na dve domény, archaea a baktérie. Vývojovo staršie archey sa rozmnožujú výlučne nepohlavne. Baktérie už majú mechanizmy na cielenú (nielen mutačnú) zmenu svojho genetického materiálu, ale nemožno u nich hovoriť o pohlavnom rozmnožovaní v pravom zmysle slova. V drvivej väčšine prípadov sa baktérie rozmnožujú nepohlavne, jednoduchým delením. Zriedkavo môže dôjsť k prenosu genetického materiálu medzi dvoma bakteriálnymi bunkami tromi spôsobmi: konjugácia, transdukcia a transformácia. Vo všetkých troch prípadoch však ide iba o jednosmerný prenos DNA z jednej bunky do druhej. Bunka, ktorá genetický materiál odovzdáva, sa niekedy označuje ako „samčia“ a prijímajúca bunka ako „samičia“, ale nejde o pohlavie v pravom zmysle. Keďže u prokaryotov nie je možné redukčné delenie (meióza), genóm akceptora sa stáva nadpriemerne veľký a objavuje sa tendencia rýchlo ho obnoviť na pôvodnú veľkosť.

Rozmnožovanie u prvokov

Prvoky sú jednobunkové organizmy a takmer celý život prežívajú buď v haploidnom, alebo v diploidnom stave. Netvoria pohlavné bunky v pravom zmysle slova. Ich rozmnožovanie je väčšinou nepohlavné, delením, vyskytujú sa však aj tri typy pohlavného rozmnožovania:

• Gametogamia: Prvok dokáže vytvoriť špeciálne pohlavné bunky (gaméty), ktoré sa spájajú s gamétami z iných prvokov. Izogamia je splynutie dvoch tvarovo a veľkostne rovnakých pohlavných buniek (izogaméty), zatiaľ čo anizogamia je splynutie dvoch tvarovo a veľkostne odlišných buniek (anizogaméty).
• Gamontogamia: Samotné dospelé bunky vystupujú v pozícii samčej a samičej bunky, a teda špecializované gaméty tu nie sú. Príkladom je konjugácia u nálevníkov, pri ktorej si dva jedince dočasne spoja a vymenia si genetický materiál.
• Autogamia: Samooplozenie u jedného jedinca.

Rodozmena u rastlín

Rastliny sú vo veľkej väčšine prípadov schopné pohlavného rozmnožovania. U mnohých nižších rastlín, machorastov, rias a húb je typické striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie, tzv. rodozmena. Za rodozmenu možno považovať aj pohlavné rozmnožovanie cievnatých rastlín, pričom fáza nepohlavnej generácie (gametofytu) je u nich silne potlačená. Samičia pohlavná bunka u rastlín sa nazýva oosféra, samčie bunky sú spermatozoidy alebo spermie. U nekvitnúcich rastlín je oplodnenie viazané na vodné prostredie, v ktorom spermatozoidy priplávajú k vajcovej bunke a oplodnia ju. Suchozemské semenné rastliny sú odkázané na prenos samčích pohlavných buniek k samičím vetrom alebo živočíchmi. Tento jav sa nazýva opelenie. Ak je rastlina schopná produkovať samičie aj samčie pohlavné bunky, nazýva sa jednodomá.

tags: #cyklus #pohlavne #rozmnozovanie #zivocichov